Neskutočne, ba až strašidelne ten čas letí. Dnes je to viac ako deväť rokov, čo som pre tento server pripravil recenziu na dodnes najslávnejší projekt anglickej spoločnosti Supermassive Games, interaktívny filmový horor Until Dawn. Toho času, pochopiteľne, vydaný exkluzívne na systém PlayStation 4. Ak si dnes nalistujete môj pôvodný text tak okamžite zistíte, že si mňa hra samotná svojou jedinečnou atmosférou rozhodne získala a to natoľko, že som bol ochotný jej všeličo odpustiť. To všetko však zobrali nemilosrdné piesky času do zabudnutia a ja osobne som už značku Until Dawn, čoby čisto "Teenegerskú báchorku o výlete mladej partie na hory", stratil z interného kompasu. Áno, mali sme tu niekoľko odbočiek v rámci virtuálnej reality a dokonca aj duchového nástupcu, ale to hlavné príbehové gro z roku 2015 už z môjho pohľadu dávno vyprchalo. To by sme však nemohli žiť v ére častých remaker/remaster návratov aby sa nám na scénu nevrátilo všetko to za čím sme zdanlivo suverénne zatvorili brány. Asi ste postrehli, že nedávno sa prvý Until Dawn vrátil ako "remake" na súčasnú PlayStation generáciu a keďže sa mi pôvodná verzia svojho času tak páčila, dostal som automaticky chuť sa pozrieť aj na jej modernú obrodu dúfajúc, že dôjde na opravenie tých odpustených záležitostí. To som však ešte vôbec netušil do čoho vlastne idem.

Vyleštený Until Dawn, ktorý si prešiel prechodom na Unreal Engine 5, zostáva aj naďalej takmer rovnako intenzívnou interaktívnou drámou s prvkami survival hororu - na tomto sa nič nemení. Scenáristi Larry Fessenden a Graham Reznick sa nechali inšpirovať večne potemnenými horormi pre mladšie publikum a v spojitosti s tradičnými scary momentami a šokovou terapiou v zmysle rýchlej interakcie utekajúc pred svištiacou sekerou, dodali hráčom dostatok dôvodov na hnedý poplach. V úvode som však technické zaradenie pod remake zámerne dal do úvodzoviek, keďže v zmysle špecifickosti žánru, ktorý sama hra prezentuje, ide skôr o nejaké rozkročenie medzi dvoma pojmami. Áno, vizuálny aspekt sa posunul jasne do súčasnosti a hra voči originálu vyzerá oveľa detailnejšie (o tom nemusíme ďalej diskutovať), avšak obsahová stránka zostala (až na pár nie zrovna zásadných doplnkov a možného naznačenia pokračovania) takmer nezmenená - práve preto sa neodvážim staronový Until Dawn tak suverénne strčiť do zásuvky s nápisom remake a skôr si myslím, že ide o niečo medzi remake a remaster prevedením. Dobre, nechajme však pojmy bokom a poďme späť do hry samotnej. Prvý a nezanedbateľný problém s technickou stránkou stojí na zamknutí snímkovania na hranici 30 FPS (originál si pomocou spätnej kompatibility viete dnes na PS5 zahrať v 60 FPS), čo sa v istých fázach kapitol jasne ukazuje ako nedostatok.

Akcia riadená schémou quick time eventov je tentoraz doplnená aj úplne novou kamerou z pohľadu tretej osoby, čo v niekoľkých situáciách len umocňuje celý ten filmový tón, s ktorým tak úspešne operovala už ona deväť rokov stará verzia - super nápad. Ale prečo si netrúfam vynovený Until Dawn označiť za plnohodnotný remake? Hlavne pre jeho vyložene zle zvládnutú animáciu pohybu respektíve neprirodzene sa správajúce ovládanie, čiže úplne totožné neduhy, ktoré som bol v roku 2015 schopný originálu odpustiť. Človek má v hre už tak málo priestoru myslieť si, že v nej reálne niečo aktívne ovláda (je to jedna filmová scéna za druhou) a keď už konečne nastane čistokrvná gameplay schéma, tak mu celé to nepodarené reagovanie hlavného hrdinu na pokyny pohybu doslova vypichne oči. Ak by sme sa rozprávali o plnohodnotnom prekopaní a teda dodržaní postupov pre "remake", tak by vo výsledku tento druh problému z pôvodnej verzie musel byť automaticky odstránený, ale nič také sa nestalo. Ovládanie je celkovo v dnešnom ponímaní takou malou tragédiou a neviem, či sa ešte vývojári budú snažiť ho dodatočne nejakým spôsobom opraviť, ale v tej fáze v akej som ho mal ja počas recenzovania, by som ho suverénne označil za problematické. Musíte si uvedomiť, že celá duša Until Dawn stojí a padá na atmosfére a v momente kedy sa z plynulosti hraného hororu všetko prepne do zle reagujúcej interakcie, predmetné momentum sa razom rozbije a čaro vyprcháva.

Ak sa rozhodnete do Until Dawn investovať svoje peniaze a pritom ste už pôvodnú verziu hrali, pripravte sa skôr na sklamanie - onen zoznam niekoľkých zmien, ako obmena perspektívy kamery, jemne upravená úvodná kapitola, nové totemy na zbieranie a prehĺbenie príbehovej linky dvoch konkrétnych postáv môžem ruka v ruke s vizuálnym pokrokom len sotva označiť za tak zásadnú motiváciu. Pre úplných nováčikov, ktorým však pôvodná verzia svojho času unikla, sa rozhodne oplatí tento kvázi remake vyskúšať. Čaká ich osem hodín prepínania medzi rôznorodými charaktermi, menenia ich osudov a časté kritické rozhodnutia s následkami smrti vedúce do strhujúceho filmového finále - je tu jedna špecifická smrť doplnená o novú skladbu od umelkyne La Roux, ktorá dozaista chytí za srdce. Na druhú stranu, pôvodnú verziu si dnes viete prostredníctvom spätnej kompatibility užiť aj na PlayStation 5, takže ani tento argument tak úplne, špeciálne pri zvažovaní nižšej ceny, neobstojí. Návrat značky Until Dawn dopadol z môjho pohľadu jednoducho rozpačito a existenciu hry samotnej si treba pred sebou patrične obhájiť. Nerozporujem však kvalitu atmosféry a možnosti interakcie počas manipulovania so scenáristickými linkami, keďže toto sú, aj po boku audiovizuálna, jasné klady diela samotného.

Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Sony Czech.