Ešte než sa do toho pustíme, jedna veľká a dôležitá poznámka. Ak patríte do nejakej fanatickej kresťanskej odnože súčasnej verzie vatikánskeho diktátu, bude asi lepšie, ak nasledujúci text vynecháte, inak sa vám môže behom pár sekúnd zo špajze odpariť svätená voda a všetky kríže môžu vyletieť aj s kusom steny cez okno. Kresťanských hier, teda minimálne tých komerčných (nejaké lacné indie príspevky sme tu už dozaista mali), nie je veľký počet, čo je pochopiteľne odrazom väčšiny konzumentov, nech už patria k tej alebo onej viere. Pri hraní sa totižto chceme zabávať a nie riešiť, čo koho pohoršuje a potláča jeho presvedčenie. Aj keď sa pri projekte Blasphemous nedá rozprávať o nejakom vyloženom hanobení náboženstva ako takého, istý podiel cielenej pointy a prezentácie tu je práve zanesený pod vlajkou nám dobre známeho kresťanstva a vecí okolo toho.

Keď sa pred dvoma rokmi začínajúca spoločnosť The Game Kitchen rozhodla prísť na Kickstarter so svojim prvým veľkým projektom, asi ani len netušila, aký veľký záujem a hlad to celé vyvolá. O to viac prekvapenia sa im po konci kampane nahrnulo do úsmevov, keď sa samotný Blasphemous stal vôbec najúspešnejšou videohrou zo Španielska, ktorá svoje šťastie skúsila prostredníctvom akejkoľvek štartovacej kampane. Dôveru a svoje financie im odovzdalo takmer desaťtisíc nadšených hráčov (sám som bol jedným z nich), ktorí sa nedávno dočkali výsledku, a to viac ako kvalitného. Blasphemous totižto prináša starú dobrú školu 2D akčných značiek z čias kultovej Castlevanie a kombinuje ju s rovnako populárnym trendom náročných sérií formátu Dark Souls a podobne. To by však stále bolo len málo na ohúrenie a vystrčenie sa z davu hromady šedi, avšak našťastie celkové dejové pozadie, ako aj štylizácia grafickej stránky, vykazuje silný a temný nábožensky atraktívny podtext.

Forma bojov, teda akási verzia hack-n-slash preseknutá metroidvaniou, sa priamo viaže na využívanie identickej a nemennej zbrane. Nesnažíte sa o zisk nejakých EXP bodov, ale skôr o čo najhladší presun cez jednotlivé úrovne rozsiahlej mapy, čo vám komplikuje zástup bizarných protivníkov rôznych veľkostí. Každá smrť, podobne ako v sérii Dark Souls, vám po troške skracuje status bar akejsi linky modlitieb, vďaka ktorej v bojoch získavate prevahu. Koncept vás teda núti byť maximálne opatrný a následnú akciu si vopred premyslieť. Aby však motivácia ostala vyvážená aj za predpokladu, že sa vám nebude zo začiatku nejako extra dariť, tak aj po smrti vám ostanú nazbierané financie (asi to priamo peniaze nie sú, ale ja to tak volám), za ktoré si na príslušných miestach môžete odomknúť isté výhody a bojové schopnosti. Keďže Blasphemous je vo výsledku nemilosrdnou mašinou na frustráciu, skôr či neskôr dáte bezhlavé skákanie a sekanie bokom, aby ste začali poriadne taktizovať.

Španielske vášnivé a s náboženstvom prepojené prostredie bolo evidentne správnym podhubím pre vznik vizuálnej a vnemovej stránky tejto hry. Pixelart, akokoľvek ho možno nemusíte mať radi, má za určitých podmienok oveľa oveľa výpovednejšiu hodnotu po stránke umeleckej, než akákoľvek naleštená kreslená grafika. Pojem o príbehu je rovnako dôležitý ako vnímanie udalostí na obrazovke. Každopádne, aj keby vám dejová linka nič moc nevravela, ona je totižto dosť skrytá medzi riadkami a stručnými rozhovormi, nikde nie je napísané, že samotná hrateľnosť by vás nemala uspokojiť. Ja však aspoň načrtnem pointu. Hlavným hrdinom je osoba s názvom The Penitent One, ktorá sa snaží svoje rodisku/kraj/zem oslobodiť od všadeprítomného hriechu. Aby niečo podobné vôbec bolo realizovateľné, je nutné preto vykonať značnú obetu a tam nespadá len kontakt s bizarnými príšerami, ale aj interakcia s rôznou sadou magických predmetov. Za predpokladu, že vás projekt natoľko osloví a začnete pátrať po jeho pointe, stane sa Blasphemous aj pre vás niečím unikátnym.

Je zaujímavé, že pri prechádzaní, inak dosť nekonzistentným prostredím (mapa je krásne nesúrodá a od hráča vyžaduje istý stupeň kalkulácie a premýšľania, kam sa vydať), som mal oveľa väčšie problémy zvládnuť menších protivníkov než veľkých bossov. Dôvod vidím hlavne vo fakte, že pri klasických súbojoch sa scéna rozdeľuje na rôzne podlažia, kde koncept rozhodí niekoľkých protivníkov a vašim cieľom je v rýchlosti nájsť správnu postupnosť a jedného po druhom poslať späť do pekla, a naopak pri megalomanských obludách so znetvorenými rysmi máte oveľa menej možností na pohyb, avšak o to lepšie ste schopní využívať rôzne úskoky. Zoberme si také obyčajné šmyknutie sa cez telo protivníka (2D klasika). To funguje len za predpokladu, že ho robíte na dostatočne dlhej zemi. Akonáhle by ste chceli využiť šmyk cez malú plochu zapratanú veľkým monštrom, skončíte s najväčšou pravdepodobnosťou na dne rokliny napichnutí na kôl ako mäso na kebab. Zato však môžu animácie postáv, ktoré sa proporčne dosť menia a tak váš odhad zakrýva akýsi nepresný predpoklad. A podobných detailov, ktoré evidentne nespadajú do zámerov samotných autorov, tu môžeme nájsť ešte zopár.

Kto by chcel možnosti hry Blasphemous vyťažiť na maximum, pokojne u tejto netradične prezentovanej akčnej plošinovky vydrží aj zhruba 20 hodín. Testovanou vzorkou mi v tomto prípade bola platforma PlayStation 4, ktorá bežala maximálne uspokojujúco. Záverom; projekt Blasphemous je určený pre milovníkov klasickej Castlevanie, ktorí sa nezľaknú vysokej náročnosti a zároveň vedia doceniť nápaditý príbeh a jeho pozadie, odrážajúc našu vlastnú krvavú históriu.

Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Team17