V hlavnom meste Brazílie by malo byť Maxovi dobre. Chľastá každý večer drahý alkohol, pričom nekončí pri drahej whisky. Môže mať dievča, na ktoré ukáže prstom. Presne taký je život osobnej ochranky významnej osoby. Lenže pán Payne je človek od prírody zarmútený a nespokojný. Bodaj by nie, keď mu zavraždili manželku a dcéru. Chtiac-nechtiac sa celé jeho chľastanie končí, alebo si aspoň dáva nútenú dovolenku.
Počas doby deviatich rokov (za ktorú tu žiaden diel Maxa Paynea nebol) sa vo videohernom svete toho zmenilo pomerne dosť. Hry sú na novších „endžinoch“, sú jednoduchšie, „filmovejšie“ a menej hranaté. Takže by sa dalo očakávať, že detektív v treťom diely prestane užívať lieky na dopĺňanie života, bude náročné ho zabiť a bude, sakra, lineárny. Chyba lávky! Jednou z mala vecí, ktoré si kradne z moderných hier, je krytie sa za prekážky. Avšak aj v tom prípade budete využívať krytie menej než napríklad v prípade Uncharted 3. Max Payne vo verzii 3 nielenže môže užívať lieky, ale on ich užívať MUSÍ. Titul je totiž málinko náročnejší, než si pamätáme. Max je starší človek, a tak aj menej strelných rán vydrží. Kto si zahral pred vydaním trojky dvojku, určite mi dá za pravdu, že je to naozaj tak. V dvojke totiž nebol spomínaný systém krytia, tak sa to muselo nejako inak vyvážiť.
Plachtenie, ktoré tak symbolizuje legendu, tu ostalo. Osobne som ho využíval oveľa menej než v minulých dieloch, ale to iba preto, že som hral štýlom Nathana Drakea. Spomaľovať čas som bol však nútený. Ako inak. Nepriateľov je v niektorých momentoch viac ako dosť. To však hlavnému (ne)hrdinovi nevadí. Spomalí čas, rozdá pár „headshotov“ a ide ďalej. Paráda. Úprimne sme ani nič iného nečakali.
Obávali sme sa zmeny strihu Maxa Paynea, takisto ako aj zmeny prostredia, v ktorom sa hra odohráva. Obavy neboli na mieste. „Noirová atmosféra“ dýcha z každého kroku, z každého pohybu, z každej časti herného Sao Paula. Predovšetkým však priamo z hlavného hrdinu. Jeho pochmúrny hlas, jeho slová, vety... jednoducho krása, ak sa to vôbec krásou nazvať dá. Atmosféra, ktorá je podložená herným prostredím, dejovými vysvetlivkami, každou drobnosťou. V tomto ohľade dokonalé dielo bez jedinej chybičky.
Najväčšie plus celého titulu tkvie v rozprávaní príbehu. „Filmovosť“ sa dostala na novú úroveň. Videové prestrihy sa v čistom čase dajú rátať na tri hodiny, čo znamená buď tri hodiny nudy, alebo tri hodiny s otvorenými ústami. Podarila sa, samozrejme, ta druhá možnosť. Stačí chytiť do ruky pukance či zemiakové lupienky a užívať si nehrateľné sekvencie. Dopĺňajú ich (ale aj priamo v hre) rôzne grafické artefakty či farebné filtre, ktoré zdôrazňujú hrdinovu psychickú nestálosť a jeho vnútorný nepokoj či boj. Pri rôznych dialógoch či monológoch sa zvýrazňujú veľkým formátom slová, ktoré sú najdôležitejšie. Takže aj keď sú titulky celkovo menšie ako by sme si želali, to dôležité sa vždy vypichne a človek s lepšou než horšou angličtinou sa nebude utápať v mori textu.
Ak by ste sa priveľmi báli Maxovho nového strihu, tak buďte uspokojení tým, že zo začiatku je to ešte starý čiernovlasý pán, pričom sa aj v neskorších fázach, približne dvanásťhodinového hrania, vracia spomienkami do minulosti. Buď do svojho bytu v New Yorku, na cintorín v New Yorku či na loď v New Yorku. Prípadne iné miesta. Okrem strihu sa Max často krát ocitne v inom oblečení, takže aj v tomto ohľade je titul mierne výnimočný. V čom je veľmi výnimočný a máme pocit, že to v žiadnej hre nebolo, je potenie sa hrdinu. Niežeby sme si to chceli extra všímať, ale jednoducho si to človek všimne. Pán Payne je tak viac človek než ľudia v iných hrách. O tom, že ak padne do vody a keď vylezie je mokrý, ani nehovoríme.
Kto by čakal od „noirovky“ tmavé priestory, všetky samy sebe podobné, je tu na obrovskom omyle. Porovnávať relatívne lineárnu akciu môžeme fakt v tomto smere jedine s druhým alebo tretím dielom Uncharted. A aj v tomto prípade Max nezaostáva. Jednotlivé časti sveta sú dômyselne prepracované a lákavé. Či už ide o futbalový štadión, cintorín či samotné časti Sao Paula. Sme nanajvýš spokojní. Pritom si prezriete špinavé slumy, väznice či špičkové a luxusné miesta, napríklad hotel.
Samotnou kapitolou je určite záverečná časť letiska, spojená s metrom. Nádherné a relatívne reálne spracované letisko Sao Paula, kedy nepriateľov zabíjate štýlom ala batožina. Presne ako si môžete domyslieť, Max sa pohybuje na páse pre batožiny a je to skvelá zábava. Neskôr vo vagónoch zase musíte dávať pozor na zatáčanie vozidiel, a s tým spojené hranie sa s gravitáciou. Luxus. Podobne to bolo spravené v prístavoch Uncharted 3. Rozplývať sa nad krásami jednotlivých oblastí je fakt na napísanie knihy.
Čo sa prevážania v dopravných prostriedkov týka, tak si zajazdíte na člne, kde ho neovládate, vlastne ste vždy len asistentom šoféra. Vašou jedinou úlohou je vraždiť. Neskôr sa ocitáte v džípe, na výletnej lodi, a to je tak v kocke všetko. Avšak dúfali sme, že sa zjavíme v lietadle. V závere hry ho však namiesto využitia ako dopravného prostriedku využijete na zničenie objektu. Max Payne je antihrdina ako sa patrí.
K plusom lokalít musíme pripočítať aj lokálny jazyk všetkých plagátov, nápisov atď. Portugalčina je počuť z ulíc, z rozprávania vo videosekvenciách, jednoducho skutočný pocit dovolenky v reálnej Brazílii a nie pozeranie amerického béčka, ktorým ale dej hry bez pochýb je. Medzi klady hry si môžete započítať rovno aj zbieranie častí zlatých zbraní v jednotlivých kapitolách či nachádzanie stôp. Max Payne je v prvom rade rodený detektív. Taktiež, ako je zvykom pri moderných hrách, aj tu ste oceňovaní za herný výkon. Čiže čím viac zabití v spomalenom čase, čím viac presných striel do hlavy, tým lepšie. Ale trofej či achievment len tak nezískate. Za celú kampaň som ich získal zo všetkých dostupných, slabých dvanásť percent. Čiže už sa teším, až ich získam za „znovuhranie“, či pri hre pre viacerých hráčov. (Recenzia naň a takisto na arkádový režim bude až v ďalšom článku.)
Rovnaké orgie, ako s detailmi jednotlivých miestností či objektov, zažijete pri grafickej stránke hry. Je to snáď MAXimum, čo PS3 či Xbox 360 dokáže. Keď sme sa rozplývali pri Uncharted 3 (áno, opäť ho musíme spomenúť), netušili sme, že sa budeme tešiť znovu o pár mesiacov. Plus leží nielen v samotnej grafike a kráse, ale aj v pohyboch hrdinu či rozbíjaní objektov. Pokiaľ je to rozbíjanie už pomerne bežné, ale krásne, tak pohyby hrdinu a práca s jeho zbraňami či rukami je majstrovským dielom. Proste sa hrdina správa tak, ako sa človek správa v skutočnosti. Mierne zohnuté ramená, ak používate revolver, tak brokovnicu drží v druhej ruke. V prípade, že si zoberiete aj druhý revolver, tak v skratke brokovnica padá na zem. Je to presne také, aké to má byť.
A presne také, aké to má byť, to je aj so správaním nepriateľských účastníkov videohry. Ich inteligencia je úžasná a doteraz nevídaná. Kryjú sa za prekážky, ale nevyliezajú v pravidelných intervaloch, čiže sa na to nedá spoľahnúť. Takže je potrebné vybehávať spoza krytu, je potrebné si dávať pozor na to, že im nerobí problém sa priblížiť zozadu a streliť vám projektil priamo do zobáku, pričom si všímate rozdiely medzi policajnými jednotkami a obyčajnými gangmi zo slumov. Možno sa to v nejakom titule už objavilo a my o tom nepochybujeme, avšak TU si to človek všimne bez toho, aby sa viac snažil. Vďaka tomu, že sa nepriatelia správajú vždy trošku inak, a nejdú po vyznačenej trase, je Max Payne vďačný „znovuhrateľnosti“. Minimálne človeku nevadí, že sú checkpointy menej časté, než sme zvyknutí. Takže si rád zahrá jednu a tú istú časť hry znovu a znovu.
Max Payne je, ale napriek všetkým predpokladom viac než celovečerným filmom, stále hra. A poriadne akčná. Je to strieľačka, akú sme poznali pred desiatimi rokmi, vylepšená o nové prvky. Čiže mŕtvol narobíte tisícky a ide v podstate o repetetívnu záležitosť. Stále dookola zabíjate, spomaľujete čas, skáčete do vzduchu a jednoducho si to užívate. Nezamýšľate sa nad dôvodmi toho, čo robíte. Do toho sem lezie temná nálada hlavného hrdinu a všetci sú nadmieru spokojní.
Nám sa veľmi páčia momenty, kedy po videu napríklad Max vyskočí z okna a vy v spomalenom momente máte streliť do hlavy protivníkovi. Sú to nové prvky, ktoré práve starú dobrú strieľačku oživujú a nevadí vám, že je to vlastne veľmi, veľmi jednoduché. Keďže nie je hra celkovo náročnejšia ide dokonca o istú formu oddychu.
Nemôžeme arogantne zabudnúť ani na úžasný hudobný sprievod. Pri väčšine lokalít sa v cítite do hry aj vďaka hudbe. Či už v klube, pri techno hudbe, či v iných lokalitách s hudbou známou z kvalitných AAA filmov. Pritom si danú lokalitu s hudbou krásne spojíte, a keď budete už po tisíci raz počúvať OST z hry, určite si spomeniete na tú pasáž na letisku. Zvuky a dabing na tom nie sú o nič horšie. Dokonca hlavného hrdinu dabuje ten istý pán ako naposledy. Gratulácia.
A zápory titulu? Minimálna miera inovácií i repetetívna hrateľnosť spôsobujú, že ide o neoriginálny titul, ktorý vykráda známe filmy a dokonca aj sám seba. Celkovo sa ale dá povedať, že v technickom spracovaní a v samotnom príbehovom móde je Max Payne taký, akým sme ho chceli mať. Samozrejme sa nájdu vyšívači, ktorých štve Maxova plešinka či Sao Paulo, ale myslíme si, že ide práve o krok správnym smerom.
