Vo svete videohernej zábavy je len pár mien, po ktorých jednoducho spozornie každý aspoň priemerne vzdelaný hráč a okamžite začne slintať pri predstave nejakého nového ohlásenia z úst danej obľúbenej hviezdy. Medzi takýto zoznam sa určite radí aj Fumito Ueda, 46 ročná japonská legenda game dizajnérstva, ktorá má za sebou len pár hier, avšak každá už dávno obdržala status eposu. Ten úplne posledný dôvod prečo tohto pána prípadne milovať sa prvýkrát vynoril ešte v roku 2007 a to pod jeho vtedajšou spoločnosťou Team Ico, ktorá kompletne zanikla o štyri roky neskôr bez toho, aby ich rozpracované dielo dorazilo na pulty obchodov. Tento paradox je len malou nitkou veľkého klbka problémov, ktoré sa valili rok za rokom na The Last Guardian a čím viac kalendárov letelo do koša, o to viac sa fanúšikovia obávali, že nádejne vyzerajúci Guardian nakoniec nikdy neuzrie svetlo sveta. Nič také sa však našťastie nestalo a dnes už môžeme s kľudným hlasom konštatovať, že 9 rokov čakania sa práve končí. Stálo to ale nakoniec za to?
Spoločným znakom tvorby spomínaného autora je veľkoleposť miešaná s priamym citovým dopadom na samotného hráča. Ak ste sa niekedy dostali čo i len k jednej jeho produkcii, musela na vás doľahnúť silou umeleckého diela svetoznámeho ohlasu. U toho najnovšieho sa nič v tomto ohľade nemení. Podobnosť s predchádzajúcimi hrami Ico a Shadow of the Colossus nie je vôbec náhodná a opäť sa tu preto dostávame do roviny výkladu tajomného príbehu v neznámej oblasti s prvkami návratov do minulosti a naopak. Ústrednou postavou je mladý chlapec prebúdzajúci sa na neznámom mieste hlboko pod zemou, ktorý sa ocitne v spoločnosti obrovského griffina s menom Trico, legendárnej a nebezpečnej bytosti z gréckej mytológie. V tomto bode tak štartuje veľké dobrodružstvo tohto dua a zároveň aj veľká výzva pre trpezlivosť vás ako potencionálnych nákupcov The Last Guardian.
9 rokov variť jedno jedlo a párkrát pritom začať úplne od nuly, to poznamená každého a nielen skúseného odborníka akým Ueda rozhodne je. SONY však nechcelo nechať jeho víziu zomrieť a tak tlačilo na vývoj v spojení s exkluzivitou pre Playstation 4 tak, aby výsledný produkt bol čo najmenej problémový. Aj preto mi dobre známy zub času v technickej stránke vôbec nevadil a aj vďaka dodatočnému výkonu u PS4 Pro sa The Last Guardian postaral o veľa nezabudnuteľných momentov, ktoré nájdete v našej sekcii obrázkov a videí. Rovnaká lyžica epických zážitkov sa však počas hrania musela zašpiniť nechutnou kašou zlej umelej inteligencie a často chaotickej kamery (tu je dôvod mojej narážky na vašu dostatočnú trpezlivosť). Hlavný hrdina tejto TPS akčnej adventúrky musí neustále spolupracovať so svojím novým opereným priateľom a tu dochádza často k rade nepríjemných momentov.
Veľké proporcie Trica umožňujú prekonávať výškové rozdiely medzi malým chlapcom a megalomansky pojatými starodávnymi stavbami, medzi ktoré sa vaše kroky dostanú. Budete preto neustále vyskakovať na chrbát svojho kolegu a snažiť sa ho uprosiť, aby vás vysadil tam, kam sa s malými nohami nemôžete vyškriabať. Naopak, ak narazíte na neprekonateľnú prekážku, dôjde na rad vaša schopnosť pretlačiť sa aj cez škáry a uviesť do chodu kadejaký mechanizmus, aby sa Trico zase dostal rovno k vám. Bohužiaľ ovládanie a zadávanie rozkazov je nedokonalé a často sa niekoľko desiatok minút budete skôr snažiť odhadnúť, na akej strane je chyba (idem zlým smerom alebo sa jednoducho Trico zasekol na mieste). Som osobne presvedčený, že práve tento neduh bol u The Last Guardian hlavným dôvodom, prečo sa vývoj natiahol až na takú dlhú dobu a prečo vlastne vo výsledku nie je projekt v tomto ohľade stopercentne dokončený. Pokiaľ by tomu tak bolo, finálne hodnotenie by som nemal problém tlačiť až po strop.
Najväčší dopad na moje sympatie voči tomuto dielu je určite spôsobený postupným vývojom vzťahu medzi dvoma hlavnými postavami. Ako chlapec tak griffin sa neustále starajú jeden o druhého. Pomáhajú si dostať sa z problémov, zháňajú si potravu, ak sa zrania, okamžite si skúšajú uľaviť od bolesti a tak ďalej a tak podobne. Postupne sa tak za desať hodín medzi nimi upletie tak silné puto, že čím bližšie som bol k záveru ich cesty, o to viac som pociťoval túžbu po šťastnom závere. The Last Guardian síce nedisponuje nejakým prepracovaným dejom (väčšinu času aj tak len tápete, o čom to celé vlastne je), avšak plne si to vynahradzuje úžasne epickou výpravou, dokonalým stvárnením pohybov Trica a krásnym zvukom. Keď tento úžasný tvor dostane zásah kopijou od tajomných kamenných strážcov chrámov, ozve sa srdcervúci rev, po ktorom jednoducho nemôžete ostať chladným a okamžite sa mu vrháte na pomoc. Tento scenár sa opakuje tak často, že musím pripustiť zvlhnuté oči pri testovaní a vôbec sa za to nehanbím.
Ovládanie chlapca by sa dalo prirovnať k drevenej hruške, ktorá sa snaží tancovať na ľade. Jeho zbrklé pohyby sú často výsledkom neplánovaného pádu do priepasti a chce to čas než si budete dostatočne istí jeho správaním (ak vôbec niekedy). Sám som sa veľakrát musel chytiť za hlavu a adresovať vývojárom na diaľku pár nelichotivých poznámok. Z toho môžete usúdiť, že sa tu vôbec nerozprávame o nejakom dokonalom diele, avšak je tu stále ten umelecký vklad a citová rovina, ktorú nenájdete v žiadnej inej hre. No a teraz babo raď! Na jednu stranu musím tento titul maximálne strhať za slabšie ovládanie a nedotiahnutú umelú inteligenciu (o tom, že by Guardian bol po grafickej stránke zastaraný, sa odmietam baviť, podľa mňa má stále svoje čaro) a na druhej strane ho odporúčať vďaka úžasnej chémii medzi hlavnými protagonistami, epickými výjavmi a uhrančivou hudbou. Z tohto si teraz urobte hlavne svoje závery a finálne číslo už berte s veľkou rezervou podľa toho, na akú stranu váh sa prikloní tá vaša miska s prioritami blízkymi vášmu srdcu.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Sony Czech.
