Je veľmi zvláštne objaviť koncept hry s progresom otočeným smerom dozadu. V prípade indie projektu Sinner: Sacrifice for Redemption sa totižto hráčovi neumožňuje postupne zbierať klasické skúsenosti a krôčik po krôčiku tak budovať svojho vlastného unikátneho hrdinu, do ktorého sme za dlhý čas pracne vtlačili svoju osobitú značku. Nie, v tejto akčnej "RPG" je totižto všetko už dávno nastavené a naše kroky a rozhodnutia nás naopak o nazbierané skúsenosti pripravia. Nie o všetky a nie vždy v nejakom zásadnom merítku, ale rozhodne tu v tomto bode tratíme. Môže byť niečo takéto vôbec zábavné?
Príbeh, ktorý som ja osobne v tomto menšom projekte vlastne ani neočakával, alebo minimálne na neho nekládol nejaké veľké nároky, sa paradoxne stal jedným z lepších aspektov celej hry. Dej nás totižto prevtelí do úlohy vyslúženého rytiera odsúdeného na večné zatratenie v samote, ktorý sa však môže vykúpiť krutým bojom so siedmimi nesmierne náročnými súpermi. Každý jeden z nich je v zásade vašou hlavnou prekážkou na ceste za pokorou a každý jeden z nich rovnako reprezentuje sedem smrteľných hriechov. Až teraz ste si uvedomili prečo ten názov, že? Žiadne skúmanie okolia sa nekoná, toto je len akási aréna plná utrpenia, sĺz a potu.
Vráťme sa teraz rýchlou cestou späť k prvému odstavcu a do opisu spiatočníckeho odoberania určitého stupňa schopností u hlavného hrdinu. Každý jeden boss v hre je totižto ukrytý v akomsi tajomnom portále, ktorý skrýva (okrem peknej, ba až biblickej, básničky) dekadentne temné prostredie s hlavným nepriateľom uprostred. Vašim cieľom je využiť základnú sadu zbraní (menší meč so slabším účinkom, jeho väčšieho brata a kopiu ako prakticky nefungujúci bonus) a pre daný hriech aj nastavenej úrovne energie, respektíve životnej sily. Následne už je všetko len o tom, ako často budete zomierať počas postupného študovania jednotlivých súperov, a že určite zomierať budete, to vám môžem garantovať.
Akýsi stredoveký nádych temnoty v jednotlivých prostrediach je určite dobre zvolenou stratégiou pre navodenie tej správnej atmosféry, rovnako sa mi v tomto duchu páčilo aj odlišné spracovanie samotných, často obrovitých, nepriateľov, ale nanešťastie to u mňa nestačilo. Prvé problémy totižto začali vyvierať na povrch pri zistení dosť evidentnej nevyváženosti u deklarovanej náročnosti. Niektoré hriechy som totižto doslova preletel bez toho, aby som musel vynaložiť nejaké úsilie a u iných som zase stvrdol na hodinu a viac. Fakt, že je možné si od začiatku vyberať, ktorý hriech, a teda ktorého bossa, budeme ničiť ako prvého, je určite vec s týmto spojená. Ale ten rozdiel je často tak markantný, až má človek pocit, že sa vývojári jednoducho nedokázali rozhodnúť, kde trošku pustiť uzdu v zmysle obtiažnosti a kde naopak vôbec.
Citácia hore vznikla v mojej hlave na základe niekoľkých dôležitých faktov. U Sinner: Sacrifice for Redemption sú súboje až neuveriteľne sterilné a často nudné. Človek síce pochopí ich princíp, zažitý zo série ako DS, avšak celých sedem veľkých prekážok v hre ide často po tej istej a nápadne podobnej koľaji stereotypu, čím vo výsledku skôr otravujú než bavia. Toto by sa však ešte dalo ako tak prejsť mávnutím ruky, predsa len vám bude nejaký čas trvať než to celé prekuknete, avšak čo vývojárom nedokážem vôbec odpustiť je nulová odozva v zmysle rozdávania a prijímania rán. Nech seknete väčšou či menšou zbraňou, nemáte vôbec pocit žiadnej interakcie s okolím a to platí aj v prípade odrážania útokov cez štít alebo priamo zásahov do vášho tela. Keďže toto je primárne hra založená na náročných súbojoch s veľkými prekážkami schopnými vás zraziť na zem jednou ranou, očakával by som oveľa väčší dôraz kladený práve na dobrý pocit z boja ako takého.
Mnou testovaná verzia bola po technickej stránke aj tou najslabšou, keďže som projekt skúšal cez Nintendo Switch. V prípade TV režimu sa ešte ako tak dalo skryť pár nedokonalých detailov, avšak cez handheld, a teda s tabletom priamo v ruke, sa už na mňa cerili zubaté hrany a pri pár momentoch kleslo aj snímkovanie. Našťastie všetko ostalo v plne hrateľných medziach a teda nebudem samotný Switch v tomto smere nejako príliš haniť. Čo mi však už nedá je záverom spomenúť premárnený potenciál, ktorý som v hre Sinner: Sacrifice for Redemption videl a čiastočne ho aj priamo pri hraní objavil. Nápad na prostý, ale pekne prevedený, príbeh a postupné znižovanie schopností výberom ciest ako pokračovať ďaleko prekonal samotnú hrateľnosť. Tá si síce niesla predpoklad čiastkového úspechu už len pri spodobnení so slávnou sériou Souls, ale výsledok je oveľa horší a z môjho pohľadu nie už tak chytľavý.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Another Indie
