Dodnes si živo spomínam na Ubisoft prezentáciu projektu Tom Clancy's The Division z dávno zabudnutej E3 neznámeho roku, kedy sa nám pred očami na dlhý čas odvinul záznam niečoho po stránke výzoru unikátneho, a teda z historického pohľadu game kultúry aj zásadného. Roky po samotnom videu nasledovala istá skepsa a stagnácia okolo akejkoľvek dôvery v samotnú produkciu Francúzov (to, čo konzument vidí ako prvé, sú totižto chyby a prešľapy), ktorá sa paradoxne nedokázala vytratiť ani po vydaní hotového produktu. Prvú "Divíziu" totižto sprevádzali rôzne problémy, ktorých zdroj pochopiteľne pramenil jednak zo samotnej online koncepcie a v neskoršej fáze aj z potencionálneho predpokladu, že hráči sú jednoducho z väčšej časti zákerné svine bez kúska charakteru. Cez to všetko sa ale ešte pred pár mesiacmi našli státisíce z nich, čo aktívne chodili do hry, rozprávali sa spolu a kupovali DLC obsah s vidinou čakania na dvojku.
Určite sa teraz trošku pozastavujete nad podivným úvodom tejto recenzie, avšak vedzte, že v tomto prípade nepôjde o nejaký tradičný test v pravom slova zmysle. Ten ste si mohli krátko po vydaní prečítať vďaka môjmu kolegovi v rámcovo ukážkovej recenzii, ktorá kvalitne zhrnula progres trojročnej medzery medzi jednotkou a dvojkou. Ja sa naopak trošku retrospektívne pozriem na pointu, pre niekoho možno nepochopiteľného, úspechu tejto IP a popritom ešte skúsim hodiť kritické slovíčko v zmysle testovanej verzie pre stolné počítače. Mám to šťastie, že som v osobnom a úzkom kontakte s človekom, ktorý prvej divízii obetoval viac ako tritisíc hodín a minimálne identickú cifru sa chystá nechať aj u dvojky. Prečo tomu tak je a ide skôr o nejaký skrytý socializačný rozmer či presah, ktorý tradičnému hráčovi TPS značiek môže unikať a strácať sa na pozadí predsudkov z loga Ubisoft?
Začneme kooperačnou vložkou, ktorá už tradične môže vylepšiť aj zdanlivo nezaujímavý akčný základ. V prípade The Division sa v tomto smere vývojári skutočne nechali viesť jadrom zanietenej a vernej komunity, ktorá im aj tri roky po vydaní jednotky stále plní servere. Väčšina z nich preto strčila do pokračovania takpovediac len jednu nohu, aby sa presvedčila, či nebude lepšie, keď ostanú tam, kde sa bavia najviac. Efekt enormného obsahu a hromady odmien však podľa všetkého zafungoval a razantný prechod starých harcovníkov potvrdil správnosť úsudku autorov. Z toho, čo som sám zažíval počas testovania a z komunikácie so skúsenými agentmi divízie, môžem dnes jasne povedať, že jednoduchosť a akási čírosť možností hrateľnosti je medzi prvým a druhým dielom tak markantná, že po dlhej dobe si toľko spomínané logo francúzskej produkcie zaslúži minimálne potlesk a uznanie. Človek pri postupnom skúmaní postapokalypsy v meste Washington ani presne nevie, či práve plní hlavnú alebo vedľajšiu misiu, tak dobre je ich obsah navrhnutý a zábavný.
Navodiť ten správny pocit apokalypsy v akejkoľvek umeleckej forme (maľba, hudba, socha, hra...) je vždy vec náročná a často nie vždy vo výsledku aj zvládnutá. V prípade obrazu skazy, do ktorého je DC ponorený, som bol ja osobne príjemne prekvapený. Grafický štýl a art celkovo sa síce od jednotky takmer nikam neposunul, avšak vývojári si dokázali uctiť to, čo fungovalo a budovalo atmosféru v minulosti a len to okoreniť prepracovanejšími efektami a verne prezentovaným počasím (pestrejšia vegetácia poteší). Vaše kroky mestom teda sleduje bordel a odpadky, neustále sa presúvajúc pod náporom čerstvého vetra. Postupný úpadok civilizácie sa stráca pod hromadou sutín a na povrch, tak ako aj ľudský pud prežitia, sa derú primitívne prístrešky ako posledná nitka záchrany pred krutým osudom. Mal som možnosť krátko skúsiť aj Division 2 pre konzoly a následne si tak vyvodiť rozdiel medzi formátom pre PC, samozrejme na maximálne možné detaily. V tomto súboji s prehľadom vyhral počítač a to hlavne vďaka čarovnému efektu striedania dažďa s hrou svetla a snímkovaním pevne na hranici 60 FPS. Súhrnne som nenarazil na nejaký vážnejší problém a posledný update sa postaral aj o niekoľko nepríjemných zaseknutí pri prechode cez menu do hry a naspäť.
Keby som vám teraz povedal, že tvrdé jadro milovníkov tejto, teraz už, série je maximálne spokojné s tým, čo Ubi dokázal vytvoriť, dosť by som klamal. Je ale pochopiteľné, že pri enormnom obsahu, ktorý jednak spríjemnil dosiahnutie základného levelu 30 a zároveň predostrel svetlú budúcnosť tejto hre aj za pár rokov, sa nedá vyhodiť von stopercentný produkt bez prešľapov. Nateraz medzi nimi nájdeme možno zbytočne hektické naháňanie sa za istou výbavou agenta, ktorá už o pár týždňov nemusí mať žiadny význam, respektíve výhodu v boji. Ide tu ale skôr o istý dopad kvantity na kvalitu, ktorý v širšom merítku uspokojí viac ľudí, než tomu bolo u jednotky. Podstatné je, aby vás nová divízia bavila minimálne rovnako tak ako tá stará a do času, kedy sa dostaví onen efekt sociálnej roviny, kde naháňanie EXP bodov už bude len ako vedľajší produkt pravidelného a príjemného stretnutia s priateľmi, sa snáď autori dokážu vysporiadať so všetkými prekážkami. Pre milovníkov TPS žánru s presahom do online kooperácie si ale nemožno v súčasnosti predstaviť lepšieho adepta na hru tohto roka, čo ostatne dokazujú aj slušné predaje a akási všeobecne pozitívna nálada pri komunikácii hráčov samotných.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti JRC
Ceny hry Tom Clancy's The Division 2 srovnáte na Zboží.cz.
