Komunizmus je úzko spätý s krvavými dejinami štátu Rumunsko, ktoré sa v ponímaní kosáku a kladiva začali naplno písať po konci druhej svetovej vojny. Tak ako v Sovietskom zväze, tak aj v krajine, ktorú dnes mladšie osadenstvo pozná hlavne vďaka kultu upírov, sa komunisti dokázali dostať k moci prostým dôrazom na robotnícku vrstvu a jej čiastočné vykorisťovanie. Ak sa teraz začnete pýtať, prečo podobné vety padajú v recenzii na hernom webe, tak vedzte, že to má opodstatnenie. Titul Black The Fall je totižto dielom rumunskej nezávislej spoločnosti Sand Sailor a práve tá postavila jeho príbeh na smutných dejinách vlastného národa. Ja osobne si nespomínam na inú hru z tejto krajiny a tak som milo prekvapený jednak jej existenciou a rovnako aj investorom v podobe japonského Square Enix.

Pred pár týždňami som vás jemne nahlodal krátkym preview, v ktorom niekoľkokrát padlo spodobnenie na slávny hit Inside od štúdia Playdead. Dnes, kedy už mám za sebou záverečné titulky plnej verzie Black The Fall, sa môj predpoklad či stanovisko, ak chcete, nijako nemení. Táto ojedinelá a originálna puzzle plošinovka je skutočne veľkou mierou spojená s konkurenciou v podobe Inside a to, čo má jeden, nenájdete u druhého a naopak. Identická ostáva hlavná myšlienka, ktorá je rovnako zameraná na silný spoločenský podtext. Dobre vieme, čo s nami mávalo pri užívaní si špecifickej atmosféry u Inside, ako na tom je ale práca rumunských dizajnérov? Black The Fall pracuje s jednoduchou premisou o páde komunizmu, ktorému musíte pomôcť svojím putovaním z bodu A do bodu B. Nebude to však pre vás prechádzka po lupeňoch ruží.

Koncept tu totižto sype jednu hádanku za druhou a čím hlbšie v tých dvoch hodinách čistého času budete, o to viac sa vám vaše mozgové závity zahrejú. Musím však smutne konštatovať, že autori trošku nešťastne nevyvážili stupne náročnosti a z jednoduchej pointy sú schopní vás vrhnúť do hodinového záseku a zase naspäť. Túto neohrabanosť považujem za nešťastnú, keďže v momente, kedy sa do hry naplno ponoríte a začne vás baviť objavovanie postranných miestností s nápadom, vás môže zabrzdiť neúnosne náročné skúšanie desiatok scenárov ako ďalej. Hlavný hrdina, bývalý člen otrokárskej kolónie, si krátko po úteku od svojho tyrana nájde robotického priateľa a ten sa stane vašou predĺženou rukou pri riešení série postupov ako prekonať prekážky. Toto všetko je z jednej strany hodne zábavné a môžeme na tom stavať a budovať slušnú atmosféru, ale rovnako sa to spája s pár zlými rozhodnutiami pri vývoji hry.

Každá kapitola má vždy svoj hlavný bod, okolo ktorého sa mení pochmúrne prostredie zničeného Rumunska a kde je nutné vyriešiť minimálne jednu hlavnú hádanku. Do cesty sa vám budú stavať automatizované mechanizmy a tie vás môžu jednou ranou poslať pod zem. Aby ste sa im vyhli, alebo ich priamo eliminovali, je nutné využívať kamufláž svojho sociálneho zaradenia (stále ste len otrok, ktorý je síce ďaleko od svojej práce, ale jeho status podriadeného to nijako nemení) a tak pomocou jedného tlačidla môžete predstierať, že pracujete či ležíte v truhle, len aby vám posluhovači agresorov dali pokoj. K ruke bude vždy aj spomínaný robot. Toho jednoduchým určením bodu, kde chcete, aby práve stál, môžete nasmerovať a okabátiť protivníka. Na jednu stranu teda riešite hádanky a na tú druhú si užívate zaujímavé pozadie dejovej linky bez jediného slova a textu. Je to však dosť?

U Inside mi to stačilo bohate. Vychutnával som si hudbu, tá je aj tu slušne vyvedená, a vždy hľadal niečo viac tam, kde to možno ani nebolo zámerom autorov. U Black The Fall to ale nejako po čase začalo škrípať a drhnúť. Grafickú stránku by samu o sebe bolo možné charakterizovať ako dobrú s pár nedostatkami, ktoré sa dajú prepáčiť nejakej indie hre. Ale čo už prekážalo aj mne, bolo časté sekanie obrazu a niektoré chybičky, hlavne pri dohováraní svojmu mechanickému kolegovi. Spomínaný Inside bol tak učesaný, až bol svojský a bez chýb. Black The Fall však nepôsobí až tak konzistentne a aj keď jeho pointa má veľkú citovú váhu a plne reflektuje na spomínané dejiny Rumunska, tak na rozdiel od iných sa tu nedá povedať o stupňovaní tempa či veľkej nápaditosti. Stále má však táto hra svoju dušu a auru, ktorú by mali ochutnať hlavne milovníci tvorby firmy Playdead. Ostatným už len odporúčam sa skúsiť pozrieť na pár videí a možno nájdete chuť si práve toto do svojej zbierky zadovážiť.

Za poskytnutí hry děkujeme společnosti Kartridge.uk

PC hry pro vás testujeme na sestavě LYNX