Keď sa Layers of Fear objavil vlani prvýkrát v early access, vyvolal obrovskú vlnu nadšenia a nekritických ohlasov označujúcich ho za najlepšiu hru poslednej doby a takmer až prelomovú záležitosť pre fajnšmekrov. Ako to v týchto prípadoch býva pomerne často, prvotné ohlasy treba brať niekedy s rezervou a je to aj čiastočne tento prípad. Avšak len čiastočne. Čiže to vôbec neznamená, že ide o titul, ktorému by ste nemali venovať pozornosť. Práve naopak, len nemôžete čakať nič vyložene inovátorské.

Hororových hier vznikajú neustále, pričom niektoré sú vydarenejšie, iné menej. Poľské štúdio Blobber Team pôsobí na scéne už od roku 2008 a keď sa pozriete na ich tvorbu, veľmi rýchlo zistíte, že až doteraz nemali s týmto žánrom žiadne skúsenosti. V čom teda spočíva tajomstvo ich úspechu? Je to tým, že dokonale odpozerali konkurenciu? Skoncentrovali to najlepšie z daného žánru? Alebo skrátka vsadili všetko na jednu kartu a pokúsili sa na to ísť od srdca? Tak či onak, po 8 rokoch sa mi konečne podarilo vytvoriť niečo hodné povšimnutia, čomu budete priať každý čiastkový úspech.

Schválne sa vyhnem akýmkoľvek náznakom deja. Nakoniec aj samotná hra vás po krátkom monológu ústredného protagonistu doslova hodí do vody a čaká od vás, že v nej budete plávať. Čriepky príbehu, či zasadenie do konkrétnej doby je vám spočiatku rovnako neznáme, ako to, kto vlastne ste a aká je vaša minulosť. To samozrejme nebude platiť stále. Niečo odhalíte hneď na začiatku, k niečomu sa dopracujete cestou, ale bez istej znalosti angličtiny sa nezaobídete. Layers of Fear vám príbeh neservíruje ako na podnose, očakáva od vás vlastnú zainteresovanosť spočívajúcu mimo iné v dôkladnom čítaní dostupných materiálov. Tie neslúžia len na lepšie vykreslenie fikčného sveta, ale priamo napomáhajú dopĺňať mozaiku. Ak anglicky neviete, alebo sa vám len nechce čítať, nedozviete sa zďaleka všetko.

Už úvodná lokalita opusteného domu je pomerne pôsobivá a to navzdory tomu, že sa v ňom vlastne nič nedeje. Len prechádzate pochmúrnymi miestnosťami v napätí, čo sa na vás chystá. V týchto momentoch hra nijak zvlášť nevybočuje z radu, i keď atmosféricky funguje veľmi dobre. A verte, že keď sa okolo vás pomerne skoro začnú diať neveľmi príjemné veci, budete sa chcieť vrátiť na začiatok, do relatívneho bezpečia. Našli sa aj hráči, čo písali, že si želali, aby tento zážitok neskončil. U mňa to bolo opačne, ale nebolo to dané nekvalitami, iba silným psychickým terorom. Ak vám poviem, že to rozhodne nechcete hrať sami doma, v úplnej tme a na maximálnej hlasitosti, tak mi môžete veriť. Alebo to môžete brať ako výzvu. Len pozor na to, aby na vás susedia náhodou nezavolali políciu.

Layers of Fear je silne psychedelický a realita sa tu niekedy mení častejšie, ako by ste si priali. Po celý čas ste pritom uzavretý v prostredí domu, lenže stačí krátky pohľad inde a tie dvere, ktorými ste sa dostali dnu, sú preč. Otočíte sa naspäť a zrazu si uvedomíte, že ste úplne inde ako predtým. Prostredie sa naviac zmenilo pomerne hrôzostrašným spôsobom a jediná chodba smerujúca vpred vo vás vyvoláva všetko, len nie pocity bezpečia. Neisto ňou prejdete, dúfajúc, že sa nedočkáte ďalšieho strašidelného výjavu a rýchlo vchádzate do dverí so zapáleným krbom. Dvere za vami sa zavierajú a na chvíľu mate pocit, že si môžete vydýchnuť. Chyba lávky. Dvere za vami sú už ako inak zamknuté a nimi cesta nevedia. Teda nie vždy.

Autori dokážu desiť a to bez ohľadu na to, či pracujú s úplným tichom, alebo k tomu efektívne využívajú zvuky, či striedmo hrajúcu hudbu. Ich repertoár strašenia je široký a dokážu prekvapovať takmer na každom rohu. Nevyhýbajú sa ani klasickému žánrovému klišé, ale bez problémov dokážu na daných miestach vyrukovať s niečím úplne iným, ako by ste predpokladali. Nepochybne im pomáha aj to, že sa nemusia riadiť žiadnymi pravidlám a jediné, čo ich obmedzuje, je ich vlastná fantázia. Vyložene fantasmagorických scén sa síce nedočkáte, čo každopádne vôbec nevadí. Zimomriavky na celom tele budete cíť pomerne často a ľakacie momenty vami môžu otriasť. Ak ste slabšie povahy, ani to radšej neskúšajte.

Pritom sa hodí poznamenať, že nemáte žiadny ukazovateľ zdravia a ani vás nenaháňa žiadne monštrum, či strašidlo. Nikdy vám teda reálne nehrozí smrť, z ktorej pramení nutnosť loadovať a odohrať predchádzajúce minúty znova. Nič také. O to viac sa ale dá oceniť poctivo budovaná atmosféra, ktorá vás vtiahne a nepustí. Nie každý však na to musí pristúpiť a pokiaľ čakáte niečo v štýle Amnesie, či Outlastu, musím vás sklamať. S Amnesiou má najviac spoločný snáď len spôsob interakcie s okolím. Adventúrne úkony sú väčšinou v úzadí a je zážitok je postavený hlavne na tom, čo vnímate okolo seba.

Early access verzia podľa všetkých predpokladov obsahovala podstatnú časť samotnej hry, aj keď jej chýbal záver. Nie je vyložené sklamanie, pretože horor podobného typu, by skutočne mal byť kratšou intenzívnou záležitosťou. Audiovizuálne ide pritom o špičku a engine Unity je zúročený na jednotku s hviezdičkou. Lenže cena je predsa len o niečo vyššia, herná doba relatívne krátka a znovuhrateľnosť otázna. Layers of Fear je totiž prevažne lineárnou, hodí sa povedať až koridorovou záležitosťou. I tak si však stojím za tým, že takto by mal vyzerať moderný horor. Klasickí adventúristi mu síce môžu vyčítať, že sa až tak nesnaží zamestnávať vaše mozgové bunky a preto kladiem dôraz na slovo „moderný“. A v tom o čo naozaj snaží, chvíľami až exceluje. Uvidíme, aká bude odpoveď v podobe konkurencie, ale zatiaľ je kandidát na horor roka jasný.

Za poskytnutie hry na recenziu ďakujeme spoločnosti Bloober Team.