Je to ikonické, pozrieť sa na dátum písania tejto recenzie a skonfrontovať ho s vydaním predchodcu, teda projektom Ori and the Blind Forest. Ten sa totižto objavil na scéne presne pred piatimi rokmi a mojou nadšenou reakciou bola udelená maximálna známka. Tých som síce už v živote pár desiatok zasadil, ostatne, ako dobre viete, nespadám do sorty nejakých lenivých žurnalistov, avšak drvivú väčšinu si dokážem obhájiť aj po tak dlhej dobe, kedy rakúske nezávislé štúdio Moon vkročilo v premiére do žiary reflektorov svetového merítka. Dnes sú teda späť a s akýmsi čiastočným podtitulom Will of the Wisps pokračujú na vlne silne sugestívneho umeleckého zážitku. Dokážu to ale v našom systéme percent dotiahnuť znova na najvyššiu možnú priečku?

Vo výsledku sa nič nezmenilo. Dejová linka, krútiac sa aj naďalej primárne okolo duchovnej bytosti s menom Ori, pokračuje presne v momente, kde skončilo jeho úvodné dobrodružstvo. Tentokrát sa ale výprava v čarovnom lese Niwen teší narodeniu nového prírastku, a to malej roztomilej sovičky Ku. Tá sa rodí s jemným defektom vlastného krídelka, čo nám síce brnká na akúsi strunku súcitu, ale súčasne to hneď v úvode testuje odolnosť vašich útlocitných pováh. Zámer vývojárov plne chápem, keďže nie je možné vyprodukovať silne umelecký zážitok bez čo i len jednej negatívnej emócie a práve neschopnosť sovičky Ku vzlietnuť k nebesiam, je prvým krutým políčkom do tváre vás, zúčastnených. Ori je však odhodlaný pomáhať svojmu novému priateľovi tak, ako sa to len dá a jeho prvé slzičky zaženie špeciálnym darčekom v podobe protézy krídla. Ku si tak môže užívať chladivý nápor vetríka, zatiaľ čo mu v perí sedí jeho najlepší kamarát Ori. Ich spoločný let však nanešťastie netrvá príliš dlho a už v priebehu úvodnej sekvencie sa táto dvojica musí rozdeliť, aby následne motivovali vás hráčov k ich neskoršiemu srdcervúcemu stretnutiu. A takto je to vlastne počas celej dejovej linky. Ako jedna veľká emóciami naplnená horská dráha s obrovským vývojovým stromom hlavného hrdinu a prekvapivým finále.

Pýtate sa, čím mňa osobne tvorcovia niekdajšej Xbox One exkluzivity oslovili? Ori and the Blind Forest to vo výsledku dokázal pomocou neskutočne reálnych animácií, ktoré neboli budované prostredníctvom tuctových a dovtedy miliónkrát zažitých postupov, ale aké sa opierali o rovnako kvalitný soundtrack a komplexné prvky zo žánru tradičných plošinoviek. K tomuto zoznamu pozitívnych aspektov si treba pripočítať krásne fungujúce ovládanie a návykový systém skúmania obrovskej mapy, kde vás príbeh neťahá za ruku a netlačí len jednou jedinou cestou. Tento recept si autori pochopiteľne nechceli nechať ujsť ani pri skladbe pokračovania, a preto vás asi nijako nešokujem informáciou, že Ori and the Will of the Wisps vlastne po stránke hrateľnosti neponúka voči svojmu predchodcovi v zásade nič extrémne nové. Na zozname noviniek je snáď len niekoľko unikátnych schopností Oriho, ako nakopať do zadku nechutné príšery z lesa a pochopiteľne aj zástup oveľa náročnejších puzzle momentiek, ktoré boli rovnako neoddeliteľnou súčasťou prvej časti tejto série. Mapa sa automaticky navýšila svojou rozlohou a boj sa už od začiatku aplikuje pomocou kontaktnej a o niečo jednoduchšej likvidácie protivníkov. Obzvlášť táto časť je na rozdiel od prehnane komplikovanej jednotky, ktorá si vyžadovala oveľa komplexnejší prístup k taktike, sviežou a vítanou zmenou.

V tradičnom vnímaní konceptu "Metroidvania", kde sa hráč spolieha na akúsi odmenu a dosiahnutý úspech v podobe likvidácie náročných bossov, si nový Ori razí cestičku trocha iným spracovaním. Obdržať dvojitý skok, na ktorý sme napríklad u série Castlevania boli ochotní čakať aj desať hodín, sa v tomto prípade nerovná s až tak veľkým úsilím a koncept vám umožní takto skákať vlastne hneď po prvom veľkom súboji. Pointou tu je však poklad zakopaný v motivácii skúmať veľkú a na začiatku ešte kompletne čiernu mapu bez toho, aby ste vlastne vedeli, kam kroky hlavného hrdinu smerujú. Aj keď je tu slušný odhad hlavnej dejovej linky, Ori počas svojho dobrodružstva prehodí veľa slovíčok s rôzne bizarnými obyvateľmi lesa a tí mu ponúknu rôzne bočné úlohy, do ktorých sa dokáže zamotať natoľko, že po čase vlastne spolu s ním stratíte prehľad, kam by mali vaše kroky smerovať s nejakou prednosťou. Osobne to neberiem ako niečo negatívne, ba naopak. Je to ďalší dôkaz neortodoxného prístupu k schopnostiam konzumenta, ktoré sa tu nikto nesnaží podceňovať, ale naopak ich priživuje malými kúskami koláčov umne rozhodených po cestičke motivácie. U Oriho to znázorňuje možnosť uložiť si do aktívneho ovládania až tri veľké schopnosti súčasne, s ktorými sa za istých okolností dokážete pohodlne presekať cez zástup náročnejších protivníkov. Skrátene povedané; ak sa vám hrateľnosť tejto hry dostane pod kožu už v prvej hodine, jej mechaniky vám prídu neskôr nesmierne prirodzené až priam automatické.

Pokiaľ by som jemne preháňal, tak séria Ori je snáď jedinou plošinovkou so silnými prvkami zakorenenými vo svete adventúrky, ktoré si hráč môže ohýbať podľa svojho štýlu hrania. Ak spadáte do sekcie opatrnejších, určite si za získané duše zlikvidovaných súperov (je možné ich ale nájsť aj obyčajným skúmaním mapy) medzi prvými odomknete zbrane vhodné na dištanc. Siahnete pod luku, ktorý vás jednak ubezpečí, že boj na diaľku je vhodnejší pri presile ale zároveň sa vám jeho kúpou otvorí cestička za bonusmi, ktoré by ste len pomocou meča získať nemohli. A takýchto príkladov by sme v koncepte hrateľnosti našli desiatky, čím si dovolím vetu o jedinečnosti trocha korunovať. Vyzdvihnutie si zaslúži rovnako tak aj minihra okolo stavby dediniek, ktorá sa viaže na náročné získavanie určitého typu materiálu, ktorý sa nachádza v zapadnutých oblastiach mapy. Ide o príjemné spestrenie, aké však po čase upadne do istej rutiny, zvlášť v neskoršej fáze príbehu. Veľkým prvkom atraktivity sú však opäť súboje s obrovskými bytosťami, ktoré vás budú hnať naprieč prekážkami bez toho, aby ste v danom momente presne vedeli, ako sa ich vlastne máte zbaviť. Tu forma jemne prevyšuje obsah a na tieto súboje sa síce krásne pozerá, ale horšie sa ich prežíva. Hráč musí držať formu pokusu a omylu až do momentu, kedy bude definitívne jasné, akú únikovú cestu má použiť a kde presne to obrovské monštrum zasiahnuť. Po umeleckej stránke ide o skvost, ale po tej hrateľnostnej to už tak trocha recykluje raz videné.

Mnou testovaná verzia pre Xbox One (hrané na S ako aj X) vykazovala aj po dlhšom čase od vydania zástup technických nedostatkov. Cez klesanie snímkovania, po doskakovanie textúr až po nemožnosť dostať sa cez úvodnú loading obrazovku. Aj z tohoto dôvodu nemôžem preto tentokrát siahnuť po nejakých maximálnych percentách a držím autorom palce, aby sa im podarilo čo najskôr nájsť poriadne hrubú záplatu na svoje deravé vrece. Záverom snáď len pochvala za českú lokalizáciu, ktorá sa do hry dostala formou textu a aká pomáha s navodením umelecky silných dojmov okolo minimalisticky spracovaného príbehu. Pre fanúšikov jednotky asi istá povinnosť ale pre úplných nováčikov, ktorým navyše tento dosť archaický koncept nič nevraví, radšej odporúčam začať pôvodným vstupom do série, než sa pustia do tohto nového dobrodružstva.

Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Microsoft s.r.o.