Nie, na vojne som nebol. Vyhol som sa jej rýchlosťou, s akou tradičný kresťan odmení svoju vernú manželku po tom, ako sa dovalí domov nacicaný lacným rumom a zatiaľ čo vám v hlave zaznie ono tradičné "plesk", to celé samozrejme doplním patričným dôvodom. Na vojnu som nešiel, pretože v mojom rodisku už celý ten nápad posielať dospievajúce deti na tábor odohrávajúci sa v priestoroch chátrajúcich odkazov na komunizmus dýchal ako vojak s bajonetom zapichnutým rovno do pľúc. Môj otec si to však naplno odkrútil, celé dva roky v kuchárskom niekde v Českej republike, kde sa vraj mala zoceľovať mužská morálka, ale kde sa v skutočnosti hrala jedna veľká fraška s cieľom manipulovať a buzerovať. Sám vždy tvrdil, že vojna je hnus a to platí aj v prípade, či už sa na ňu hráš vo vyžehlenej uniforme, alebo ju prežívaš v prvej línii. Môj nebohý tatko však ešte netušil, že celá vojenská mašinéria opretá o historické fakty sa raz naplno etabluje napríklad aj na scéne s interaktívnou zábavou a ľudia kupujúci si lístok na šou, akú sotva mohli kedy pocítiť na vlastnej koži, budú vojenčinu brať ako zábavu. Svet je hold plný paradoxov a dnes už si ani FPS scénu nevieme predstaviť bez poriadnej akčnej hry z obdobia druhej svetovej vojny, tak ako nám to aktuálne prezentuje Sledgehammer Games.
Vždy sa nemôžem ubrániť smiechu v čase, kedy Activision spustí PR masáž na ďalší diel ich stále viac ako dobre ziskovej série Call of Duty. Nie, nesmejem sa na ich snahe pretlačiť medzi ľudí ďalší zásek do tejto vojenskej telenovely, skôr ma zabávajú tie reakcie konzumentov. Rok čo rok sa im niečo nepáči, či už historická nepresnosť a celkové ohýbanie pravdy alebo cielené upokojovanie všetkých už vopred dotknutých sociálnych bublín naprieč éterom. Aj ďalšie Call of Duty je jednoducho tradičnou akčnou videohrou v pravom slova zmysle, ktorá sa snaží zaujať komplexne podaným príbehovým partom a súčasne nezabúda na večne žiadaný multiplayer. Nič viac. Bodka. Výstrel z historicky akurátnej zbrane, ktorá zažila udalosti štyridsiatych rokov minulého storočia, ale ktorej projektil nemieri do terča nakresleného historikom, ale naopak rovno do peňaženky čo najširšej skupinky milovníkov skratky CoD. Inak na tom nie je ani obsah skrytý za podtitulom Vanguard, ktorý som mal možnosť posledné týždne skúšať v technicky viac ako podarenej verzii pre PlayStation 5. Musím povedať, že aj keď ďalšie Call of Duty prichádza ako samostatná jednotka, čo do konkurencie to bude mať tento rok predsa len o niečo ťažšie, keďže nás čaká ešte vydanie modernej vojny s Battlefield 2042. Avšak samozrejme pre trh je dobrá pestrosť a v tomto prípade, čo do konceptu, aký predmetné novinky reprezentujú, nesmieme zabúdať ani na očakávaný návrat univerza Halo. Poďme však skočiť späť do druhej svetovej.
Odpálime to rovno granátom menom kampaň. Tej nechýba celková ambicióznosť a snaha o wow efekt. Autori nás v nej vôbec prvýkrát berú na všetky dôležité fronty a z pohľadu prvej a graficky pôsobivej osoby máme tak možnosť prežiť adrenalínom napumpované dobrodružstvá z Pacifiku, Ruska či Afriky. Táto rôznorodosť sa pre budúcnosť série môže stať štandardnom, a preto ak vám vyložene prekáža trieštenie atmosféry na základe dejovej výpravy rozhodenej do rôznych kútov sveta, budete mať v ďalších dieloch série asi o "zábavu" postarané. Tak či onak, celková rozmanitosť dejiska mi prišla ako zaujímavé spestrenie a v určitých momentoch by som scenár mohol bez výhrad prirovnať k vojnovému filmu s nábehom na kinohit. Prílišné preskakovanie z jednej postavy na druhú je ale dvojsečnou zbraňou a v momente, kedy si hráč zvykne, že hra, za akú vyhodil viac než 60 eur, vyzerá po audiovizuálnej stránke skutočne dobre, začne narážať na to negatívne. Celému deju totižto chýba väčšia hĺbka a nemám teraz namysli samotné dôvody, prečo sa snažíte prestrieľať z bodu A do bodu B, ale narážam na povrchné vyobrazenie ústredných postáv. Keď už sa autorom zachcelo rozprávať príbeh mnohých vojnových hrdinov, mohli si dať tú námahu a vytvoriť okolo nich aspoň čiastočné citové háčiky, o aké by sme sa mohli zachytiť a cítiť niečo viac než len vizuál. Pritom úvod do každého charakteru zvlášť má v sebe potenciál dramatizácie, na akú sme u filmov z druhej svetovej vojny zvyknutí, ale ešte skôr než si to stihneme uvedomiť, naberie dej tradičné rolovacie tempo bez prestávky.
Je to nesmierna škoda, pretože Call of Duty: Vanguard postavený na engine Modern Warfare a Warzone prináša už v základe z pohľadu hrateľnosti dostatok možností ako rozbiť tú fádnu FPS šablónu, ale cez to všetko sa mu to vo finále nedarí. Iste, kampaň má svoje svetlé momenty a niektoré nápady sú vyložene originálne, ale akonáhle ubehne tých šesť hodín a vy sa pokúsite si v hlave zosumarizovať všetko to, čo ste vlastne prežili pri obrane Stalingradu, prelete nad krajinou plnou bagiet a sypaní afrického piesku z kožených čižiem, ostane vám len zamračená tvár plná rozpakov. Vanguard je zmesou prevažne nudných misií plných postupného čistenia máp od Fritzkov, čo nezachránia ani realisticky sa správajúci arzenál či filmový dabing ústredných a jemne nelogických postáv. Aby som bol však fér, tak cez to všetko, akým sklamaním sa pre mňa táto virtuálna vojenčina nakoniec stala, rozprávame sa teraz len o príbehovej kampani, som si tých šesť hodín dal na prvú dobrú. Čo na tom, že tam, kde mala nastať aspoň nejaká taktická vložka, sa nakoniec všetko zvrhlo v šialenú prestrelku plnú praskajúceho nábytku, hlavne že vaša snaha vyústila do ďalšieho epického momentu, za aký by sa nemusel hanbiť žiadny slávny americký akčný herec. Celkovo svižné tempo však sem tam narušili nie práve dobre spracované stealth pasáže, po ktorých nastalo už len trápne ticho a reštart poslednej uloženej pozície. Našťastie zásadná next-gen vymoženosť menom SSD robí v tomto prípade čo môže, a tak po smrti nemusíte čakať nejako dlho. Ešte než spravím definitívnu bodku za opisom dejovej linky, musím opäť zopakovať svoje nadšenie z celkovej audiovizuálnej prezentácie - toto dielo je plné autentických efektov.
Asi už tušíte o čom bude reč v nasledujúcich riadkoch. Málokto je totižto ochotný hodiť na stôl už vyššie spomínanú cifru, len aby skončil u štandardne krátkeho príbehu. Multiplayer je vec, po ktorej mnohí z vás dokonca siahajú ešte skôr než zapnú kampaň a osobne si myslím, že celková popularita série Call of Duty stojí a padá len na režime pre viacerých hráčov. Online svet, zvlášť vo svetle nepríjemných udalostí posledných rokov, čaká na príležitosť ako sa zabaviť a zabudnúť na všedné starosti svojho bytia. Sotva by som sa odvážil tvrdiť, zvlášť takto krátko po vydaní plnej verzie, že som naplno prenikol do multiplayer schémy a som schopný jej udeliť samostatnú známku. Preto finálne hodnotenie berte skôr ako kompromis medzi nie práve oslnivou kampaňou a potenciálne ambicióznym online partom. Opäť sa tu totižto môžeme rozprávať o kvalitne spracovanom režime plnom máp (je ich tu hneď dvadsať) a rovnako tak vierohodne pôsobiacom arzenály. Celkové tempo priamo v bojoch je tradične svižné a má spád, čo ale aj s ohliadnutím k minulým dielom tak trochu očakával každý. Páčila sa mi pestrosť prostredia a možnosť uprednostniť menšie mapy a celý proces spustenia jednotlivých partií urýchliť - čas sú peniaze. Avšak naopak som nepochopil ignorovanie bojujúcich strán, kde si každý môže zvoliť akúkoľvek postavu a vytvoriť tak bojisko plné klonov bojujúcich pod jednou vlajkou - je to chaos potierajúci akékoľvek zvyšky autentickosti, s akými sa pôvodná PR kampaň Call of Duty: Vanguard snažila operovať. Takže žiadne súboje medzi spojencami a treťou ríšou, po novom tu máme guláš z nepredvídateľných surovín.
Pri prezeraní jednotlivých multiplayer režimov nenarazíte na žiadne pokusy o novinky a máme tu k dispozícii rokmi preverenú plejádu, kde dominuje samozrejme Team Deatmatch a Free for All - výnimkou je režim Champions Hill, ktorý umožňuje súboj ôsmych tímov medzi sebou s nákupom zbraní v akejsi predaréne. Čo sa týka zloženia jednotlivých skupín, tak máte možnosť siahnuť po menších 6vs6 alebo ísť do 24vs24, čo je s ohľadom na minulé časti série CoD určite menšie nóvum. A na úplný záver som si nechal rovnako samostatnú kategóriu známu ako režim Zombie. Ten sa už tradične stal súčasťou všetkých dôležitých partií v mene CoD a nijako inak tomu nie je ani v tomto prípade. Zombie sekcia vás zve na kooperačne ladené likvidovanie postupných vĺn oživnutých mŕtvol, kde sa stupňuje náročnosť, ako aj sila arzenálu. Ak základný multiplayer ide na vlne očakávaní, tak samostatný Zombie part vyzerá nateraz ako inštruktážne demo bez pointy. Kampane sa totižto dočká až v priebehu posledného mesiaca aktuálneho roka a práve na základe nej budeme môcť naplno doceniť snahu autorov o zmenu pôvodnej idey tohto režimu. Po novom totižto všetko beží na princípe náhodne generovaného obsahu, ako aj arén, čo môže priniesť úplne novú a nečakajú zábavu.
Je čas nechať ten zdĺhavý výstrel doznieť a celé si to zhrnúť. Call of Duty: Vanguard je audiovizuálnym dielom hodným obdivu, ktoré zráža nevyrovnaná atmosféra v kampani, ako aj jej nevyužitý potenciál. Veľkým pozitívom sa už tradične a do budúcna stáva online multiplayer, z ktorého som mal nateraz celkovo pozitívny pocit a do neho navyše spadá obsahovo momentálne chabý Zombie part. Pre každého, kto dáva prednosť druhej svetovej vojne a chce si v jej kulisách vyskúšať legendárny arzenál bez toho, aby bol vyložene alergický na sériu Call of Duty, mám tak viac odporúčaní než nejakého odrádzania. Kto z vás by však do tejto hry chcel primárne investovať len na základe príbehovej časti, tak ten nech radšej hodí spiatočku.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Comgad
