Prvú vetu tohto textu, tú pôvodnú, som nestihol uložiť na základe priam infarktovej situácie. Ležím si tak vo svojom flanelovom župane s výložkami oprávňujúc ma cúvať s vesmírnou loďou hviezdnej federácie a práve, keď sa blíži zadanie finálovej bodky úvodnej vety, sa pod mojou viac než sto kilogramovou, samozrejme dokonalou, muskulatúrou zlomila nosná doska. Lusknutím prsta putuje pozadie do vankúša z prachu a nití. Zatiaľ čo letím ako Alenka do ríše posteľových divov, mám čas si spomaliť čas na takmer nerozpoznateľných pár stotín sekundy a pouvažovať o krehkosti materiálov v pravom slova zmysle. Prečo to sem vlastne píšem? Testovanie novej rýdzo kooperačnej hry od Josefa Faresa je totižto presne ako oprava rozbitej postele, ktorú by som sám o sebe sotva dokázal zvládnuť. Bez spolupráce s elektrickou vŕtačkou a náhradným kusom dreva, a samozrejme aj poriadnej kopy skrutiek, by som sa ten deň nemohol vyspať ako kapitán Picard a celá táto epizóda z môjho života by zároveň v spojení s It Takes Two nedávala žiadny zmysel. Osud nám však deň čo deň servíruje podobne zaujímavé situácie, len aby sme sa nenudili a často ich človek ocení až oveľa neskôr.
Ak vo vás ikonka švédskeho štúdia Hazelight nič zásadné neprebúdza, určite je na mieste spomenúť pár zásadných faktov. Ide totižto o pomerne mladú liaheň na zábavný softvér, ostatne táto firma existuje v úvodzovkách len sedem rokov a doteraz majú na konte len dve hry, z čoho tá druhá sa stala predmetom nasledujúceho textu. Tou prvou je naopak celosvetovo populárna akčná adventúra A Way Out, ktorou sa už vyššie spomínaný libanonský rodák Josef Fares dostal na mapu serióznej produkcie, a to aj s výraznou pridanou hodnotnou. Dajme teraz bokom jeho excentrické vystúpenie na The Game Awards v roku 2017, kde údajne v triezvom stave (tu by som o tom silne pochyboval) poslal jasný odkaz istým filmovým cenám a sústreďme sa na to podstatnejšie. A Way Out bodoval hlavne vďaka nápadito premyslenej kooperačnej linke, kde zákazník platil za hru len raz a užíval si ju po boku kohokoľvek, a to vrátane online kooperácie. Tento model ostal zachovaný aj u It Takes Two, čiže ak si hru zakúpi napríklad váš kamarát, vám stačí sa mu len votrieť do priazne a prejsť si ňou môžete bez akéhokoľvek priplácania - či už priamo po jeho boku, alebo pomocou internetu v distančnej forme.
Začať môžeme rovno tým najmenej zaujímavým, čo z tohto koktailu plného spolupracovania nakoniec vzišlo. Akokoľvek to tak možno z priložených obrázkov nevyzerá tak It Takes Two je fantasy príbehom o nešťastnom manželstve. Sledujeme osudy páru v procese rozvodu, ktorých jediná dcéra Rose pochopiteľne túži ostať súčasťou funkčnej a kompletnej rodiny. Vďaka štipke jej fantázie a talentu na výrobu detských hračiek sa jedného krásneho dňa spomínaný pár transformuje do dvoch "handrových" postavičiek a prebúdza sa v krajine plnej zázrakov. Celý scenár sa od svojho začiatku až po koniec krúti okolo postupného napravovania spomenutej nefunkčnosti v manželstve, čím sa automaticky predurčuje do roviny silnej predvídateľnosti. Už po pár dialógoch, krátko na to ako sa May a Cody zmieria s tým, že je nutné začať medzi sebou komunikovať a pomáhať si, je každému jasné, ako tento príbeh skončí. Ja osobne som bol v tomto smere z hry nesmierne sklamaný, aj keď oceňujem humornú nôtu v úvode, kde si to ešte manželia dávajú takpovediac zožrať a sem tam príde na pár vtipných poznámok, avšak čím ste ďalej, o to sladší sirup začne vytekať z obrazovky a celé to miestami spadne až do nepríjemného pátosu.
Duo hlavných hrdinov, kde jeden je vyrobený z hliny a druhý z dreva, musí medzi sebou vytvárať neustále interakciu, pri akej často všetko stojí a padá na presnom načasovaní. It Takes Two som ja osobne prešiel behom dvanástich hodín, priamo po boku vlastného brata a na jednej TV obrazovke (všetko tu funguje na báze výborne zvládnutého split screenu s minimálne problematickou kamerou). Level dizajn nás počas vyššie uvedenej hracej doby zásoboval kopou premyslených a originálnych hádaniek, ktorých riešenie, na rozdiel od fádnej linky scenára, vyžaruje komplexnosť a nápaditosť. Zabudnite preto na fakt, že dej ako taký je jasnou kotvou pre hru samotnú a sústreďte sa na to oveľa dôležitejšie, čiže na viac ako len priemernú hrateľnosť. Osobne si nevybavujem nič čo i len trochu podobné dielu It Takes Two ako čistokrvnej kooperačnej adventúrky. Ide o trojrozmernú plošinovku plnú odkazov na videohernú históriu (nájdete tu skutočne všetko možné od populárnych Nintendo značiek až po ikonické stvorenia pop kultúry) Hra vás nenechá vydýchnuť a v momente, keď už budete mať pocit, že vás počas prechodu originálnymi kulisami nemá čím zaujať, príde ďalší neskutočne vtipný boss a jeho priam infarktový postup zničenia. Kreativite sa tu počas vývoja evidentne medze nekládli.
Bez ohľadu na fakt, aký charakter si zvolíte, samotná znovuhrateľnosť je tu dosť otázna. Každopádne každá z uvedených hlavných postáv disponuje odlišnými schopnosťami, ktoré fungujú ako kľúč vpred cez prekážky len v priamej previazanosti. Kto si obľúbil špecifické minihry z A Way Out, bude tentokrát spokojnejší ešte o niečo viac, keďže na základe celej výpravnej zložky It Takes Two a faktu, že ovládate dve podomácky vyrobené hračky s dušami dospelých bytostí, sa autorom evidentne zachcelo priniesť čo najviac arkádových spomienok na detstvo nejedného pamätníka. Mne osobne táto skutočnosť nijako neprekážala, ostatne nie som už žiadny mladík, každopádne pri spätnom obzretí si uvedomujem, že drvivá väčšina spomínaných minihier bola dosť repetitívna a z pohľadu trvácnosti nezaujímavá. Veľkým plusom, a to sa obratom vraciame zase späť k hlavnému obsahu tejto hry, ostáva výborne spracovaná schéma ovládania a nenáročné puzzle čiastočky, ktoré Josef Fares svojim fanúšikom účelovo hádže rovno pod nohy. Vďaka tomu sa už v priebehu prvej zoznamovacej hodinky musí medzi vami a vaším spoluhráčom vytvoriť pevné kooperačné puto, aké vás núti pokračovať aj cez tých pár v tomto texte spomenutých prešľapov.
Záverom musím povedať pár dosť zásadných faktov, ktoré predchádzali nižšie usadeným percentám. Na It Takes Two som sa osobne tešil predovšetkým na základe skúseností s predchádzajúcou hrou z dielne štúdia Hazelight. Čakal som prepracovanú kooperačnú schému, ktorá ma bude nútiť hnať sa vpred a pritom stíhať vnímať aj nejaký ten vložený vtip. Toto všetko som vo finále skutočne dostal, a to aj s trochu prekvapivo dlhou hracou dobou. Z čoho som bol však vyložene sklamaný, je totálna absencia aspoň čiastočnej snahy o nejaký nápaditý príbeh, čo by balansoval na hranici medzi obrazovou fikciou (to je práve ten fantasy naratív) a tvrdou životnou realitou. V hre je síce niekoľko dosť bizarných momentov, kedy rodičia krutým spôsobom popravia hračky, ktoré ich vlastná dcéra zbožňuje, avšak s takto výrazným aktom sa už ďalej v deji nepracuje, a preto je celkovo skôr degradovaný na úroveň bežnej interakcie bez pointy. Autori sa až príliš sústredili na hrateľnosť ako takú a úplne zabudli využiť potenciál, aký im ono spodobnenie s dvoma ľudskými bytosťami v rozvodom konaní ponúka. Takto je pre mňa duo May a Cody len nádobou plnou otrepaných fráz a nútených vtipov, čo nijako nezvráti ani ich oveľa úprimnejšie prezentovaná dcéra Rose.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Hazelight Studios
