Poznáte tie filmy, ktoré začínajú vetou "príbeh založený na skutočnej udalosti"? Tak presne na tejto fráze je vybudovaný dej survival hororu Kholat, ktorý nám v aktuálnom porte pre Playstation 4 prináša nezávislé poľské štúdio IMGN.PRO. Ja, ako odborník na slovo vzatý v oblasti nákupu plienok pre dospelých hráčov, som teda bol vedením našej stránky poverený objasniť udalosti z roku 1959, kedy na území ruského Uralu v oblasti zvanej Khol Syakhl za záhadných okolností zahynula skúsená horolezecká skupina.

Druhého februára 1959 sa v severnej oblasti Uralu potulovalo osem študentov polytechnického inštitútu pod vedením ich učiteľa menom Igor Dyatlov. Podľa profilov sa jednalo o celkom ostrieľaných horalov, ktorých by nejaký ten vlk nemal zahnať na strom, ale aj napriek tomu prišli všetci do jedného o život a to podivným a neobjasneným spôsobom. Ich stany sa našli kompletne roztrhané (z vnútra!), samotné telá vykazovali známky zápasu a boli nájdené bosé ďaleko od kempu. Prerazené lebky a zlomeniny mohli policajné vyšetrovanie viesť k útoku divokej zveri ale zvláštnosť u samotného prevedenia ich zranení, akou bolo poškodenie mozgu bez vonkajšieho narušenia lebky, dávalo priestor rôznym teóriám verejnosti. U jednej slečny dokonca vyšetrovatelia zistili, že jej chýba kompletne jazyk a to už publicita okolo tejto tragédie nabrala razantne na svojej veľkosti. Prípad nebol nikdy vyriešený na základe nedostatočných dôkazov a aj preto bola oblasť Khol Syakhl, čo v preklade znamená "Mŕtve hory", pre turistov zatvorená po dobu troch rokov.

Toľko reálne fakty a teraz k hre samotnej. Poliaci si z mnou prezentovaného príbehu zobrali samozrejme hlavnú myšlienku a to ako to celé prebiehalo zasadili do konceptu FPS štýlu a podľa ich popisku aj hororu. O tomto si dovolím trocha polemizovať a aj keď je dnes trend a bežná prax produkovať akési pasívne hry z tohto žánru, ktorých hlavná devíza stavia viac na hutnej atmosfére než bezhlavej akcii, nemyslím si že Kholat plne splňuje tieto podmienky. Úvod hry by som pritom pokojne mohol označiť za ohromujúci! Vystúpite na vlakovom nádraží v oblasti, kde politický väzni dávajú dobrú noc a privíta vás malá a čarovná dedinka v krásne reálnom grafickom spracovaní. Nikde nikto, len zvuk vašich podrážok zanechávajúc stopy v bielej prikrývke, dokonca ani vtáčik nepreletí nad zasneženou krajinou. A keď už si hráč myslí, že tá pravá zábava ho ešte len čaká, v snahe preskúmať každý detail na mape opúšťame krásnu dedinku a vstupujeme do lesa, kde v podstate strávime zvyšok tejto päťhodinovej jazdy. Vašou úlohou je prešetriť osud Igora Dyatlova a jeho žiakov. K dispozícii vám bude mapa, nespoľahlivá baterka, kompas a prázdny denník, do ktorého sa vám zbierajú nájdené stránky našich nešťastníkov.

Musím uznať, že oblasť, v ktorej budete behať hore dole, je na tento typ hry naozaj veľká. Vývojári sa preto domnievali, že zaznamenávanie súradníc do mapy, ktoré odkazujú na posun v deji, bude tou najlepšou voľbou ako ťahať hráča tam, kde má byť. Na jednu stranu je takáto barlička samozrejme logickou voľbou, avšak v hre to nefunguje vždy ideálne, zvlášť ak mapa v podstate nedokáže určiť, kde sa hráč práve nachádza a všetko je teda len na jeho dôvtipu a kartografických schopnostiach. Interakcia v podobe akýchsi duší mŕtvych študentov posúva príbeh aj pomocou hovoreného slova (hlas do hry prepožičal sám populárny Sean Bean) a vašou snahou pri pátraní a získavaní informácií okolo celej udalosti je vyhnúť sa kontaktu s podivnými bytosťami zloženými zo svetelnej aury, ktoré vás zlikvidujú jedným šmahom. Okrem tejto hrozby je tu reálna šanca, že vás pri lezení po horách zabije padajúca skala, ale paradoxne aj cez tento fakt v hre neexistuje nejaká realita v oblasti pádov z hory. Môžete skočiť z výšky stoviek metrov do rokliny a nič sa vám nestane. Ale akonáhle vám padne na hlavu malý žlčníkový kamienok, nasleduje smrť a zdĺhavý loading. V hre, kde sa hlavná atmosféra točí okolo nebezpečnej prírody a mysterióznych udalostí, by som očakával niečo viac než len takýto kiks ako zo zlého vtipu.

Dokážem interaktívnemu hororu odpustiť čokoľvek, zvlášť ak mi dáva v prvom rade kvalitnú zvukovú kulisu prepojenú s dychberúcim príbehom a strašidelnou atmosférou. Kholat však nedokázal premostiť nudné behanie medzi vzdialenými bodmi na mape a zaručiť tak moju pozornosť. Nie všetko v hre je zlé. Zopár miest, kde sa roztrasenou baterkou snažíte dopátrať únikovej cesty z jaskyne alebo vojenského satelitu, dokážu vo výsledku vybudovať slušnú atmosféru, avšak to je stále málo a nezachráni to ani pár dobrých nápadov ako sú skryté pasce na medvede alebo vlky. Hlavná myšlienka v tomto prípade predbehla kvalitu mechaník v hre a všetky tie malé a väčšie chyby sú potom oveľa pádnejším argumentom prečo nie je Kholat slušným hororom ale len zbierkou priemerných fragmentov, ktoré do seba nepasujú. Irónia vám udiera do očí, ako napríklad pri snahe utiecť rýchlym behom od nebezpečenstva, kde sa hlavná postava zadýcha už za pár sekúnd, ale pri páde z hrozivej výšky si neoderie ani koleno. Škoda, potenciál tu bol obrovský.

Za poskytnutie hry na recenziu ďakujeme spoločnosti IMGN.PRO