Projekt Sword of the Necromancer, ktorý spadá pod súčasnú vlnu tých očakávanejších indie produkcií, sme vám v našom spravodajstve pripomínali už pred nejakým časom. Ja sám sa osobne nikdy nebránim vybrať z tej zdanlivo nekonečnej hromady nezávislých noviniek všetko, čo je navonok aspoň trochu sympatické a práve menované dielo spoločnosti Grimorio of Games spadá do tejto kategórie. Očakávania boli ešte pred príchodom skutočne veľké a to nepatrím medzi fanatických milovníkov konceptu roguelike, každopádne zásadným argumentom sa stal nápad spojený s oživovaním zabitých príšer a ich následným využívaním v boji. Má však Sword of the Necromancer aj niečo viac, čím by zaujal?
A tu by sme vlastne celý proces recenzie mohli ukončiť, čo ale pochopiteľne urobiť nemôžem. Ako to už tak býva, za veľkými a žiarivými očami často ostane len chlad a sklamanie. Presne to sa stalo aj mne krátko po začatí hrania projektu Sword of the Necromancer, ktorý je v súčasnosti vonku vo verziách pre stolné počítače a dokonca aj konzoly. V mojom prípade išlo o verziu na PlayStation 4, ktorú však pochopiteľne spustíte aj na novej generácii, čo bol práve môj prípad. Prvé sklamanie nastalo už pri študovaní hrdinských pohnútok dvoch ústredných postáv, kde na jednej strane máme mladú slečnu menom Tama, ktorá sa snaží oživiť jej mŕtvu lásku Koko a na tej druhej čarovný meč určený na vzkriesenie čohokoľvek s dušou.
Dozaista zaujímavý nápad, ktorý z historického pohľadu síce nie je úplným zjavením, ale na druhú stranu a minimálne v takto koncipovaných pixelart akčných RPG by ste ho hľadali márne. Tama sa aj pomocou vašich schopností po krátkom úvodnom dungeone prepracuje k už spomínanému meču vzkriesenia a celá natešená beží k mŕtvole svojej milovanej, aby zistila, že na jej oživenie bude treba oveľa viac než len meč samotný. Je nutné sa vydať naprieč hromadou automaticky generovaných podlaží, kde na konci sídli sám vládca meča Necromancer. Jedine jeho porážkou sa meč stane natoľko silným, aby mŕtva Koko mohla vstúpiť znova do sveta smrteľníkov. Dejová pointa hodná čítania na záchode po tom, čo ste si na mexickej pumpe dali plný dúšok z tamojšieho vodovodu, avšak to nie je vôbec ten najväčší problém hry samotnej.
Projekty podobné dielu Sword of the Necromancer sa všetky svoje nedostatky - ako nekvalitné animácie, opakujúca sa hudobná koláž, neprofesionálny dabing, snažia kompenzovať prostredníctvom zaujímavej hrateľnosti. Tento aspekt je akousi poslednou záchranou pred zavrhnutím, ktorú som ja sám už v minulosti vedel neraz oceniť, a to možno až prehnane vysokým hodnotením tam, kde kolegovia boli sotva tak štedrí. Avšak hra z dielne firmy Grimorio of Games nedokáže v zmysle hrateľnosti dosiahnuť ani priemernej úrovne a všetko vyzerá ako na pol cesty pred finálnym dokončením. Hlavná postava si môže do inventáru zobrať napevno len štvoricu predmetov, kam spadajú nielen zbrane alebo vzácne prípravky, ale rovnako aj alfa a omega celej idey tejto hry, teda oživení nepriatelia. Každého jedného zdolaného súpera môžete mečom vzkriesiť a priradiť si ho na jednu zo štyroch pozícií v inventári.
Meč určený na získavanie temných duší zaberá ale rovnako miesto v inventári, a tak pri predstave, že počas celej hry budete využívať len oživených nepriateľov na to, aby vám pomohli v boji proti presile, si automaticky odsuniete bokom aj celú tú plejádu iných sečných zbraní. Je to samo o sebe nezmyselné, aj keď na druhú stranu, kvalita celého arzenálu je tak nejasne definovaná, že možno strojcovia chceli, aby ste v hre používali len hlavný meč a následne vsádzali výhradne na kartu oživovania. Zber skúseností hlavnej postavy prebieha bez vášho pričinenia a celé to navyšovanie úrovne je rovnako kozmetické ako sila v zdanlivo členitom arzenáli. Ako tak som sa dokázal zabaviť pri likvidovaní ústredných bossov, ktorých tu však nájdete len päť a navyše po taktickej stránke nepredstavujú nejakú zásadnú výzvu. Apropo, náročnosť je to jediné, čo by mohlo v roguelike sfére zavážiť, ale ani tento aspekt tu vlastne nefunguje, keďže motivácia pokračovať v niečom, čo samo o sebe nudí a nezabáva, je istá cesta do pekla.
Uvedomujem si, že drvivá väčšina textu vyššie sa nesie v nie práve pozitívnym duchu, každopádne, aby som bol férový, nie všetko v hre spadá do kategórie úplného fiaska. Plusom je možnosť čítania hromady dokumentov, ktoré pojednávajú o príbehoch minulých majiteľov predmetného meča Necromancerov a rovnako tak pozitívne vnímam aj kooperáciu pre dvoch, ktorá vám môže do hry vniesť trocha taktických prvkov a minimálne na krátky čas odbúrať ten neskutočný pocit polovičatosti. S kamarátom sa môžete zabávať na zle spracovaných animáciách, ktoré tu definujú každú použitú zbraň ako jeden a ten istý predmet a rovnako skúšať okabátiť často hlúpo konajúcu umelú inteligenciu. Je toto pre vás dostatočným argumentom, aby ste vytiahli peňaženku a zaplatili za niečo, čo autori nedotiahli do koncepčne premysleného konca? Rozhodnutie už nechám len a len na vás.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Grimorio of Games
