Sú to viac než tri dekády od vydania prvej časti legendárnej série Prince Of Persia. Popularita samotnej značky dnes prerástla ďaleko za hranicu neostrých pixelov aké sme mohli vidieť v prvom 2D dobrodružstve a dnes už je preto predmetná IP, apropo stále v rukách Ubisoftu, usadená aj v mysliach ľudí neholdujúcich modernej interaktívnej zábave. Z tohto dôvodu som na snahu Francúzov, osviežiť si spomienky na dobu kedy bol princ atraktívny primárne v druhom rozmere, bez akéhokoľvek váhania prikývol a toho výsledkom je aj naša najnovšia recenzia na projekt Prince Of Persia: The Lost Crown vo verzii pre PlayStation 5.

Ujasnime si teraz koncepčné zarámovanie The Lost Crown. Hra prichádza ako 2.5D v zmysle technického spracovania a jedná sa o dobrodružstvo silne ovplyvnené systémom známym ako Metroidvania. Hlavným hrdinom je Sargon, mladý a nie zrovna skúsený člen klanu hovoriaceho si "Immortals" (ten je v rámci historického kontextu skutočným), ktorý zoberie kšeft pojednávajúci o záchrane uneseného princa Ghassana - má sa nachádzať v prekliatej starovekom meste Mount Qaf. Jedná sa o horu plnú dávno zabudnutých tajomstiev, ktorú obklopuje hustá príroda a ktorá je prešpikovaná skratkami. Samotná hora je súčasťou veľkého mestského komplexu, ktorý by sa dal asi najlepšie opísať ako; labyrint plný hádaniek a magických technológií a práve tie si Sargon postupne a vďaka vám začne osvojovať v snahe splniť spomínanú záchrannú misiu. Mesto nie je však vôbec ľudoprázdne a ak dám teraz bokom očakávaný a predvídateľný part plošinovky ako takej, čoby žánru okoreneného akčnými sekvenciami, ostane tu ešte rovnaký podiel v podobe komunikácie s občanmi Mount Qaf. Časť z nich vám ochotne poskytne dôležité informácie avšak nemalá časť si za odhalenie zákutí mapy vypýta aj finančnú odmenu.

Hnacím motorom zábavy je v prípade nového princa rozhodne chuť skúmať jednotlivé vrstvy rozľahlej mapy - nachádza sa na nej totižto dostatok rôznych skrytých pokladov, ciest, miestností, tajomstiev a nepriateľov, že v momente akonáhle zistíte o akú odmenu sa tu vlastne hrá, budete chcieť otočiť každé jedno zrnko piesku. Koncept metroidvanie aj v tomto prípade núti hráčov systematicky cestovať z jedného kúta mapy na druhý a vždy keď narazia na zdanlivo nepriechodnú hádanku, jej riešenie sa skrýva v získaní špeciálneho útoku alebo schopnosti. Papagájujem tu samozrejme desiatky rokov overený systém ktorý vznikol práve z hernej série Metroid (preto ten názov), avšak ktorý si po novom viete aspoň trocha zjednodušiť a to konkrétne možnosťou umiestňovania akýchsi spomienkových bodov. Na základe takýchto značiek sa neskôr v hre, keď získate tú alebo onú schopnosť, môžete vrátiť späť a skúsiť celú hádanku definitívne rozlúsknuť. Toto je konkrétne aspekt aký v danom žánri nebol nikdy štandardom a preto si myslím, že tentokrát Ubisoft skutočne priniesol vyložene rozumné a v istej miere aj zásadné vylepšenie, ktoré by si do budúcna ďalší vývojári mohli osvojiť a zapracovať ich do svojich diel.

Späť do dní kedy sme sa pokúšali dokopať prvého Princa k tomu jeho osudovému skoku, na konci ktorého však boli často skôr dočervena sfarbené drevené kolíky umiestnené na dne vopred pripravenej pasce. Iste, nemôžem priamo porovnávať prvý diel série s tým posledným, avšak cez to všetko mi počas hrania Prince Of Persia: The Lost Crown veľakrát spomienka na prvého princa vyplávala pred oči. Snáď to bolo tou nutnosťou perfektného časovania skokov a predvídania umiestnenia pascí, ale aj tu si myslím, že vývojárom z Ubisoft Montpellier išlo o to, aby si veteráni mohli aspoň čiastočne zaspomínať. Inak je tempo The Lost Crown pochopiteľne tlačené na hranu z dôvodu správneho dávkovania adrenalínových situácií. Získavaním jednotlivých zručností, kam spadá nie len postup cez puzzle, ale aj akčné útoky, to všetko stojí na vkladaní relikvií do špeciálnych slotov - na začiatku ich máte len určitý počet, ale postupom času si ten počet viete navýšiť. Relikviám sa nedá odpárať celková pestrosť a keďže ich je skutočne dostatok, môžete si aj náročný boj zásadne zjednodušiť - spomaľovaním času, vyššou dávkou energie pri požití lekárničky a podobne. Samotné relikvie je možné rovnako vylepšovať a posilňovať ich efekt, avšak má to za následok to, že sú potom väčšie a pre ich aktiváciu potrebujete viacero slotov súčasne.

Čo sa týka spôsobu bojovania, tak Sargon má v oboch rukách meč. Jedná sa o poriadne ostré zbrane ktorými zvláda produkovať cyklické útoky a okrem klasického krájania proporčne rôznorodých súperov do salámy, ako som si to ja interne nazval, je hlavný hrdina rovnako schopný svojich protivníkov kopnúť rovno do nosa. Slabšie útoky striedajú tie silnejšie a je na vás ako efektne sa naučíte kombinovanie samotných trikov - za mňa sú súboje zábavné len do momentu, než vás prestane zaujímať vyššie spomínané vylepšovanie/vymieňanie relikvií. Na samotný záver som si nechal hodnotenie technickej stránky a špeciálne grafiky. The Lost Crown ide cestou animovanej vizáže, ktorá nemá ako uraziť, ba naopak, ktorá v istom smere vlastne pomáha lepšie si užívať príbeh a všetky tie magické prvky v ňom. Rovnako tak nadpriemernou je audio stránka, s ktorou však Ubisoft nikdy v rámci svojho portfólia nemal problémy - čerešničkou na torte je potom herecky výborne zvládnutý dabing a jeho celková prirodzenosť. Ako ste mohli vyčítať z textu vyššie, najnovší princ sa podaril a pre mňa osobne je to jasné odporúčanie v rámci prvej hry nového roku, ktorú by ste si mali zaradiť do svojej knižnice. The Lost Crown umne spomína na všetky predchádzajúce diely série a cez to všetko nepôsobí ako prvoplánový traktát bez pointy, ktorý vás už po hodinke hrania prestane zaujímať. Apropo, ja osobne som s ním strávil viac než 23 hodín zábavy.

Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti UBISOFT