Definovať žáner hororu vo videohrách všeobecne by mohol byť tak trocha nadľudských výkon. Už len samotný fakt, že pre jedného je pocit strachu vyvolaný z absencie munície do zbrane a pre iného nemožnosťou sa bezpečne pozrieť za roh bez toho, aby si musel natiahnuť plienky pre dospelých, potvrdzuje moje slová o rozmanitosti jednotlivých vnemov. Strach je teda v hrách oveľa viac subjektívny než kdekoľvek inde, keďže podnety, ktoré ho majú navodzovať musia obsiahnuť čo najširšie publikum v záujme o popularitu daného titulu. História nás naučila, že spraviť kvalitný horor s komerčným úspechom sa síce dá ale nie vždy je to proces jednoduchý a viacmenej vo výsledku potom rozhoduje veľa podružných faktorov. Ako fanúšik tohto špecifického a stále žijúceho herného mechanizmu som sa rozhodol, že dám dohromady ďalší z miliónov rebríčkov hier, ktoré môžeme považovať za zaručené interaktívne pilulky strachu. Zoznam som jemne osviežil súčasnou tvorbou tak, aby to celé nevyznelo až moc retro a dúfam, že si tam nájde každý to svoje. Spoločne si teda zhasnime svetlo a ideme na to!

A začíname presne tým potvrdením o špecifickosti hororu v hrách. Eternal Darkness ako exkluzívny projekt z roku 2002 pre konzolu GameCube od Nintenda bol vrcholným dielom dnes už neexistujúceho ale rovnako kultového štúdia Silicon Knights (Blood Omen: Legacy of Kain). V tejto originálnej akčnej adventúrke s prvkami hororu si hráč prešiel príbehom prekliatej rodiny Roivasovcov a to hneď v niekoľkých časových rovinách a navštívil tak identické prostredia v stáročia vzdialených dobách. Ja sám som u tejto čarovnej hry strávil desiatky hodín v nemom úžase z konceptu, ktorý som nemal možnosť dovtedy a ani potom zažiť. Hra pracovala s akousi linkou odvahy, ktorú mala každá jedna postava. Čím viac táto linka počas hrania klesala, o to náročnejšie bolo odolávať strašidelným momentom počas hrania.

Neboli to však prvky hororu v štýle dnešných mixov vyhroteného zvuku a sekundového záberu na nejakého ducha. Táto hra strašila skutočne jedinečne. Z ničoho nič vám napríklad napísala na obrazovku, že sa maže vaša save pozícia! Mali ste ma vidieť ako som priskočil ku konzole a stláčal tlačidlo RESET. Alebo vám pri zmene scenérie jednoducho upadla hlava, zväčšilo sa telo a zmizlo vám všetko z inventára. Len na pár okamihov ste tomu naozaj uverili, pretože koncept vás natoľko pohltil, že ste ako hráč nemali možnosť nič podobné predpovedať a tak sa nie je čomu čudovať, že nie som sám, čo tento projekt považuje za skutočne nadčasový horor hodný rešpektu aj v dnešnej dobe. Nič iné na tomto základe nebolo dodnes vytvorené!

Je pre náš zoznam priam nutné zaradiť hneď do úvodu zástupcu takzvanej novej vlny hororov, ktorý sa v rukách firmy Supermassive Games pretavil do nečakaného úspechu aj na pomedzí fanúšikov mimo konzole, pre ktorú vyšiel exkluzívne len minulý rok. PS4 tak dostala na prvý pohľad banálny klišé námet v rámci príbehu partie ôsmich kamarátov, ktorí sa vydali do hôr a obsadili osamotenú chatu odrezanú od civilizácie. Určite vás pri popise tohto deja napadne nejeden hlúpy film, čo ste museli sledovať z donútenia a nebyť obsahu alkoholu vo vašej krvi, možno by ste ho nedokázali pretrpieť ani do jeho polovice. Until Dawn však pracuje s kúskami hororu na báze vývoja príbehu, ktorý má hráč plne v rukách a za pomoci stoviek vlastných rozhodnutí ho tvaruje podľa seba. Táto hra ma osobne vystrašila hneď niekoľkokrát, a to v dvoch rovinách.

Disponuje novou vlnou produkovania strachu, ktorú som opisoval už v prípade prvého miesta nášho rebríčka, a teda klasickými šokmi. Tie vytvorené cez vierohodnú grafiku na pozadí hlučného zvukového efektu a nejakého toho "bububu" momentu s buchnutím okenice len kúsok od vás, dokážu postaviť zopár chlpov na krku aj ostrieľaným veteránom žánru, ale čo je dôležitejšie, strach ako taký som badal aj pri vypätých rozhodnutiach v rámci deja. Scenár ráta s pestrou minulosťou spomínanej osmičky priateľov a hra vám postupne odhaľuje temné zákutia ich skorších rozhodnutí tak, aby pritlačila ako sa povie na pílu presne v momente, kedy sa láme hlavný dej a rozhoduje sa tak o živote a smrti. Z takýchto momentov môžete vytlačiť poriadnu dávku strachu a nie je ani nutné, aby pritom prievan zabuchol dvere.

Ďalším nepopierateľným zástupcom, ktorý je schopný otriasť psychikou dráždiac pud sebazáchovy a strachu, je rozhodne FPS projekt Condemned. Ten sa v roku 2005 dočkal premiéry (o tri roky neskôr dokonca troška prekvapivo druhej časti) a s časovou exkluzivitou pre konzolu Xbox 360 bol schopný vyvolať veľkú vlnu emócií. Naše doterajšie piliere žánru hororu vyššie si išli svojou špecifickou cestou a práve Condemned z tejto filozofie nijako nevybočuje. Fakt, že išlo o rýdzu akciu z prvej osoby, ktorú vývojári z Monolith Productions ozvláštnili brutálnymi gore efektami, by ešte nutne nemusel predpovedať skutočný horor. Správne zvolené prostredie však dokáže často spraviť zázraky aj s inak banálnou náplňou a hernou mechanikou.

Nie že by Condemned: Criminal Origins potreboval trocha zraziť po tejto stránke sebavedomie, avšak medzi jeho primárnu devízu patrila predovšetkým stiesnená a často až klaustrofobická atmosféra vyvolávaná šialenými prepadnutiami od vrahov a psychopatov, vyskakujúc pred oči hlavného hrdinu bez varovania. Agent Ethan Thomas tak musel pomocou všetkého, čo sa mu dostalo pod ruku (trubka, tyč, kladivo, sekera), odrážať často smrteľné výpady neznámych a bizarných jedincov. Keďže hra fungovala z pohľadu prvej osoby, dostalo sa aj na klasické strelné zbrane. Tieto momenty ale už jemne zrážali atmosféru prepletenú strachom o pár stupňov nižšie. Vďaka slušnej technickej stránke a hlavne svetelným efektom uprostred strašidelných objektov sa dokázalo z minima vyťažiť maximum a táto hra aj preto musí patriť do zbierky každého milovníka hororu. Súhlasíte?

Je načase prejsť do Japonska a zaškrtnúť si tak ďalšiu sekciu hororových videohier, ktoré na naplnenie konzumenta strachom používajú úplne odlišnú cestu. Séria Fatal Frame (v Európe skôr známa pod názvom Project Zero) sa prvým dielom ukázala na scéne ešte v roku 2001 a cez konzole od SONY a Microsoftu cielila na milovníkov paranormálnych javov. Duchovia sú pojem spätý s ľudstvom od nepamäti a tento fenomén podporený japonskou kultúrou a často neuveriteľnými príbehmi s reálnym podkladom poslúžil štúdiu Tecmo na produkciu niečoho, čo tu dovtedy nebolo. Prinášajú koncept lovenia duchov na základe používania klasického fotoaparátu s akýmisi magickými elementmi. Dej sa točí okolo dvojičiek menom Mio a Mayu Amakura, ktoré sa rozhodnú vrátiť do časov svojho detstva návštevou dávno zabudnutej oblasti.

Tam ich však náhle prepadne pomstychtivý duch Sae Kurosawa, ktorý po neúspešnom rituále uviazol medzi realitou a svetom zabudnutia. Kvalitný dej išiel ruka v ruke s originálnou hrateľnostou a aj keď kamera nepatrila medzi milované aspekty tejto značky, prevažná časť hry bola spracovaná ako rýdzi horor bez kompromisov. Samotní duchovia, ktorých bolo nutno eliminovať pomocou špecifických procesov s fotoaparátom v ruke, sa delili na špeciálne triedy a mali svoju vlastnú minulosť. Ich poznávanie a následný boj s nimi postupne hráča nahlodával bez toho, aby sa dostavil nejaký stereotyp, za čo určite hra vďačí hutnej atmosfére a hlavne hudobnému sprievodu nesúc heslo: menej je viac. Fatal Frame tak dokázal brnkať na nervy hráčov z úplne iného uhla než tomu bolo u konkurencie vo svete a aj preto je dodnes stelesnením hier z prostredia duchov tej najväčšej kvality.

To, že horor nemusí nutne ponúkať duchov a zabednené okná na psychiatrickej liečebni, nám presne pred ôsmimi rokmi dokázala značka Dead Space. EA trocha nečakane (už v tej dobe sa tešili veľkej antipatii z radov miliónov hráčov po celom svete) prišlo s čistokrvným vesmírnym hororom, ktorý sme za určitých podmienok mohli s pokojným svedomím priradiť do sekcie takzvaných "Hnedých poplachov". To sú hry, ktoré keď hráte v noci a sám pekne so slúchadlami na ušiach, môžu dať rýchlu dovolenku vašim črevným pochodom či zvieračom a poslať vás tak na pár sedení za vašim lokálnym psychiatrom. Mŕtvy vesmír reprezentuje dôležitosť vo svete hororov aj vďaka faktu, že sa stal komerčne dostatočne úspešný, keďže prišiel osobne vystrašiť cez 2 milióny hráčov a dočkal sa hneď dvoch pokračovaní.

O nich sa však už ani náhodou nedalo rozprávať ako o hororoch či strašidelných hrách. Prvý diel totižto budoval atmosféru pozvoľna ako keď si kúpite svoj obľúbený nanuk a zabudnete ho na kapote auta. Tiež sa neroztopí v sekunde len preto, že je vonku teplo. Dead Space netlačil na plyn prehnanými akčnými sekvenciami a dávkoval ich len vtedy, keď už to bolo jednoducho nutné. Hral sa so svetlom a tmou na pozadí chladného vesmíru. Na rozdiel od tohto systému akéhosi skladania tej pravej a desivej nálady na hrdzavých vesmírnych staniciach sa nové časti série už sústredili len a len na čo najväčšie používanie rôznych zbraní a ich aplikácie na okolie. Zvuk je u každého hororu to, čo musí fungovať na sto percent, ak má byť výsledok čo najintenzívnejší. U hry z vesmíru je však táto časť ešte ojedinelejšia. Aj preto sme ako hráči mohli prežiť dovtedy nevidené a nepočuté scény, pri ktorých mrzla krv v žilách. Nie, prvý Dead Space nie je čistokrvný horor, avšak ak si zaspomínate na všetky nezabudnuteľné momenty počas jeho hrania, vsadím sa, že väčšina bola spätá s vašim strachom šokom a prekvapením.

Dostávame sa k môjmu osobnému favoritovi a láske hororovej. Japonský kult, ktorý sa zrodil z financií spoločnosti Konami, je dodnes považovaný za zakladateľa hororov v interaktívnej forme vôbec, a to sa striktne nemusíme baviť len o konzolách ale aj o stolných mašinkách. Aj napriek faktu, že prvý diel slávil veľký úspech, jeho kvalita sa tak trocha strácala v slabej technickej stránke, ktorú staručký Playstation nedokázal vytlačiť na dostatočnú realizáciu nápadov vývojárov. Až s rokom 2001 a príchodom výkonnej PS2 sa druhý diel série Silent Hill mohol naplno rozvinúť a nechať tak prepuknúť v bizarné peklo nápadov, ktoré nikdy predtým ani potom žiadna hra nemala a neponúkala. Silent Hill 2 aj preto reprezentuje osobitosť zhluku bizarnej japonskej školy s úžasným hudobným antré osobnosti menom Akira Yamaoka.

SH2 je reprezentantom takzvaného survival hororu, čiže delí gameplay na niekoľko pod sekcií mimo prvkov akcie a adventúrky. Príbehom by ste nenašli nápaditejšiu záležitosť. Ocitáte sa v koži Jamesa Sunderlanda, muža zroneného stratou svojej milovanej manželky, ktorá sa mu dlhú dobu po svojej smrti zrazu ozve dopisom a ten je adresovaný zo záhadného mestečka menom Silent Hill. To v sebe ukrýva niekoľko väčších či menších tajomstiev a každé je potom napojené na zástup podivných osobností, ktoré sa potulujú po tomto opustenom mestečku váľajúc sa v hmle (popole). Silent dokázal a ešte aj dnes dokáže spraviť zo zdanlivo banálnej situácie moment hodný zastavenia srdca. Dodnes si spomínam na večer, kedy som sa sám doma s chuťou ponáral do čara tejto hry. Prišiel som na WC v škole a zaklopal na zamknuté dvere, následne sa do úplného ticha ozvala identická odpoveď z druhej strany. Mali ste ma vtedy vidieť. Hra pracovala úžasne so zvukom a hodinku vás nechala topiť sa v úplnom tichu, aby následne spustila zvuk sirény avizujúc príchod temnoty. Tieto momenty budú navždy vytesané do mramorovej dosky žánru hororov.