Po dlhej dobe sa zase na scénu dostáva univerzum Mario. Jeho najnovšia časť zo série športových hier v rámci prostredia tenisu nesie podtitul Ultra Smash a exkluzívne sa o ňu pre konzolu Nintendo WiiU postarala spoločnosť Camelot Software Planning. Dalo by sa povedať, že od roku 1999 ide o interné štúdio Nintenda, ktoré je úzko späté so športovými sériami Mario Golf a Mario Tennis, ale čo je na tom zaujímavé, tak z ich produkcie pochádza aj kritikou oslavovaná RPG značka Golden Sun. Z toho sa dá poznať o akej potencionálnej kvalite je tu reč a o to viac by ste mohli byť ako prípadní majitelia platformy WiiU natešení na ich najnovší výtvor. Poďme si spoločne spraviť taký virtuálny prierez kvalitou hry Mario Tennis: Ultra Smash, na konci ktorého bude nasledovať naše stručné odporúčanie či naopak.

Na prelome druhého tisícročia sa pre Nintendo 64 začala akási tenisová zábava s prvou časťou tejto IP. Prinášala to, čo od nej každý očakával, a to v prvom rade šialené strety drevených rakiet, ktoré sú ochotné v boji o každý bod prekonať aj tie najbizarnejšie výzvy. V rukách ich držali postavičky známe z univerza onoho inštalatéra v červených montérkach a pod nohy sa im plietli rovnako populárne predmety, ktoré by sa dali označiť za know how japonského stroja na zábavu s veľkým "N". Nikdy nemalo ísť o nejakú simuláciu či nedajbože pokus o ňu. Hlavným heslom u každej časti bola vždy zábava a s tou sa snaží operovať aj Ultra Smash. Na môj šok však v roku 2015 prichádza s oveľa menším arzenálom voči svojim starším dielom a tak nejak vyvoláva veľký otáznik nad celkovým vývojom hry ako takej. Poďme si to celé rozložiť a začnime od kosti, respektíve od menu hry. V ňom nenájdete absolútne nič také ako "Celkové nastavenie", čo započalo veľkou vráskou na mojom čele. Prvé, čo som totižto chcel vypnúť, bola otravná melódia na pozadí, z ktorej by som bol nadšený maximálne tak pár minút ale nie po hodine hrania v otravnej slučke donekonečna. Nič. Hra nemá menu a tak nie je možné potlačiť zvuky niekam do pozadia či ich poprípade úplne vypnúť.

Skladateľ soundtracku Motoi Sakuraba sa evidentne v práci moc nepretrhol, ak bol schopný vypotiť len pár pesničiek či skôr povedané elektronických zvučiek, ktoré síce majú navodiť nejakú tú atmosféru Nintendo zábavy ale vo výsledku sú maximálne dôvodom, prečo začnete túžiť po zápale stredného ucha. Zvuková stránka teda nenadchne a čo je horšie, vašou jedinou obranou voči jej kanonáde ostáva celkové vypnutie hlasu na TV alebo ovládači k WiiU (projekt je možné hrať aj cez off TV play). Ak už som sa takto dostal do sféry ovládania, tak tá je našťastie pomerne pestrá. Kto videl náš možno prehnane nadšený video preview, tak už vie, že okrem klasického ovládača si môžete do hry pripojiť aj Remote pad z Wii či dokonca arkádový gamepad. Kto by čakal, že samotné Remote zariadenie bude zákonite podporovať pohybovú technológiu a počas tenisového zápasu sa trocha zapotí pri snahe švihom ruky umiestniť loptičku presne na čiaru, bude sklamaný. Pre Mario Tennis: Ultra Smash sa autori nerozhodli implementovať motion technológiu, čo je ďalšia bolestná rana pre konzumenta a začína sa nám to nepekne sčítať.

Uvoľníme trocha napätie a skúsime si teda opísať samotné štyri modusy hry. Prim tu hraje takzvaný režim Mega Battle. Ten už z názvu pojednáva o šialenom tenise, kde sa bojovníci počas klasických výmien snažia pojesť špeciálne hríby na rast a získať tak prevahu nad súperom. Režim ako taký je určite potencionálne zábavný a ja sám ho označujem za to najlepšie čo vám môže ponúknuť v súvislosti s prípadnou štvorhrou a kooperáciou pre vašich troch kamarátov. Ak by ste však ostali doma sám a nemali s kým otestovať svoje skúsenosti, môžete do boja povolať umelú inteligenciu v troch stupňoch náročnosti (ten posledný predstavuje akú takú výzvu, aj keď jeho jednanie a rozhodovanie je až prehnane strojové a bez pravidelnej obmeny). Ďalšou cestou ako vydržať u tejto hry je určite možnosť zmerať si sily v takzvanom Knockback Challenge. Tu sa vám po výbere konkrétneho charakteru začnú postupne na kurt zvolávať noví a noví protivníci a čím viac ich dokážete poraziť, o to viac financií v podobe zlatých koruniek sa vám priráta na konto (náročnosť sa stupňuje a rekord porazených zaznamenáva). Ich jediným účelom je odomykanie trofejí, ktoré by ste inak museli pracne plniť v rámci akýchsi bočných úloh celej hry (napríklad: vyhraj 20 zápasov s tou a tou postavou). Tento prvok som veľmi nepochopil a príde mi v hre absolútne nedomyslený a bez nápadu. Ako keby autori nevedeli čo chcú, a tak tam narýchlo dali medaile, ktoré si hráč odkryje aj bez námahy, ak bude ochotný nazbierať dosť peniažkov.

Posunieme sa o jednu pozíciu ďalej a to na režim klasického tenisu. Tu asi nie je nutné hlbšie sondovať o čo ide. Double alebo singl, oba spôsoby hrania tenisu bez prehnaných výskokov a špeciálnych úderov (tie pozostávajú z nutnosti stlačiť konkrétne gombíky na mieste dopadu loptičky a následne vyšlete cez sieť jednu zo štyroch možných unikátnych loptičiek ako je napríklad: rýchla ohnivá strela či pomalá vodná strela). Posledným a samozrejme najzábavnejším režimom je Online. Všetko vymenované je teda možné preniesť do sveta cez klasický online duel a to vrátane kooperácie hráčov na vašej konzole. Takmer pätnásť charakterov, ktoré vám hra ponúkne na výber je od seba odlíšených špecifickým prístupom k tomuto športu. Jeden vyznáva defenzívu a iný zas opak toho, ale vo výsledku je zase úplne všetko jedno. Aby ste boli schopní vyhrávať, tak si budete musieť osvojiť všetky techniky reálne založené na klasickom tenise. Od podania cez forhend až bekhend s patričnou rotáciou. Všetko je možné aplikovať počas zápasu a hra vám garantuje takmer s istotou, že ak trafíte loptičku včas, automaticky ju dokážete umiestniť na kurt. Nečakajte teda nejaké trefy do autu či iné chyby v hre. Zábava sa tu stavia na nekonečných výmenách medzi hráčmi (ideálne živými), kde na konci bude stáť jeden spotený výherca a jeden ukrivdený kamarát. Kto by mal obavy, že aj tento dobre známy aspekt u multiplayer hier z dielne Nintenda vo výsledku skáče na jednej nohe, tak ho môžem ubezpečiť že nie. V tomto smere je hra spracovaná na výsosť dobre a netrpí žiadnymi nedostatkami vrátane technickej stránky.

Čo ale zamrzí najviac je absencia predmetov typu korytnačka a banánová šupka. To, čo v minulosti robilo z tejto série natoľko bizarnú športovú akciu, sa musí obmedziť len na zväčšovacie hríby a špeciálne údery. Toto je najväčšie mínus celej hry a taký malý podraz na milovníkov značky Mario Tennis. Nevynahradzuje to ani zmena kurtov, kde každý povrch znamená iné vlastnosti a správanie sa loptičky v pohybe a určite nie možnosť odomknutia ich rôznych farebných kombinácií. Interakcia na kurte je teda limitovaná na maximálnu možnú mieru, a tak jediné, čo tiahne vpred, je možnosť získať všetky trofeje a dopracovať sa ku každému bonusu v hre, ideálne po boku svojho kamaráta. Už viete, že multiplayer je zábavný a môže vykresať plusové body pre hru v konečnom hodnotení. Ale ako vlastne Mario Tennis: Ultra Smash vyzerá? Animácie postavičiek sú na vysokej úrovni, na čo sme už pri exkluzívnych charakteroch firmy Nintendo nejako naučení. Ten, kto má povedať slovo MamaMia, ho aj povie. Ten, kto má hodiť po strate bodov raketu o zem a nechutne zaškriekať, to aj urobí. Celkovo sa na obrazovky (ako u TV, tak na ovládači) pozerá pekne a nemal som v tomto smere s hrou jediný problém. Dokonca, ani ak všetky štyri charaktery naraz spapajú magický hríb a zväčšia sa na výšku dvojizbového domu s garážou. Všetko je stále prehľadné a človek nepotrebuje krútiť krkom, aby videl, kam treba poslať svoj úder. Vizuálna stránka je teda zase to pomyselné plus k číslu o pár riadkov nižšie a nebyť nej, asi by sa na hodnotenie nepozeralo moc dobre.

Som ochotný odpustiť hre, ktorá má primárne svoje kvality stavať na multiplayer zábave, čokoľvek. Ale v pomere k minulým častiam, ktoré sa oveľa viac snažili byť originálne a prinášali vždy hromadu možností ako u nej stráviť čas, vidím teraz Ultra Smash ako chudobného príbuzného bez kúska inovácie a originality. Chápem cieľ autorov, ktorý bol hlavne zamierený na vyváženosť medzi ultra výskokmi a čarovnými údermi, ale to je z môjho uhľa pohľadu málo na to, aby sa z tejto hry stala ultimátna zábava typu Super Smash. Ak ste sa tešili na plnohodnotný diel série Mario Tennis, tak ruky preč od tohto výsledku. Pokiaľ chcete na WiiU zabaviť kamarátov na pár desiatok minút, než sa vám vychladí víno a zohreje večera, toto je hra pre vás.

Za poskytnutie hry na recenziu ďakujeme spoločnosti ConQuest entertainment a.s.