Two Worlds 2 je RPG akoby z inej dimenzie. Kým sa dostanete do tajov ovládania a nazriete pod škrupinku zlého dojmu, ubehne na počítačovú hru pomerne dlhá chvíľka. Po nej však nasleduje krása, ktorá sa oplatí nasledovať.

Prvý diel tohoto dielka nás navštívil už v roku 2007, kedy naše počítače začal okupovať vírus menom next gen. Two Worlds však v pravom slova zmyslu ešte novou generáciou nebol. Skôr sa snažil konkurovať rok starým prírastkom do sveta RPG. A to hitom menom Gothic 3 a TES IV: Oblivion. Poľským vývojárom sa to však tak úplne nepodarilo a občasné chvály od hráčov a redaktorov boli len výnimočným javom. Každý však vedel, že úžasné nápady a systémy, ktoré hra skrýva nemôžu zabrániť vzniku pokračovania. A tak tu máme pár rokov po prvom pokuse druhý diel a my sa nestíhame čudovať. V dobrom poňatí.

Potom čo sme si zvykli, že mapa sa neobjaví po stlačení písmena „M“ a uloženie a načítanie staršej pozície je tesne vedľa kombinácie tlačidiel „alt-F4“, musíme povedať, že celá hra je takmer genialna. Určite v zmysle tzv. offline MMO, alebo freeroamingových hier. Na RPG typu Dragon Age vo vyrozprávaní príbehu nestačí. Takisto, aj RPG prvky sú tak nejak z jednodušené a podrobné štatistiky ako v prednedávnom recenzovanom Drakensang: Řeka času nečakajte. Two World 2 sa proste v pokračovaní snaží stále zosadiť tú istú konkurenciu ako pred pár rokmi. Aj tento rok sa tešíme na piate pokračovanie série The Elder Scrolls, takisto nedávno svetlo sveta uzrel štvrtý Gothic, ktorý sme v recenzií hodili do útrob mierneho nadpriemeru.

Výhodou pri hraní druhého pokračovania Two Worlds je, že nemusíte hrať kvôli príbehu prvý diel. Aj keď priamo nadväzuje na ten zlý koniec jedničky, kde Vás istý, teraz už cisár, Gandohar porazil a zavrel do žaláru, problém na začiatku prológu sa opakuje aj v sequeli. Totiž ide Vám aj teraz o záchranu sestry, len oveľa lepšie spracované. Prvý diel totiž neponúkol vôbec kvalitný príbeh, aj keď síce zaujal, bol chabo rozprávaný. Uznanlivo sme však kývali hlavou pri zaujímavom nápade kúzel vo forme magických kariet a vylepšovanie zbraní. To vznikalo jednoducho tak, že ste spájali dve rovnaké zbrane a mali ste lepšiu. Evidentne lepší spôsob zbavovania sa preplneného inventáru ako obyčajným predajom, ktorý však bol tiež možný.

V dvojke systém pokračuje v drobnej úprave. Tu si môžete zbraň, brnenie...a iné časti oblečenia rozobrať na základné suroviny a tie použiť na vylepšenie iných. A aby ste si mohli vylepšovať všetky veci, musíte svoje body pri postupe na ďalšiu úroveň rozdeliť práve do vlastností ako kováčstvo a podobne. Predmety, medzi ktoré patria aj prstene a náhrdelníky, si môžete osadiť aj magickymi kameňmi. Tie dodajú lepšiu obranu, silu, ale aj ochranu proti jedom. Rozsiahlosť vylepšovania vecí a hrania sa v inventári tak týmto získal nový rozmer. A z celkovej hernej doby sme nejednu hodín strávili čisto iba s hraním sa s vecami. A to aj napriek tomu, že inventár nie je veľmi šťastne riešený.

Herná doba, ktorá pri prechádzaní čisto iba hlavnou líniou zaberie 20 hodín je obstojná. Nie je to nič extra, ale keď k tomu pripočítame množstvo vedľajších questov a rozľahlého sveta a prekvapivo aj multiplayer, ktorý zhodnotíme v ďalšom článku, musíme uznať, že si autori dali poriadne zabrať a naše peniaze si zaslúžia.

Ako sme už naznačili, tak príbeh je tu rozprávaní na dobrej úrovni. Dialógy sú síce na jednoduchšej úrovni ako u známych AAA titulov ako Mass Effect, ale konkurovať hoci aj Drakensangu, či Oblivionu môžu. Český prekladatelia si dali tiež poriadne zabrať, lebo prekladali aj anglické názvy nepriateľov. A občas spôsobili aj úsmev na našich nerdskych tvárach. Palec smerom hore.

Aj keď príbehová línia je číslo jedna, tak aj celkové prekreslenie sveta, v ktorom nájdete všetky možné druhy príšer a architektúr, si zaslúži pozornosť. A podľa nás si zaslúži nejedno DLC z pohľadu iných postáv. Tak rozsiahli svet si to proste zaslúži. Potešila by nás teda aspoň fanúšovská komunita, ktorá z hry Morrowind a Oblivion spravili legendu a dokonca aj toľko rokov po vyjdení vychádzajú nové a nové rozšírenia hry, kvôli ktorým sa oplatí RPG znovu rozohrať.

Síce sme s celkovo spokojný so svetom Antaloor, ale nemôžeme nedať najavo nespokojnosť a akýsi rozpor. Na jednej strane zaujímavé úlohy, ktoré nie sú obyčajnými aportovacími (tie však prevládajú), a na tej druhej tak nudné, že jediné čo je na nich zábavné je bojový režim. V časti kde sme prechádzali mestom Nový Ash, ktorý má štýl ďaleko-východnej kultúry, sme rozmýšľali či napísať priamo vývojárom a vynadať im, prečo tak odrádzajú ľudí od hrania. Vtedy si autor recenzie vypol hru a iba kvôli recenzovaniu ju znova zapol a o polhodinu sa nestačil čudovať. Tá hra opäť naberá grády.

Je totiž dosť nevyvážená. Miestami máte pocit, že je to hra desaťročia a na druhej strane ju idete preklínať. Jeden moment zo začiatku hry, kedy sme ju div neroztrhli, bol závod o čas na koňovi. Aby sme sa stali starostom jednej menšej dedinky, sme museli na extrémne pomalom a lenivom žrebcovi samozrejme vyhrať v danom čase...a nám sa to nepodarilo ani po nespočetných pokusoch. Žeby sme sa tam teraz vrátili?

Príbeh nás začal zaujímať v momente, kedy sme začali vidieť na niektorých miestach mladého cisára Gandohara, nášho jediného hlavného nepriateľa. Vidiny sú úžasná vec a zapoja naše zmysli a nedajú nám spať až dokým neuzrieme záverečné titulky. Stálo to za to.

O krutom cisárovii sa počas hry dozviete množstvo informácií a tak tu platí heslo, že poznaj svojho priateľa, ale nepriateľa ešte viac. Skutočne. O svojich blízkych toho moc neviete. Vedeli sme síce, že máme nejakú sestru, alebo kto pre nás čo spravil. Na skutočných priateľov sme jakživ nenarazili. A ani tí Orkovia zo začiatku príbehu s tými ich škaredými tvárami nám veľmi nepripadali priateľský. Aj keď áno, ďakujeme za záchranu.

A tu sa dostávame do bodu, kedy hodnotíme bojový systém, ktorý sa zo začiatku tváril nehoráznym spracovaním a až sme si zvykli, tlieskame. Teda aspoň bojovému režimu s mečom a štítom, obojručným mečom, no jednoducho so zbraňou na blízko. Luk sme odhodili, resp. rozobrali hneď po tutoriale, takisto aj ako magické palice. Totiž, luk je smrteľný, ale pre hráča. A magické palice a systém kúzel je síce zaujímavý, ale taktiež hlavne v úvodných hodinách smrteľný pre hlavnú postavu.

S lukom sa mieri ťažko a hlavne dlho trvá kým niekto s ním umrie. Môžete však vystreliť aj viac šípov naraz, ale konzolové ovládanie tejto zbrane bránia zlatej dobrej myške a klávesnici pohodlné mierenie. To sa u našej obľúbenej obojručnej zbrani často nestáva. Zvykli sme si na systém úskoku, obrany a bojových tlačidiel, kde patrí odkopnutie nepriateľa, útok ostrým čepele, či poriadny úder. Tie všetky a ďalšie sa dajú vylepšovať pomocou bodov, ktoré získavate za postup na ďalšiu úroveň, ale aj tým, že ste napríklad zabili určité množstvo nepriateľov, alebo otvorili veľa zámkov.

Tie sa tak ako je už dnes zvykom otvárajú minihrou, ktorá je vďaka Bohu zložitá. Unavovala nás zbytočná minihra v Gothic 4 a vo Fallout: New Vegas, kde to bolo ozaj nudné. Tu sme síce pri majstrovských zámkoch občas vypustili pár vulgarizmov, ale HW ostal nerozbitý. Aby ste otvorili správne zámok, musíte stihnúť časový limit a točiť pakľúčom buď napravo, alebo naľavo v rôznych vrstvách zámku. Zaujímavé a neomrzí to len tak ľahko.

Two Worlds 2 sa však neobmedzuje iba na jednu minihru. Môžete si zahrať aj kocky, s pravidlami pokeru, či len tak hádzať, kto hodí väčšie číslo. Môžete si tak vyhrať, alebo prehrať nejaké tie drobné. Kocky v prvom Zaklínačovi nás však bavili viac, ale aj zapojenie takejto mini-hry poteší. Viac nás zaujala mini-hra, ktorá sa bez pochýb inšpirovalo vo veľkých hrách ako Guitar Hero. Pomocou flauty, alebo lutny a notového zošitu si môžete sami, alebo s NPC postavou zahrať nejaké tie tóni a pesničky. Písmená Q, W,E,R na klávesnici budú však vyklikané viac ako obvykle.

Že sa hra inspirovala u velikána menom Oblivion je aj dôkaz, že si môžete kúpiť nemovitosť. My sme si za 30 000 miestnych korún kúpili dom zrejme od podvodníka, vnútri sme našli mŕtvoli a nejaké to bohatstvo. Na odkladanie vecí sme dom nikdy nepoužili. Dokonca sme sa v ňom ani nevyspali. To hra totiž neponúka. Bohužiaľ.

Jednou z vecí, ktorá pracuje s integrovaným aj hardwarovým PhysX je loďka, ktorá sa na vode hýbe pod vplyvom vetra. Rozlúčte sa tak s cestou na druhý ostrov ak fúka nepriaznivý vietor. My sme radšej zvolili teleport, alebo vlastnú kondičku v plávaní. Keď sa však naučíte ovládať plachtu, tak už je to zaujímavejšie, a poriadne dobrodrúžstvo nie nepodobné tomu, čo skutočne zažívajú námorníci na podobných plavidlách. Že by integrovaný ľoďkový simulátor?

Určite vás zaujímajú hardwarové nároky a grafické spracovanie, ktoré si síce môžete tak trošku obzrieť na videách a obrázkoch z hry, ale pseudo-odborné hodnotenie tiež nezaškodí. No sme spokojný. Two Worlds 2 je síce iba na Direct X 9c, ale ťaží z neho maximum. Engine je aj pripravený na Direct X 10 a 11, ale podporuje iba minimum z nových technológií. Prekvapením je zakomponovanie PhysX s grafického akcelerátoru. No tiež nie je využíté na takej úrovni ako v Batman Arkham Asylim, či v českej Mafia 2. Ale pohyby trávy, dým a iné základné efekty sú plusom a dodávajú prostrediu na realizme. Celková grafická stránka aj napriek absencie podpory antialiasingu vyzerá nádherne. Mimika, či celkové pohyby ľudí sú genialne, tak ako grafické prevedenie textúr a prostredia ako takého. Sklamaním je snáď len malá dohľadnosť a zubaté kúsky krásy. Ach ten problémový antialiasing. Dobrou správou však je, že sa aj na staršej zostave všetko hýbe tak ako má a pod plynulých 30 fps sme neklesli.

Keď zrátame všetky plusy a mínusy výjde nám, že je Two Worlds 2 nadpriemerným RPG, ktorá len veští naše subjektívne pocity, že rok 2011 bude v znamení kvalitných RPG. Zaklínač 2, Skyrim....kedy už uvidíte svetlo sveta. Zatiaľ sme vďačný za Dva svety dva, kde sme prežili dva víkendy a niekoľko večerov v týždni. A to sme ešte nestlačili magickú ikonku v menu menom multiplayer.