Shinji Mikami, tvorca fenoménu Resident Evil a trúfam si tvrdiť, že otec konzolového hororu sa v roku 2014 pokúsil o comeback novým titulom The Evil Within. Titul z počiatku publikum prijalo veľmi vlažne. Čo bola príčina v túto chvíľu netuším ale trúfam si tvrdiť, že hodnotenie hry zrazili prehnané očakávania. The Evil Within je ale hra, ktorá sa dá prirovnať k starožitnosti, postupom času sa z nej stala kultová záležitosť a v dnešnej dobe je považovaná za vrchol hororovej tvorby pre súčasnú generáciu. Prepracovaný príbeh, výborná hrateľnosť a všadeprítomná beznádej, to boli hlavné piliere nového projektu od Shinji Mikamiho.
Posuňme sa ale do súčasnosti. Píše sa rok 2017 a vývojári zo spoločnosti Tango Games sa pokúšajú o sequel, ktorý sľubuje ešte intenzívnejší zážitok a aplikovanie súčasných videoherných trendov. Podarilo sa? Nebudem vás napínať a hneď na začiatok recenzie titulu The Evil Within 2 vám poviem, že si to určite nemyslím. S recenziou som si dal skutočne na čas aby som si nechal uzrieť všetky myšlienky a zážitky z pokračovania tohto kultového hororu. V nasledujúcich riadkoch sa vám pokúsim vysvetliť z akého dôvodu je pokračovanie horším titulom, ako jeho predchodca.
Aby som hneď na hru nezačal nadávať a tvrdiť vám, aká je hra zlá, skúsim vám ponúknuť zopár argumentov, prečo by ste si naopak mali The Evil Within 2 zahrať. Dôvodov je hneď niekoľko.
The Evil Within 2 je skutočne skvelou hrou, ktorá vás určite bude baviť, obsahuje pomerne štandardný príbeh, ktorý síce Oskara nedostane ale ponúkne porciu toho, čo dnes ponúka takmer každý film. Žiadne prekvapenia, žiadne zvraty, jednoducho príbeh, ktorý sa píše od A do Z.
Veľkým prekvapením bola pre mňa zmena rozvrhu herného sveta, z klasického koridorového prístupu k úrovniam sa z hry stal semi-open world, ktorý ponúka k preskúmaní mesto Union. Samozrejme ho hráčovi dávkuje po viacerých častiach, do ktorých dostanete prístup progresom v hre. Nemyslím si však, že tento prerod využili vývojári na 100% ale to je môj subjektívny pohľad na hru očami fanúšika prvého dielu. Osobne verím, že určitá časť hráčov tento prístup naopak ocení a nájde si dôvody, prečo je tento prístup v mnohých ohľadoch lepší oproti predchodcovi.
Ďalšou vecou, za ktorú si hra zaslúži určite pochvalu je technické spracovanie. Tento krát budete mať okamžite po zapnutí hry pocit, že hráte niečo nové, niečo aktuálne, niečo čo vyhovuje súčasným štandardom. V porovnaní s minulým dielom, ktorý bol cross generačným titulom je rozdiel pozorovateľný okamžite.
V tejto chvíli je asi čas skončiť s pozitívami a zložiť ružové okuliare, niekto si môže naliať čistého vína ale to už samozrejme nechám na každom z vás.
Je to jednoduché, nemyslím si, že zmena prístupu k návrhu level dizajnu bola vhodná voľba. Dostávame do kontrastu dva prístupy, ktoré počas hry zažijete. Koridorový a otvorený prístup. V koridorových častiach hry sa vám dostane pod kožu strach a hutná atmosféra, ktorá je dobre známa z prvého dielu a to je presne to, čo som čakal od dielu druhého. Hra tieňov, hutnej muziky a desivých zvukových efektov, to všetko v tejto časti zažijete a bude sa vám to nesmierne páčiť, pretože niektoré momenty boli dokonca lepšie, ako u predchodcu.
Na druhej strane stojí otvorený prístup ku hre, ktorý vás zavedie do nudne navrhnutého mesta Union. Na prvý pohľad to všetko vypadá lákavo a aj trošku strašidelne ale už po pár minútach hrania zistíte, že mesto je prázdne, ponúka vopred skriptovaných nepriateľov, ktorých po chvíľke vyhubíte a zostane vám k prieskumu mŕtve mesto. Pravda je, že občas narazíte na priateľské NPC, ktoré vám zadá nejaký ten side quest ale všetko toto mi prišlo nasilu a bez hlbšej myšlienky. Už len samotné dialógy s NPC pre mňa boli jednou veľkou záhadou. Chvíľkami som mal pocit, že sa vývojári snažili z hry spraviť RPG ale nakoniec si to predsa len rozmysleli. Nedotiahnuté, zbytočné a časom aj únavné. Chvíľkami som sa pristihol, že tieto nepovinné dialógy preskakujem a bezhlavo odklikávam.
Samotná hrateľnosť taktiež podstúpila drobné zmeny a zasa bohužiaľ musím konštatovať, že nie v pozitívnom slova zmysle. Milovali ste zápalky z predchádzajúceho titulu? Zabudnite, v hre ich už nenájdete. Chápem, že v prvom diely bol ich význam napojený práve na príbeh ale prečo sa nevymyslelo niečo podobné? Hmm? Asi moc práce...
Pocit so streľby mi prišiel zvláštny, ovládanie je nepresné a preto som najradšej používal brokovnicu, s tou jednoducho trafíte takmer vždy. Do hry bol implementovaný zvláštny cover systém, ktorý som sa pokúšal využívať čo najviac ale jednoducho je k ničomu a považujem ho za takmer nefunkčný. Mizerný arzenál zbraní na prvé dohranie, značne redukovaná doba dohrania oproti predchodcovi a nezáživný príbeh... asi už nebudem pokračovať.
The Evil Within 2 je pre mňa veľkým sklamaním. Je vysoko pravdepodobné, že moje sklamanie je značne ovplyvnené prvým dielom, ktorý osobne považujem za jeden z najlepších hororov súčasnej generácie tento fakt ale nič nemení na tom, že hra stratila svoje produkčné kvality. Vývojári sa nechali ovplyvniť aktuálnymi trendami a z hry vznikol nemastný-neslaný kočko-pes, ktorý fanúšikov kvalitného hororu alebo thrilleru skôr sklame.
Ak ste ešte The Evil Within nehrali, zvážte prvý diel, za omnoho menej peňazí ponúkne mnohonásobne silnejší zážitok.
Za poskytnutí hry děkujeme společnosti Cenega
PC hry pro vás testujeme na sestavě LYNX
