To, čo pred niekoľkými rokmi začalo ako neoficiálny remake kultového survival hororu Resident Evil 2, sa po strastiplnej ceste komplikovaného a minimálne raz prerušeného vývoja nedávno dočkalo onoho slastného prasknutia šampanského. Nezávislá spoločnosť Invader Studios, ktorej po krku išli besní právnici Capcomu za parazitovanie na duševnom vlastníctve tohto japonského gigantu, sa dočkala predaju ich vlastnej survival akcie, ktorú síce môžeme pokojne pasovať za akýsi klon spomínanej druhej časti série Resident Evil, avšak cez to všetko sa za názvom Daymare: 1998 skrýva predsa len niečo iné, v zmysle nejakého kopírovania dokonca osobité a svojské. No a práve na tento aspekt sa bude z väčšej časti zameriavať moja sada hodnotiacich odsekov, aj keď logicky nemôžem vynechať nutnú omáčku na podkreslenie atmosféry.

Ľudská povaha sa nikdy nezmení. Od čias vynálezu ako oheň, koleso a holiaci strojček na chlpy v nose sa naša vrodená vlastnosť večne nespokojných a bažiacich po väčšom pohodlí, prípadne zjednodušení už tak nenáročnej práce, prediera do popredia a za sebou často necháva zdravý rozum. Zvláštnou kapitolou sú vedci s diplomom na stene, ktorým nestačí chytrá práčka s ovládaním cez telefón, a akých túžba za pokrokom dokáže vyrobiť nepredstaviteľnú katastrofu. Presne taká je aj pointou hlavnej dejovej linky v TPS značke Daymare: 1998, kde sa istá, od civilizácie izolovaná, výskumná stanica stane liahňou na hnusné zmutované príšery s ľudským DNA. Ako to už tak býva, samotná a dovtedy stále viacmenej izolovaná biologická hrozba potrebuje svoju pozornosť a na to prichádzajú na scénu agenti s poriadnym arzenálom a akým takým výcvikom, kde máte tú česť osobne slúžiť. Zábava sa môže začať.

Bez nejakej nadsádzky si osobne myslím, že autori sa počas vývoja snažili čo najviac navodiť akúsi svojskú atmosféru 90-tych rokov, kedy žáner survival horor prežíval svoje ranné obdobie. Daymare sa tento efekt nijako nepokúša skrývať, dokonca ho otvorene navodzuje, veď už len v úvodnej scénke, ktorá ako keby vypadla z béčkových filmov nášho VHS detstva, sa jednotka menom HADES (parafráza na STARS) snaží helikoptérou prepraviť na už spomínanú tajnú výskumnú stanicu. Partia vojakov tu za sprievodu topornej animácie (tváre vyzerajú ako keby ich niekto vystrúhal z dreva) a trápneho humoru konverzuje o banalitách, len aby sa im podarilo vyplniť čas do pristátia v cieľovej stanici. Tam vlastne ani nikto nepristáva, teda až na vašu maličkosť, ktorá v zmysle hesla; ty si tu nový, tak makaj a my si zatiaľ dáme teplé kakao niekde v prímorskej reštaurácii, vyskočí na mokrú plošinu a s automatickou zbraňou v ruke začne pátrať po známkach života.

Neviem ako vy, ale ja si dodnes pamätám ten pocit uchopenia gamepadu u prvej konzole PlayStation a učenia sa ovládania na hre Resident Evil. Ona špecifickosť a spomalený efekt mali spolu navodzovať istý dojem reality a obtiažnosti v pohybe neznámym prostredím. Keď sa potom RE presunul do TPS konceptu a štvrtý diel už musel priniesť niečo nové, ale stále ukotvené v počiatkoch série, neprišlo nám ani tak divné, že hlavný hrdina sa hýbe, ako keby mal na sebe sadrový skelet. Presne tento systém slimačieho kroku nájdete aj v hre Daymare: 1998 a je to opäť pochopiteľný prvok od autorov a ďalšia forma pocty pre značku Resident. Nebudem teda strácať čas opisom akčných sekvencií, kde sa skôr človek musí vedieť zorientovať v priestore, natočiť tým správnym smerom tak, aby stihol zlikvidovať extrémne pomalých protivníkov. Rovnako by asi bolo zbytočné vás upozorňovať na nie práve prívetivú kapsu s predmetmi a arzenálom, do ktorej nebudete chodiť extra nadšení.

To, čo robilo atmosféru prvých troch častí série, ku ktorej sa tu samotný Daymare klania, sa z časti podarilo preniesť aj do tejto lacnejšej kópie a to je holý fakt. Máme tu puzzle momentky, ktoré by svojou náročnosťou asi netrhli žiadny rekord, avšak ako vôdzka vydať sa aj inou než len priamočiarou cestou to nie je spracované nijako zle. Rovnako musím oceniť fungujúci systém zbierania a používania munície, ktorá má svoje opodstatnenie a počas mierenia do konkrétnych častí tiel súperov vám tak už vopred hlavou blysne presný počet nábojov, ktoré budete na prechod daným úsekom potrebovať. Ak si k tomu prihodím nie práve márnu grafickú stránku (animácie sú jedna vec, ale ten zbytok som s ohľadom na komplikovaný vývoj čakal o dosť horší) a strojene amatérsky dabing, vo výsledku to ako celok nevyzerá vôbec márne. Citeľne mi však chýbala šanca nohou doraziť protivníka na zemi.

V úvode recenzie som spomínal istú osobitosť a odlišnosť voči všetkým survival hororom z 90-tych rokov, ktoré poslúžili ako predloha pre Daymare. Ak ste čakali, že pôjde o niečo faktické a teraz netrpezlivo hltáte moje záverečné vety, tak vás asi trocha šokujem.

Ona celková osobitosť survival hororu Daymare: 1998 totižto spočíva v tom, že si ide bezhlavo za nastavením presných hraníc éry, ktorú reprezentuje a v tomto bode neuhýba ani o milimeter. Neprináša nič nové a to, čo kopíruje, je miestami (teda hlavne v dejovej linke) tak povrchné, až si nieste istí, či to je myslené ako vtip. Kto teda chce opäť raz prežiť malý výlet časovým portálom do počiatkov toľko opakovaného žánru, práve táto neoficiálna a erárna "protéza" mu je plne k dispozícii. Nečakajte však od nej nič viac než len to, k čomu bola predurčená.

Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Invader Studios