Hovorí sa; že do tretice všetko dobré, avšak v prípade tretej hry z továrne spoločnosti Tokyo RPG Factory, ktorú Square Enix poveril produkciou silných retro JRPG zážitkov, mám chuť rozprávať o klesajúcej tendencii kvality. Všetko to začalo pred troma rokmi vydaním nečakane kvalitnej klasiky I Am Setsuna, ktorú dva roky na to doplnil už o niečo menej zaujímavý, ale stále dostatočne vyvážený Lost Sphear. Obe tieto hry vo mne suverénne vyťahovali spomienky na kultový Chrono Trigger, prípadne šiestu časť rovnako slávnej série Final Fantasy, avšak to bol možno práve kameň úrazu aj môjho výsledného hodnotenia hier od Tokyo RPG Factory. Nostalgia a hlad po starých časoch prevážili nad zdravým úsudkom a dostatočným odstupom.
Nie snáď, že by autori kompletne ignorovali pevne dané hranice šablóny k Japan RPG sfére, to vôbec, avšak doteraz viacmenej taktickú sériu lusknutím prsta otočili smerom k akčnosti. Hlavný hrdina Kagachi, ktorého detstvo sa len ťažko dá nazvať šťastným a plným hrejivých bozkov, vykonáva funkciu akéhosi strážcu na pomedzí sveta živých a mŕtvych. Všade naokolo sa túlajú stratené duše, ktoré z väčšej časti len potrebujú popostrčiť na druhý breh (v tom či onom smere, aký si zaslúžia), a presne na vašich ramenách stojí aj táto úloha. Postupne si beriete od dušičiek rôzne náročné misie a po ich splnení sa predmet zadania odoberá tým či oným smerom, každopádne preč z povrchu zemského. Toto je asi najjednoduchšie vysvetlená pointa hlavnej motivácie hry Oninaki, ku ktorej sa pochopiteľne viaže ešte nejaká osobná vložka a klasická dramatizácia deja v pozadí. Ak by ste sa na mňa však obrátili s hodnotením príbehu ako takého, Oninaki by v tomto smere klesal na dno zabudnutia rýchlejšie, než vedro kamenia hodené do rieky. Nuda a šeď prekladaná klišé.
Výpravná časť zlyháva aj v postupnosti plnenia misií. Často sa mi stávalo, že som jednoducho nabral hromadu questov s nádejou, že sa ich plnenie prechodom krajiny pripomenie aspoň nejakým náznakom, výkričníkom ak chcete. To tu však vôbec neplatí, a tak väčšinu aktívnych misií vlastne zabudnete dokončiť a aj keď ste si vedomí, že ich máte takzvane plné vrecká, slabá motivácia počas gameplay mechaník vo vás nezopne žiadne čidlo zodpovednosti. Jednoducho pôjdete bezcieľne vpred, nech už je to celé za vami. Uvedomujem si, že aj keď firma Tokyo RPG Factory spadá pod koncern Square Enix, ich rozpočet a krátky časový harmonogram im nedovoľuje vytváranie nejakých zázrakov. Ale čakal by som, v zmysle progresu produkcie, aspoň nejakú invenciu v animáciách. Oninaki je však fádny a statický v každom svojom ohľade. Ak dáme ruky preč od inak slušne spracovaného bojového konceptu, všetko ostatné je skôr čudné a nezaujímavé, ako keby hra absentovala v zmysle charizmy a nejakej pomyselnej dušičky. Lokalizácia je tu len v forme textu (žiadny dabing, len originál) a niektoré NPC postavy evidentne hovoria viac, než bolo preložené v bublinách na spodnej strane obrazovky. Toto je práve tá zbernica WTF efektu.
Je paradoxom, že v zásade zmena bojového konceptu, kde sa vykonal totálny odklon od taktiky videnej v hrách ako I Am Setsuna a Lost Sphear, je vôbec najpozitívnejším aspektom hry Oninaki. Bez slušne zvládnutého klonu série Diablo s pár kozmetickými linkami napojenými na JRPG svet by som túto hru musel zhodiť ešte viac, než sa na konci textu aj stane. Väčšina ostatného z tých dvadsať hodín príbehu je totižto schopná unudiť aj gumáky lokálneho dedinského idiota. Ako strážca pomedzia medzi životom a smrťou máte počas boja možnosť používať rôzne silných a schopných démonov. Tento aspekt plne vynahrádza akúkoľvek túžbu po nejakom strome vývoja hlavného hrdinu. Jednoducho si tu postupne verbujete zaujímavých duchov ako akčné zbrane, ktoré následne využívate priamo v bojoch. Tu musím, asi prvýkrát v texte, začať chváliť autorov, keďže ide o viac ako zábavný part ich diela, ktorý je schopný prebudiť z nudného oparu a motivovať v tom ísť ďalej, verbovať a ničiť nepriateľov. Je to však pre vás dostatočné na kúpu inak tuctovej JRPG hry, kam sa Oninaki suverénne radí?
Záverom snáď len moje osobné vyjadrenie túžby v zmysle oveľa väčšieho rozpočtu, ktorý by Square Enix vyčlenil pre ďalšiu hru od štúdia Tokyo RPG Factory. Táto továreň totižto pred rokmi začala produkovať zaujímavé retro projekty, z ktorých nostalgia a taktika len sršala, avšak ich posledná hra je, až na pár výnimiek, veľkým sklamaním.
Za poskytnutí hry děkujeme společnosti Cenega
