Tento text, teda úvodné vety do recenzie na projekt Sekiro, som zmazal a následne znova napísal viackrát, než ste si kedy stihli v jedno parné slnečné ráno utrieť pot z čela. Dôvodom bola neustále sa vynárajúca spomienka na dve čierne mačky kráčajúce za sebou kúsok od vyvoleného. Déjà vu, teda francúzky výraz pre pocit identického zážitku a spomienky. Ona spomienka odetá do čiernej mačacej srsti pritom siaha do roku 2009, kedy sa spoločnosť FromSoftware snažila posunúť žáner akčnej RPG do sféry evolúcie. Ich projektom Demon's Souls, dodnes vydaným exkluzívne na systém PlayStation 3, pritom zo začiatku viacmenej konzument opovrhoval a nemohla za to len obmedzenosť striktne japonskej produkcie. Hráči v tom okamžiku nedokázali pochopiť, prečo niekto vyrobil zámerne prehnane náročnú hru, ktorá vás nenechá ani päť minút bez krutej smrti. Potrebovali čas, potrebovali to jednoducho vstrebať. Ono vstrebávanie v zmysle nejakej lokalizácie dnes už históriu nezaujíma. Demon's Souls totižto nakoniec uspel a vykvitol do vám asi oveľa známejšej série Dark Souls, bez ktorej by sláva uvedených autorov bola len poľnou trávou v nemom filme. Sám si živo vybavujem kórejský dovoz jednej z verzií hry Demon's Souls, ktorú dnes po viac ako desiatich rokoch rozvíja projekt Sekiro: Shadows Die Twice. Vybral sa nakoniec Hidetaka Miyazaki znova do experimentu, alebo vsadil na overené spôsoby ako vám skočiť do rodinného rozpočtu?

Musí to byť úžasný pocit mať tú moc nad miliónmi hráčov po celom svete, ktorí len čakajú, kedy ich obľúbená firma zase raz zaboduje a hodí tak mäsitú kosť hladnému psovi. V prípade FromSoftware a ich šťavnatého sústa zvaného Sekiro som ja sám mal isté obavy o výsledok. Jednak som nedokázal zahodiť predsudky z ich celkovej tvorby (myslené v pozitívnom smere) a potom, niekde hlboko vo mne, driemal malý a neprajný čert, čo chcel vidieť padať vývojárske hviezdy. Už takto v úvode nášho testu na Sekiro vás ale môžem upokojiť, keďže z môjho pohľadu sa spomínaná japonská spoločnosť dokázala zase raz prekonať a aj keď v zásade neopustili svoju komfortnú zónu rokmi preverených herných mechaník, výsledok je istým unikátom a jednoznačnou povinnosťou pre každého milovníka akčných adventúr. To celé za predpokladu, že vám nijako neprekáža prostredie feudálneho Japonska zasadeného do pätnásteho storočia a sledovanie jednej osudovej cesty za krutou pomstou. Jej hlavným hrdinom je odhodlaný Ninja, ktorého nezastaví ani useknutá ruka a už vôbec nie akákoľvek forma démona bažiaceho po krvi. Ak by som to celé mal jemne zaškatuľkovať s patričnou dávkou cynického humoru, tak Sekiro je skutočne akási krajšia verzia úžasného projektu Nioh, ktorá ponúka ako bonus kolaboráciu so Spidermanom.

Dávno pred vydaním som vás ja osobne, cez našu sekciu noviniek, niekoľkokrát upozornil na fakt, že pôvodný zámer autorov bolo vytvorenie novej časti série Tenchu. Samo FromSoftare totižto svojho času pre Activision vyprodukovalo hneď niekoľko verzií tejto IP na PSP a ich doterajšia tvorba preto predurčovala akýsi producentský zámer nadviazať na legendu a priniesť ju do vôd modernej doby. Počas vývoja ale nepomenované Tenchu muselo ustúpiť snahe o originálny príbeh samuraja schopného zabíjať nielen v zákernom boji, ale aj na otvorenom priestranstve. Tento koncept nezapadol do filozofie striktnej stealth adventúrky a zbytok vám už je asi jasný. Sekiro si berie z každého rožku trošku a vo finále je aj z tohto dôvodu určitým unikátom hodným pozornosti. Základný kameň hrateľnosti je postavený na nemilosrdnom princípe neustálej presilovky. Kamkoľvek sa v inak členitom teréne tejto hry pohnete, ste konfrontovaní s niekoľkonásobnou prevahou súperov a tak je nutné sa v prvej rade snažiť o tichý postup a mapovanie terénu (toľko k už spomenutej značke Tenchu). Veľkou výhodou je tu akési protetické zariadenie, respektíve umelá ruka samotného hrdinu. Tá nahradila akékoľvek menenie zbraní, ktoré dobre poznáme z minulej tvorby autorov. Sekiro vám síce nedá priestor na kalkul vo výmene sečných a bodných zbraní (máte neustále len jednu katanu), ale zato umožňuje postupné vylepšovanie samotnej protézy. Od vrhania ostrých hviezdic, cez plameňomet až po obrovskú sekeru. Stačí len nájsť potrebné súčiastky a lokálny ortopéd s výzorom dvakrát zhnitého bezdomovca vám rád poslúži.

V čom je teda Sekiro náročné a zároveň iné od predchádzajúcej tvorby FromSoftware? Je to logicky opäť vo sfére boja, ale tentokrát založené na akomsi predvídaní a učení sa. To by nebolo nič nové, ale učenie tu ide skôr cestou hlavného hrdinu a jeho schopností, než len samotných protivníkov. Keď si teraz na moment odmyslíme súboje s nemotornými a obrovskými monštrami a ostaneme vo sfére akýchsi obrnených samurajov, Sekiro sa tu snaží o čo najvierohodnejšie spodobnenie s filmami Akiru Kurosawu. Od prvého kovového zvuku dvoch zrazených mečov až po typické motivačné výkriky v nám neznámom jazyku. Sekiro je teda náročný len do času, kedy si poriadne osvojíte jednotlivé útoky a klasickým grindom následne sprístupníte nové. Toto sa dá priradiť aj k ostatným možnostiam pohybu vo vzduchu, ako aj na zemi. Čím viac hodín teda naskočí na vaše konto, o to jednoduchšie budete schopní sekať aj do náročnejších protivníkov. Nech vás preto počiatočné zomieranie nijako neodrádza, keďže cez slzy a plač sa tu dá preplávať k veľkému zadosťučineniu. To spočíva tak v hrateľnosti, ako aj v úžasne spracovanom príbehu, ktorý v prípade autorskému tímu v minulosti, z môjho pohľadu, dosť zásadne zaostával. Už len uvedomenie si mena hlavného hrdinu vám v prvej hodinke vyčaruje neraz jemný úsmev na tvári a možno dokáže vytiahnuť aj dávno zabudnutú a šedivú spomienku.

Feudálne Japonsko a stáročia stará éra nedovolila vývojárom žiadne odbočenie z jasne stanovenej cesty. Preto si vami vystreľovaný hák nájde cesty na divno stočené stromy a do vrcholku tradičnej drevenej strechy prístreškov typických pre danú dobu. Neubránite sa určite snahe o tichú likvidáciu protivníkov, čo sa vám u tých základných bude bezproblémovo aj dariť. Akonáhle sa ale priplazíte k nejakému silno obrnenému samurajovi, nastane zdanlivo nevyhnutý súboj so spotenými rukami. Tak, ako som uvažoval o celkovom pojatí recenzie na projekt Sekiro v snahe vám text odlíšiť od zbytku kolegov, sa teraz budem venovať prvotnej fáze akéhosi poznávania možností tejto hry. V nej je totižto skrytý obrovský poklad, ktorý som naposledy prežíval u kultového Demon's Souls. Spotené ruky, rozšírené zreničky a strach. Strach z toho, že pokiaľ neodhadnete správne načasovanie držania obrany, váš súper vám rozbije blok a naseká vás do gulášu. S týmto vedomím stojíte pred jeho odhodlaným výrazom a niekde tam vzadu v hlave máte chuť utiecť. Jeden by predpokladal, že je to zbabelosť utekať vzad a potom sa ako zbitý pes zase vracať a skúšať to znova. Avšak Sekiro vám dáva aj inú možnosť. Možnosť prebehnúť na samotný koniec danej úrovne a skúsiť svoje šťastie s minimálnym ziskom EXP bodov, respektíve odmien investovaných do vývoja zbraní a bojovej technicky. Čo si teda zvolíte?

Pôvodne som očakával, že výpravná zložka sa u Sekira odosobní od nejakej formy dopadu opakovaného zomierania, tak ako to poznáme zo série Dark Souls. Nakoniec sa ale ukázalo, že ani táto hra nebude uchránená. A tak čím viackrát vás pošlú pod zem, o to viac sa nevinné obyvateľstvo mení do hnilobnej formy. Takto sa bohužiaľ v určitých situáciách nedočkáte akejsi magickej pomoci od duchov, ktorá by vám zjednodušila vypäté momenty. Táto vec sa ale dá potlačiť do ústrania a možno si ju nebudete časom ani všímať. Oveľa dôležitejšie je vlastne celkové prostredie, a teda terén, kde sa Wolf (hlavný hrdina) pohybuje. To sa tu po technickej stránke podarilo vyskladať do AAA podoby a človek často ani netuší, či stena, po akej práve šplhá, vedie len do slepej uličky s nejakým magickým predmetom, alebo je to priama cesta k ďalšej epickej bitke. Tam, kde sa už spomenutý Nioh musel po vlastnom komplikovanom vývoji tak trošku skrývať pod rúškou tmy, si Sekiro môže dovoliť krásne západy slnka a úžasnú animáciu vlniacej sa pšenice (alebo jačmeňa?). Isté úseky, z celkovej cca 20 hodinovej hracej doby, sú tak ikonickej povahy a človek má chuť si ich zvečniť pomocou obrázku a videa. Práve pri nich si uvedomíte, prečo sa autori snažili navodiť čo najvierohodnejší pocit, že ste samuraj a ako taký musíte každý jeden boj vopred naplánovať.

Svalovej pamäti a dôkladnej príprave na každý jeden súboj sme sa iste svojho času venovali aj u toľko opakovanej IP Dark Souls, prípadne stále žiadaného Bloodborne, avšak tam, aspoň u mňa, hrala zásadnú úlohu online kooperácia a dokonca aj tie hlúpe a často zavádzajúce nápisy všade po zemi. Sekiro vám však v tomto smere nedá ani štipku výhody a nakoniec sa budete musieť spoľahnúť zase len na svoje schopnosti a tréning. Bojový systém je však maximálne spravodlivý a aj toho najťažšieho protivníka ste za určitých podmienok schopní zraziť na kolená, to všetko bez jediného vylepšenia. Stačí vám na to len taká banálna maličkosť, ako je správne načasovanie a striedanie útoku s obranou. Pokojne som sa preto doteraz v texte vôbec nevenoval prídavným predmetom z inventáru, ktorých aktívne používanie môže zvrátiť nepriaznivý vývoj v každom súboji. Osobne považujem možnosť zdanlivo zmiznúť pomocou vystreleného háku za tú najväčšiu pomoc, keďže si takýmto útekom môžete naplánovať nový postup a prípadne vyčkať na súperove zaváhanie. Onen pocit akéhosi falošného bezpečia, kedy ste si v iných hrách hodili pred tvár štít a utekali s úsmevom na perách, tu však nehľadajte ani náhodou. Aj cez tieto odchýlenia od "Soulsov" sa dá nájsť úplne iná cesta. Feudálny Spiderman je totižto schopný využívať umne aj efekt gravitácie a skokov z vysokej výšky, čím sa opäť vraciame k dôležitosti protézy a jej prípadnému progresu.

V momente, kedy sa pre vás priamy súboj aj so silnejšími prekážkami stane akousi fádnou záležitosťou bez zrýchleného tepu a tlaku, ktorý by sa dal zrovnať snáď len s tlakovým hrncom krátko pred explóziou, ste Sekiro definitívne ovládli. Znamená to maximálne uvoľnenie a pochopenie všetkých postupov na každého jedného súpera. V tom momente vás hra však asi prestane baviť tak, ako vás tiahla do toho času. Autori sa snažili tento efekt zjemniť väčším dôrazom na nepredvídateľné správanie hlavných bossov, a preto sa práve stretnutia s nimi stávajú istou nočnou morou. Nie je možné, teda aspoň ja som to nedokázal, poraziť každého jedného bossa na prvú dobrú, keďže ich štýl útokov a obrany nevykazuje žiadny predvídateľný vzorec a učenie sa pre vás stáva o to náročnejšie. Všetko ale tvrdou praxou postupne ide zlomiť a na každý útok existuje únik a často aj rýchla odplata (je tu dokonca možnosť po smrti zvoliť akýsi jednorázový návrat zo záhrobia). Pokiaľ máte začínajúcu sklerózu a večer netušíte, čo ste si ráno dávali do úst, či zapálenú cigaretu alebo kus chleba, tak sa obávam o vaše duševné zdravie v prípade, ak sa teda rozhodnete Sekiro zakúpiť a následne aj pokoriť. Pre všetkých ostatných mám už len záverečné resumé; ak ste "Souls pozitív" a obavy o odklon od vášho milovaného konceptu prevážili zvedavosť, nemusíte sa ničoho báť. Sekiro vás nemá ako sklamať, ba naopak, možno otvorí ďalšiu pomyselnú komnatu vašich vášní pre herné sebatrýznenie.

Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti JRC

Ceny hry Sekiro: Shadows Die Twice srovnáte na Zboží.cz.