Je len málo herných sérií, o ktorých môžeme suverénne prehlásiť, že definujú samotnú podstatu videohernej kultúry. Značka The Legend of Zelda je však už roky rokúce univerzálnym kľúčom pasujúcim do zámku od sŕdc nekonečnej palety užívateľov z celého sveta, u ktorých pri vyslovení mien ako Link a Zelda, automaticky padajú akékoľvek jazykové bariéry a sociálne steny z predsudkov. Predmetná IP stále a právom patrí do výkladnej skrine japonskej spoločnosti Nintendo a rovnako tak stále sa jedná o exkluzivitu schopnú generovať zisk a to v akejkoľvek pozícii - videli sme to v minulosti a vidíme to aj dnes. Od premiéry Breath of the Wild už ubehlo viac ako šesť rokov a platforma Switch si tak vďaka úspešným predajom právom zaslúži priame pokračovanie. Toho výsledkom je aktuálne vydanie exkluzivity The Legend of Zelda: Tears of the Kingdom a súčasne asi definitívne pochovanie nádejí na návrat ku koreňom série.
Začnem trocha atypicky, avšak z mojej pozície jedného z tých posledných recenzentov, čo sa na margo tejto akčnej adventúrky vôbec vyjadrujú, mi to príde absolútne relevantné. V čase kedy predmetný text píšem je totižto už isté, že práve Tears of the Kingdom sa stáva vôbec komerčne najúspešnejšou časťou takmer dvadsať dielnej ságy datujúcej si premiéru ešte na rok 1986 - mimochodom len dva roky po tom čo som sa ja, starý dinosaurus, vôbec narodil. Evolúcia v rámci predmetnej IP nastala pochopiteľne práve s Breath of the Wild a prechodom do sandbox mapy, avšak, až zotrvanie v tomto koncepte a prihodenie nových, dozaista originálnych nápadov, definitívne za sebou uzatvára kapitolu zvanú "Stará Zelda". Prečo to spomínam? Pretože akokoľvek som osobne rád za uvedený progres a teším sa z novej časti ságy, plne chápem a rešpektujem argumentáciu všetkých tých pamätníkov, čo s láskou spomínanú na Link's Awakening, Ocarina of Time či Majora's Mask. Stará láska jednoducho nehrdzavie a dnes už je ona herná kultúra natoľko košatá, a to aj vekom, že je dobré rešpektovať názory práve tých dinosaurov a chápať ich skepsu voči novotám formátu Tears of the Kingdom.
Zatiaľ čo odkladám bokom svoje starecké papuče a ovisnutým kútikom úst si niečo nezrozumiteľne šomrem na adresu mena Eiji Aonuma, konečne sa dostávam aj ku obsahu hry samotnej. Breath of the Wild ukázalo Nintendu cestu akou sa uberať v prípade otvorenej mapy a zvyšovania úrovne energie/výdrže pomocou nového systému dungeonov, avšak, ak by tento istý recept aplikovali aj do pokračovania, sotva by to uspokojilo také množstvo hráčov po celom svete. Od každej novej časti tejto série sa totižto očakáva vždy krok vyššie a nikto nechce prešľapovať na mieste. Otvorenú mapu tak so slzami kráľovstva dopĺňa aj hromada ďalších noviniek, ktorým suverénne kraľuje kreativita a hranie sa s prírodnými zákonmi. Opäť preberáme úlohu mladého hrdinu Linka a tentokrát s cieľom preskúmať duo nových oblastí vrátane tých usadených v oblakoch. Dôvod? Princezná sa nám stihla stratiť skôr než by sme ju donútili skočiť s nami na rande a Link tak nemá čas váhať a okamžite vyráža na jej záchranu. Zachraňovať sa však toho musí oveľa viacej a ak vám preto scenár Breath of the Wild prišiel až prehnane strohý, tak jeho sequel by vám to v tomto smere mal dostatočne vynahradiť.
Recyklovanie mechaník z predchádzajúcej časti série sú samozrejmosťou, avšak invencia v podobe kreatívnej časti, kedy Link využíva čarovnú rukavicu na spájanie predmetov dohromady a súčasne im pomocou starodávnej technológie dokáže dočasne vdýchnuť život (systém pohonu na báze batérií), obracia slovné spojenie "hranie sa" doslova hore hlavou. Asi ste už mali možnosť vidieť rôzne koláže kreatívnych nápadov, čo v danej hre zrealizovali nadšenci z celého sveta a aj ja sám, považujúc sa za jedinca čo doslova videl všetko, som nad tými výtvormi len neveriacky krútil hlavou. Som presvedčený o tom, že ani vývojári počas budovania fyziky a prispôsobovania enginu novej Zeldy netušili, čo z toho vo finále hráči vlastne vytlčú. Kráľovstvo Hyrule doplnené o nemalú časť nebeského terénu je lusknutím prsta ihriskom hodným vášho skúmania a stačí len v diaľke zahliadnuť padajúci kameň z nebies, vybrať si rukavicu času a už za pár sekúnd stúpate po jeho trajektórii hore netušiac čo vás tam vlastne čaká. Ak sa niekedy o nejakej časti predmetnej série dalo hovoriť ako o plnohodnotnom dobrodružstve s enormnou vrstvou tajomstiev, tak práve Tears of the Kingdom toto tvrdenie stavia na hlavu.
Pôvodná mapa Breath of the Wild sa rozšírila a mestá ktoré sme v ňom obdivovali sa rozpadli na ruiny, to všetko aby umožnili vzniku iným, ešte nevideným lokáciám. Aby toho nebolo málo, tak okrem stúpania medzi mraky, sa terén mapy v rámci interakcie posunul aj do podzemia. Ako tak čas plynie vpred a Link postupne naberá rôzne kreatívne schopnosti, začne vám celá mapa pripomínať ihrisko plné interakcie, čiže možností odvádzajúcich vašu pozornosť od hlavnej dejovej linky. Základnou premisou však ostáva spájanie - spája sa tu skutočne všetko so všetkým a to čo v BoW znamenalo zbieranie postupne sa ničiacich zbraní, je v ToK nahradené práve spájaním. Degradácia zbraní síce ostala, avšak tentokrát si ju viete spríjemniť fúziou rôznych predmetov a zvyšovaním jednotlivých útočných atribútov. Cez to všetko je ale práve táto časť právom tŕňom v oku každého pamätníka série, ktorý nedokáže prehryznúť skutočnosť, že Link nemá od začiatku svoj verný meč a ani štít a vlastne ani Eponu. To mňa privádza ku slobode pri prechode mapou. Môžete si chytiť koňa, môžete k nemu pripnúť svoj vlastnými rukami vytvorený koč naložený krčahmi, alebo sa môžete po mape presúvať pekne staromódne peši a užívať si inak pestrý svet plný zaujímavej interakcie. No a potom je tu ešte jedna cesta: nájdete si konkrétne súčiastky a poskladáte si vesmírny koráb, ktorým zmasakrujete všetko živé čo sa vám postaví do cesty. Je to len na vás.
Je až zarážajúce, akým spôsobom sa zvýšil efekt zábavnosti súbojov práve na základe využívania všetkých vyššie opísaných mechaník - už to celé nie je len o tom kam Link zvláda uskočiť, ale predovšetkým o tom, do akej miery sa hráči snažia pri tvorbe zbraní a vytvárania svojich vynálezov ostať kreatívny. Veľkou témou pred vydaním ToK bol nielen návrat Ganona, čoby úhlavného nepriateľa nášho Linka, ale aj prítomnosť tradičných dungeonov tak ako ich poznáme zo starých dielov série The Legend of Zelda. Od Divine Beasts sa tak skutočne v tomto smere presúvame ku tradičným dungeonom so záverečným bossom, v ktorých je nutné vyriešiť sériu hádaniek, avšak, aj v tomto ostáva alfou a omegou využívanie všetkých manipulačných a spájacích schopností. Preto riešenie jednotlivých puzzle nie je vôbec univerzálne a každý jeden hráč si ho zrealizuje trocha inak než si autori mysleli, a to je vlastne úplne v poriadku, keďže aj tento prvok je hnacím motorom novej časti série Zelda. Koho v BoW iritovala náročnosť chrámov, sa tak teraz môže prirodzenou cestou snažiť každú hádanku prekonať svojským a iným spôsobom, keďže hranice už nie sú pevne dané. Aj tu trocha zaspomínam na všetkých tých dinosaurov, čo posledné dve časti IP nemajú v láske a opäť ich podporím - hold evolúcia nie je pre každého a tu to platí niekoľkonásobne.
Ťažko povedať, ako by som sa voči The Legend of Zelda: Tears of the Kingdom vyjadroval v momente, ak by som so sériou fakticky nevyrastal od mala. Plne rešpektujem názor vás, retro milovníkov prvých dielov a dávam vám z časti za pravdu; Zelda už nikdy nebude Zeldou tak ako si ju pamätáme. Avšak, za týmto tvrdením treba jedným dychom dodať, že jej evolúcia nijako nedusí známu Nintendo ideu o invencii a originalite, na ktorej si už cez sto rokov budujú svoj biznis. ToK je ihriskom plným zábavnej interakcie s efektom cibrenia kreativity, ktorá môže pomáhať nie len mladším mozgom, ale súčasne trénovať aj tie naše, už čiastočne atrofované. Nič také ako ToK sme vo svete hier ešte nemali a aj to je dôvod prečo jej napálim maximálne číslo, aj keď moje, od tejto práce odosobnené JA, by chcelo dať menej. Paradoxne ani slabý výkon Switchu neprispel k nejakým zásadným technickým nedostatkom a ja tlieskam vývojárom za optimalizáciu hodnú medaile - mimochodom, máme tu aj dabing, aj keď Link ostáva nemým hrdinom. Nová Zelda vyzerá perfektne dokonca aj v TV moduse a užíval som si jej živé farby na OLED obrazovke, či už tej malej alebo veľkej.
Máme tak za sebou povinnú druhú Zeldu na Switch a ja sa už teraz teším, čo na nás Big "N" pripraví s vydaním ďalšej svojej konzole, ktorá je už dozaista krátko pred oficiálnym odhalením. Kreativita v ich podaní sa zdá byť naďalej nevyčerpateľnou studňou, avšak, raz aj toto musí skončiť, otázkou je, či sa toho ja osobne dožijem.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti ConQuest entertainment a.s.
