Z dielne amerického zoskupenia Sucker Punch k nám aktuálne prichádza toľko očakávaná a fakticky aj akási záverečná bodka za veľkými PlayStation 4 exkluzivitami, teda akčná adventúra Ghost of Tsushima. Už od jej ohlásenia z roku 2017 som si o pozadí históriou inšpirovaného príbehu z krajiny vychádzajúceho slnka trinásteho storočia začínal utvárať svoje vlastné predstavy. Z jednej časti som to, vo svetle tohto textu, robil evidentne nevedomky, avšak istá časť vo mne sedela niekde tam za morom na pohodlnom kancelárskom kresle, obklopená plagátmi sérií Sly Cooper a Infamous, a domnievala sa, že tvorí niečo jedinečné, čo naplní moje vlastné túžby. Dnes, v momente kedy mám už hru samotnú kompletne prejdenú, som sklamaný. Nejde však o sklamanie z projektu ako takého, ale skôr z mojich evidentne nezmyselných predstáv. Vydajte sa teraz preto so mnou po stopách posledného odhodlaného samuraja, ktorý sa aj napriek nepriazni osudu rozhodol zabrániť cudzím uchvatiteľom obsadiť jeho rodný ostrov.

Jedinečná a, ako uvádzam vyššie, aj historicky verná predloha príbehu o invázii Mongolov na územie Japonska je dozaista zásadným pilierom prvého argumentu, prečo Ghost of Tsushima pasovať za niečo originálne. Samotní autori sa počas posledných mesiacov celej tej PR mašinérie snažili verejne vyznať z lásky k filmovej tvorbe kultového mena Akira Kurosawa, kde im hlavne jeho duo snímkov Seven Samurai a Sanjuro malo poslúžiť ako akási šablóna pre ideálnu atmosféru ich hry. Na jednej strane teda potrebovali rozbehnúť históriou podložený a silný príbeh o vôbec prvej invázii mongolských vojakov z roku 1274 na ostrov Tsushima a na tej druhej chceli, aby to pre nás hráčov vyznelo celé ako umelecky spracovaný art film. Prvá časť tejto misie dopadla z mojej strany uspokojivo, keďže ak si preberieme samotné fakty okolo reálnej invázie na spomínaný ostrov, tak podľa Japoncov skutočne čelili obrovskej presile, podľa ich zdrojov išlo o desať Mongolov na jedného Japonca. Horšie to už ale vidím s kvalitou dejovej linky z celkového hľadiska, keďže je extrémne predvídateľná a neprináša žiadne zaujímavé zvraty. Čo sa týka druhého oporného bodu atraktívnosti, teda snahy priniesť vizuálny zážitok zrovnateľný s dielami režiséra Kurosawu, tak tu musím štúdiu Sucker Punch naopak zatlieskať a zatiaľ čo mi moju neexistujúcu bujnú hrivu bičujú lístky japonskej magnólie, nasmerovať vás na nasledujúci odstavec venujúci sa tomu najpodstatnejšiemu, teda hrateľnosti.

Citáciu vyššie berte s menšou rezervou a nadhľadom, každopádne takýto recept sa mi počas testovania Ghost of Tsushima v hlave neustále premietal a som presvedčený o tom, že z časti to budete mať u seba tak nejako podobne. Pochopiteľne nie je vôbec nič zlé na tom, ak sa niekto nechá inšpirovať tam, kde to náramne funguje a aj z tohto dôvodu nepovažujem hore vymenované "ingrediencie", ktoré vývojári pri svojej práci neraz použili, za chybný krok. Ide skôr o ich minimálnu snahu primiešať aj niečo vlastné, respektíve neočakávané. Táto akčná adventúrka so silným príklonom k stealth mechanike hrá až príliš na istotou, čo považujem, hlavne voči inak kvalitne vybudovanej atmosfére, za chybu a premárnený potenciál. Poďme však na celú vec pekne postupne. Začať môžeme u toho najvydarenejšieho, teda u bojov. Ak dám bokom nezaujímavé strieľanie z luku (všetky zbrane ako aj vybavenie je rovnako historicky verné), to, čo vás nemôže sklamať, je bojová technika s katanou v ruke. Síce tu nenájdete žiadny pevný zámok, ktorým by ste sa zamerali vždy len na jedného súpera, každopádne prepínanie pohľadu hlavného hrdinu tým smerom, ktorý práve potrebujete, je aj bez toho jednoduché a spoľahlivé (stačí jednoducho ťuknúť do páčky). Nečakajte ale, že mongolčina nesie nejaký odkaz férového boja, vojaci na vás budú útočiť od chrbta a je na vás, aby ste dokázali čeliť ich čoraz nebezpečnejším technikám a zbraniam.

Odrážať výpady nájazdníkov vám pomáha postupné odkrývanie nových techník. Je jedno, či riešime boj priamo na zemi, alebo zo sedla vášho štvornohého kamaráta (kôň tu funguje ako nerozbitná vec na rýchle cestovanie, ktorá pribehne doslova na zapískanie), v oboch prípadoch ste schopní odkrývať poriadne košatý strom zaujímavých nápadov. Vyššie som spomínal minimum invencie zo strany autorov, kam určite nespadá systém rastúcej povesti vás ako hlavného hrdinu. Jin, ktorého roztrúsení obyvatelia ostrova Tsushima považujú tak ako zvyšok samurajov za mŕtveho, sa musí vypracovať z nuly na regulárny pupák na zadku mongolskej invázie, čo je priamo spojené s plnením hlavných, ako aj vedľajších misií. Čím viac úspechov dosiahnete (oslobodenie usadlostí, zabitie hliadok, podpora odboju), o to lepšia aura povesti vás obklopí, s čím sa spája aj dostupnosť nového arzenálu a vybavenia. Nič však nie je zadarmo a všetko podlieha nutnosti investície v zmysle pozbieraných materiálov, ktorých domovom je obrovská a často dosť holá mapa. Zber kvetiniek, kovu, dreva, plátna a balíčkov s desiatou však nijako nezdržuje, keďže je expresne rýchly. Zaujímavým spestrením je naopak pozorovanie prírody, respektíve zvierat v nej prebývajúcich. Tu môžete počúvať úchvatne reálny spev vtáctva, ako aj čeliť útokom nebezpečných divokých kancov a medveďov. Čo sa týka interakcie s nimi, vedel by som si predstaviť aj niečo viac než len navádzanie na konkrétny bod na mape, alebo využitie kože na výrobu predmetov. Toto je presne onen príklad akejsi poučky; nebudeme už robiť nič naviac, takto to stačí.

Historicky verné zbrane a vybavenie sa automaticky odzrkadľuje aj na výzore hlavnej postavy. Máte možnosť si kombinovať rôzne časti ochranných prvkov brnenia, ktoré majú pochopiteľne nejaký dopad aj na štatistiky, ale všetko treba brať skôr s rezervou a viac s istým kozmetickým efektom. V boji samotnom je totižto aj tak dôležitá taktika úskoku a následného protiútoku než nejaké mikropercentná z nie práve dôležitých tabuliek. Keďže ale, ako sám spomínam vyššie, strom vývoja disponuje poriadne košatou ponukou kam tie body skúseností investovať, nemôžem povedať, že by som sa z každého navýšenia povesti vôbec netešil, ba naopak. Bavilo ma získavať nové a lepšie predmety tak ako aj neustále meniť ochranné amulety a bolo mi vlastne úplne jedno, aký razantný dopad to vlastne na hrateľnosť ako takú má. A toto opäť spadá do špecifickej atmosféry Ghost of Tsushima, ktorá si vás dokáže svojimi výjavmi získať ešte skôr, než vás začnú isté prvky hrateľnosti otravovať. Bočné ako aj hlavné misie majú priamu spojitosť s postupným objavovaním členitého terénu, kde vás mapa účelne postaví pred západ slnka tak často, ako sa to len dá. Počasie je premenlivé a stíha sa otočiť rýchlejšie než cyklus dňa a noci a túto skutočnosť považujem za vôbec to najlepšie rozhodnutie zo strany autorov, ktorí evidentne museli pristúpiť k zníženiu nárokov na grafickú stránku. Ak si totižto porovnáme staršie gameplay videá, tak výsledná Ghost of Tsushima razom stratila jednu vrstvu efektov a miestami vyzerá až šokujúco fádne. Najviac to je badať počas slnečného dňa bez invencie spomínaného počasia, kedy sa slnko oprie o holé pláne a zrazu vás prepadne akýsi podivný pocit. Pocit, že PlayStation 4 má na viac a to je na sklonku jej života dosť zaujímavá úvaha.

Boj ako taký, v momente, kedy si vytvoríte istú svalovú pamäť, sa stáva rozhodne jednoduchším, avšak na zábave sa to nepodpisuje. Tešil som sa na efektné spomalené tasenie katany, ako aj brutálne usekávanie končatín, dokonca som kompletne ignoroval vrhanie pomocných projektilov či hádzanie rôznych výbušnín, jednoducho som sa vyžíval v boji s mečom a nič viac som nepotreboval. Čo sa však týka nejakej lepkavej hrateľnosti okolo skúmania terénu, tu už začína zábave ako takej dochádzať dych. Všetko je prehnane prosté, stačí sa len letmo pozrieť na mapu a hneď viete ako ďalej. Tu práve nastupuje ona celková fádnosť, ktorú musí zo všetkých síl zachraňovať v tomto texte toľko spomínaná atmosféra. Dokonca ani udávané stealth elementy nespadajú pod nejaký extra premyslený doplnok. Jin má možnosť natrvalo prepnúť do mapovania pohybu ľudí a zvierat okolo seba bez toho, aby to malo nejaké svoje úskalia, jednoducho spomalíte čas a idete na vec. Plazíte sa pod budovami, leziete po strechách, skáčete po stromoch. Umelá inteligencia však často len posedáva na mieste alebo sa prechádza v identickom vzorci, ktorý vám skôr či neskôr udrie až príliš razantne do očí. Lepšie na tom sú náhodné hliadky Mongolov, presúvajúc sa naprieč krajinou, ktoré môžete ale aj nemusíte konfrontovať. Väčšinou vám to však nedá a z toho koňa s radosťou zoskočíte a s revom zatnete meč do krku prvého okupanta na obzore. V závere sa ešte slovíčkom opriem o podarený a originálny dabing. Tam spadá ako japonská, tak aj mongolska strana, kde všetko znie skutočne ako z dobového filmu, čo je ďalšie veľké plus k atmosfére a o príjemne zloženom soundtracku to platí rovnako tak.

Jin Sakai, ako posledná nádej svojej domoviny a zároveň dýchajúci koreň vlastnej rodiny, mňa sám o sebe nesklamal. Tešil som sa každej jednej jeho konfrontácii s protivníkom, užíval som si brutálne efektné počasie a pohyb fauny a flóry, tam problém nehľadám. Zvlášť ak sám chovám veľké sympatie voči čiernobielemu filtru alias spomínanej pocte pre diela Kurosawu. Čo už však isté znaky sklamania obsahuje, je nulová snaha autorov priniesť niečo naviac, čo by z ich hry seknutím katany spravilo kult a legendu. Nie, Ghost of Tsushima je jednoducho prehnaná hra na istotu, ktorá vznikla na základe overených postupov tak, aby naplnila základné očakávania, avšak zoči voči samotnému nápadu a historickému pozadiu je to obrovská škoda.

Ghost of Tsushima dostane pokračovanie, pripravte sa na Ghost of YōteiFilip Voržáček

recenze

Ghost of Tsushima (PC) - recenzeTomáš Borský

90

Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Sony Czech.