Hovorili mi; choď tam a uvidíš. A tak som tam (teda do Katovíc) vyrazil aby som videl. Hnaný profesionálnou motiváciou spracovať zákaznícku reportáž pre firmu Acer, ale z časti tak aj zberom video materiálu do nášho PvP magazínu. Predstava o jednej z najväčších eSport udalostí roku, kde sa profesionálny hráči z celého sveta preťahujú o pól milióna dolárov a to všetko za šialeného aplauzu pätnásť tisícového davu fanúšikov, vo mne štartovala veľké očakávania. Výsledok? Takmer zrušené podujatie, ktoré sa z obáv okolo globálnej pandémie, presunulo za zatvorené dvere s kamerami a pred toalety páchnuce silnou dezinfekciou.
Nechcem teraz, aby ste nadobudli dojmu, že celý Koronavírus cielene bagatelizujem a zhadzujem na úroveň do krvi zodratého nosa a tenisovej loptičky v krku, to absolútne nie! Avšak niekoľko faktorov, ktoré paradoxne prišli aj zo strany kompetentných (pozdravujem svetovú zdravotnícku organizáciu), sa postarali o šírenie neadekvátnej paniky, čoho výsledkom je síce slušný obrat super a hypermarketov, avšak zároveň aj utláčanie akéhosi zdravého rozumu. Nechajme ale štatistiky úmrtí na bežnú chrípku s komplikáciami bokom a vráťme sa teraz späť pár metrov za press vchod do Spodek arény. Moje nervozitou spotené dlane práve vo vreckách zalovili všetky kovové predmety, zatiaľ čo sa po prechode cez detektor snažím pochopiť, kto by už len pašoval zbraň do epicentra so smrtiacim vírusom. Ešte než som si následne stihol do zadného vrecka zastrčiť bezkontaktný teplomer, ktorý som čírou náhodou obdržal na test len pár dní pred IEM (život je jedna bonboniera plná bizarnosti), pristúpil ku mne mladý „Vojvoda“ v mundúre zdravotníka a začal sa zaujímať o môj súčasný zdravotný stav.
Musel som mu sľúbiť, že nie len ja sám sa aktuálne cítim úplne v pohode, ale aj moja vlastná rodina nevykazuje, aspoň čo viem, žiadne príznaky choroby, ktorej názov do nás médiá pália s kadenciou ruského samopalu. Medik počas kladenia otázok prikladá k môjmu krku malé plastové zariadenie a krátko po tom, ako mu prístroj pípne a súčasne blikne zelenou, som už konečne pripustený ku, pre mňa, oveľa príjemnejším a sympatickejším formalitám. Nebudem vás ďalej napínať, šťastný koniec tu predstavuje jasne červená páska na mojej ruke, tak ako aj na ruke kolegu s ktorým som do Katovíc pricestoval, a spoločne sa vydávame na práve rozbehnutý smútočný obrad. Už ste niekedy prišli na pohreb vzdialeného príbuzného, kde všetci zdieľajú akúsi sociálnu masku skepsy a sklamania a každú jednu trápnu chvíľku mlčania, sa snažia osvetliť displejom svojho mobilného telefónu? Tak presne tak som sa cítil počas celej návštevy v Spodek aréne, pod vlajúcimi vlajkami tohtoročného Intel Extreme Masters.
V novinárskej sekcii vyhradenej pre rozhovori s hráčmi by ste mohli počuť padať špendlík a aj keď sa každý jeden, vrátane samotných športovcov z rôznych tímov sveta, snažil správať maximálne profesionálne, bolo v ich očiach badať silné sklamanie. IEM a jeho celkový priebeh zarába peniaze predovšetkým cez stream, teda internetom šírené Live utkania, ale veľkou pridanou hodnotnou je jasne aj divácka kulisa. Tá sa vďaka pätnásť tisícovému a skandujúcemu davu stáva akýmsi razítkom legitímnosti a oprávnenosti názoru; že raz bude eSport pevnou súčasťou klasickej olympiády. IEM 2020, odohrávajúc sa za zatvorenými dverami a bez priameho ľudského kontaktu s okolím, sa však do histórie už navždy zapíše ako turnaj duchov, kde sa kamery za žiadnych okolností nemohli vzdať stoosemdesiat stupňového uhľa pohľadu. Nám, ako žurnalistom hladným po zbere video materiálov, bolo jasne odporúčané, zdržať sa nakrúcania samotnej akcie a tak sme sa ulakomili aspoň na zachytenie atmosféry v priestoroch slúžiacich na prechod medzi takzvaným kotlom a biznis časťou. To nám vo finále poskytlo jedinečnú a v mojom prípade ba až symbolickú sondu do srdca tohtoročného IEM, ktoré ani náhodou nepulzovalo v rytme oslavy profesionálneho e-športu.
Strach ako nástroj slabých túžiacich po moci, je z historického pohľadu prevereným aspektom. Kto by to však bol povedal, že aj v roku 2020, si jeho silu nebudeme schopný uvedomiť ani v tak jasnom kontexte s prvoplánovým strašením na miestach, kde je to absolútne zbytočné a ak to trocha preženiem, tak aj priam hysterické.
