Druhá časť nášho hororového špeciálu si nakoniec nechala dlhý priestor na akademickú pauzu, a preto na vás vyskakuje z temného kúta internetu až takto nečakane ku koncu kalendárneho roka 2016. O to viac sa snáď s nami opäť radi zapojíte do prípadnej diskusie o hrách, čo radi navodzujú pocit strachu a majú priame odozvy aj na samotného hráča. Druhá polovica nášho dvanásťbodového zoznamu najstrašidelnejších videohier vôbec je teda nasledovná.
Asi niet slávnejšej série, ktorá by bola schopná definovať zombie žáner v spojení s temnou atmosférou, než dokázala značka Resident Evil. Písal sa rok 1996 a firma Capcom po boku nádejného režiséra menom Shinji Mikami opäť skúša nesmelý trh podráždiť niečím novým. Ako čisté plátno, ktoré je nutné zaplniť farbami, prichádzajú s novým námetom, ktorý tu doteraz vôbec nebol. George Romero dokázal do kín pretlačiť živých mŕtvych, ktorí o polnoci vstávajú zo svojich hrobov, aby ukojili večný hlad po mozgoch, a práve jeho úspech, v spojení s náročným konceptom logických hádaniek a poctivej hrateľnosti, necháva priestor na vznik hry, ktorá si dodnes stihla prejsť už dvoma evolúciami a podľa ktorej bolo natočených viac filmov než máte prstov na rukách. Resident je pre mňa stelesnením hernej úzkosti. Počas chvíľ strávených v temnom dome uprostred ešte temnejšieho lesa sa hráč musí vyrovnať hneď s niekoľkými originálnymi prvkami. Strach tu totižto nie je vôbec vykreslený tak ako u moderných hororov dneška. Práve naopak, pocit ohrozenia v prvých troch dieloch tejto IP pramenil vždy z nedostatku munície, malého miesta v inventári či presvedčenia, že za ďalším rohom nájdete svoju smrť na základe vymenovaných bodov.
Starú školu teraz nahradíme opäť niečím novým a sviežim. Tam, kde predchádzajúca séria dnes už potrebuje meniť koncept, aby zaujala, sa naopak tri roky starý Outlast mohol prihrnúť na scénu ako plnohodnotný horor v modernom kabáte, ktorý sa na nič nehrá a ide rovno po zrýchlenom tepe srdca. Bez vytáčok a bez omáčok, pri hraní hry od začínajúcej firmy Red Barrels som si hneď niekoľkokrát pekne zareval ako školáčka v chlapčenskej šatni. Outlast je v zásade úplne prostou záležitosťou. Dostanete videokameru a cez banálny príbeh sa prepracujete do opustenej psychiatrickej liečebne, ktorá má síce na oknách stále pevné mreže, ale to vás nijako neodradí od toho, aby ste sa vrhli cez najbližšie okno rovno dovnútra. Na vaše a moje očité zhrozenie ste tak svedkom šokovej terapie z FPS pohľadu, kedy vás cez zelený obraz nočného videnia straší rôzna sorta bláznov a jazvami posiatych pacientov. Vašou jedinou obranou počas tohto dobrodružstva je samotná kamera, do ktorej zbierate batérie, aby vydržala čo najdlhšie a potom samozrejme schopnosť neupadnúť do bdelej kómy akonáhle na vás vyskočí nejaký krásavec na mieste, kde by ste radšej prijali usopleného bezdomovca s notabene v rukách. Outlast sa stal hitom podľa mňa aj hlavne v načasovaní svojho príchodu, keďže dovtedy sa veľa AAA projektov dušovalo, že len oni nás poriadne vystrašia, až musela prísť nenápadná indie hra a celú konkurenciu strčiť do vrecka. Tešme sa teda na druhý diel.
No a zas krok späť. Chcem, aby náš rebríček interaktívnych "bubulákov" ponúkal presne tú vyváženú porciu chuti strachu, ktorá je práve vo videohernom prevedení tak jedinečná a špecifická. Dostávame sa k sérii Amnesia, ktorá bola len donedávna akousi výhradnou exkluzivitou čo do stolných počítačov, ale to všetko padlo s príchodom špeciálnej konzolovej kolekcie zloženej z dvoch častí a jedného DLC. Náš rebríček ale vyzdvihuje práve prvý diel tejto značky, ktorý si nárokuje ako rok vzniku 2010. Opustený zámok počas devätnásteho storočia je kulisou pre dej a príbeh hlavného hrdinu s menom Daniel. Ten utrpí akútnu stratu pamäti a jediné nitky vedúce k jej obnoveniu vás budú ťahať hore dole po rozľahlej mape plnej mokrých podzemí ale aj chladných výklenkov. Tak ako hore opísaný Outlast vložil do rúk hráčov akúsi modernú techniku na pomoc pri prekonávaní všadeprítomnej temnoty, tak Amnesia samozrejme musí pracovať s dobovými nástrojmi. Preto budete miesto kamery v rukách driemať olejovú lampu a miesto zháňania batérii sa naopak budete snažiť pozbierať palivo či zapaľovače. Aby to ale nebolo veľmi jednoduché, do cesty sa vám neustále bude pliesť odporná bytosť bažiaca po vašej krvi a jedinou obranou pred jej tesákmi bude práve temnota. Amnesia dokázala budovať atmosféru na základe plazenia sa temou a riešenia logických hádaniek. Dodnes jej koncept využívajú rôzne nové hry, medzi ktoré môžeme pokojne priradiť aj práve Outlast. Preto v našom zozname nemôže chýbať.
Strach ako taký nemusí nutne vzniknúť z toho, keď vám cestou v aute prebehne cez cestu stádo utečencov. Tento pocit je možné navodiť aj na psychologickej báze, ktorú nám už desaťročia servírujú majstri knižného sveta, ako napríklad Stephen King či Edgar Allan Poe. U videohier je samozrejme o to náročnejšie tento efekt previesť správnymi metódami aj na konzumenta a možno aj z tohto dôvodu trval vývoj hry, ktorú som zaradil na krásnu desiatu pozíciu, celých päť rokov. Alan Wake však nakoniec dokázal naplniť veľké očakávania, ktoré boli z väčšej časti financované Microsoftom, a prenikol aj do môjho osobného zoznamu akýchsi znepokojivých diel hernej zábavy. Príbeh tejto akčnej adventúrky s prvkami hororu nás privádza do ospalého mestečka Bright Falls. To si vyberie ako ideálnu kulisu na oživenie svojej múzy práve hlavný hrdina Alan Wake, úspešný americký spisovateľ v žánre psychologických trilerov. Alan, spolu so svojou manželkou Alice a vlastným agentom Barrym, túži po dokonalom rozptýlení od prehnaného tlaku svojho vydavateľstva ohľadom novej knihy a práve malebné mestečko Bright Falls mu má toto splniť. Ako už ale asi tušíte, miesto odpočinku sa všetko začne kaziť rýchlejšie než šunka na slnku. Alan začne trpieť podivnými výpadkami pamäti a formou akýchsi snov začne postupne odhaľovať temnú stránku svojej dovolenkovej destinácie. Vývojári z Remedy Entertainment tu boli schopní krásne vyvážiť psychologické aspekty príbehu s akčnými prvkami, počas ktorých Alan bojuje proti temnote pomocou svetla. Atmosféra hry ako aj výpravná časť držia diváka neustále v napätí, čo bude ďalej a ako to celé dopadne.tak, ako nás už roky Remedy drží v šachu ohľadom možného pokračovania tejto kultovej značky.
Nie je vôbec paradox pre náš hororový koktail, aby sme sa opäť bavili o dvojke nejakej série, ktorá prekonala svoju prvú časť. V prípade nenápadnej a asi najjednoduchšej hre z nášho zoznamu vôbec to platí dvojnásobne. Slender: The Eight Pages z roku 2012 bol akýmsi štartom pre oveľa kvalitnejšie pokračovanie, aj keď úplne o nejakú tú dvojku vlastne vôbec nešlo. Základom pre tento horor je v prvom rade hutná atmosféra budovaná zvukom a charizmatickou príšerou v pozadí. Slender je bytosť v slušnom obleku, ktorú ak uvidíte na sto metrov, tak sa vám maximálne pustí krv z nosa. Akonáhle však príde bližšie k vám, píšu vám vaše vlastné parte a je koniec. Celý dej Slender: The Arrival tak putujete interiérmi a exteriérmi snažiac sa odhaliť nepodstatný dej a vašou jedinou motiváciou prečo to celé hneď nezabaliť je snaha dokázať si, že na to jednoducho máte a nejaký vyvrheľ z pekla vám nezabráni si pozrieť záverečné titulky celej hry. Slender je zástupca hororu novej vlny a aj napriek tomu, že po technickej stránke ho môžme titulovať ako budget, dokázal sa z PC prestrašiť až na konzole a uspieť. Kto by sa chcel som mnou hádať o tom, či vôbec takáto hra patrí do top dvanástky najlepších herných hororov vôbec, pokojne to môže skúsiť, každopádne z môjho pohľadu tam patrí plným právom už len pre úspešne stvárnený koncept: pozri sa cez rameno a zomrieš.
Na samotný záber celej našej kolekcie strachu zo sveta hier som si nechal jednu jedinú značku, ktorú som osobne nikdy nehral (dôvody nie sú teraz podstatné). Hra od firmy Monolith Productions menom F.E.A.R však zakotvila v tomto zozname hlavne z dôvodu mojich skúseností a rozhovorov, ktoré som zažil v rôznych podobách. Či už s kolegami, kamarátmi alebo len tak náhodou v rade pri pokladni v Bille. Veľa hráčov po celom svete je skutočne presvedčená o tom, že táto hororová FPS je hodná veľkej pozornosti a z tohoto dôvodu som jej doprial čestné miesto v našom záverečnom defilé.
Som rád, že ste sa podujali na prečítanie tohto špeciálneho dvojdielneho hororu v podaní serveru Czechgamer a dúfam, že ma raz opäť niečo donúti ako milovníka okrajových žánrov, aby som vás zase raz pozval na aktuálny rebríček zaujímavých titulov, či už z minulosti alebo prítomnosti. Rok 2017 už klope na dvere a viem minimálne o jednej hre, z ktorej sa nám v tomto smere zatočí šiška. Máme tu totižto virtuálnu realitu a tá sa spája aj s návratom série Resident Evil a jej siedmej radovej časti, ktorá bude podľa doterajších dojmov skutočným a pravým hororom. Teším sa na vaše oči pri recenzii aj na tento titul a prajem veľa kvalitných momentov pri strašidelných hrách a filmoch.
