Je nesmierne zaujímavé sledovať postupné prenikanie hardvéru značky Xbox do lokálnych československých herných reálií. Do oblasti, ktorá bola dlhé roky formovaná PC komunitou a rovnako tak ovplyvňovaná fanatickou láskou k strojom PlayStation. Nemusíme sa tu teraz nejako pretvarovať a skúšať históriu ohnúť do inej alternatívnej pravdy, skutočnosť je jednoducho taká, že aj keď sme už dnes v oblasti videohernej osvety oveľa ďalej než v čase PSX, isté predsudky a umelo vytváraný hate pretrváva aj v lokálnom ponímaní. Nintendo a Xbox nebudú mať na Slovensku a v Čechách nikdy také čísla ako "PC Master Preteky okolo komína" a rovnako tak sa nebudú nikdy chytať na už spomínané železá od SONY. Aj keď by som mal asi dodať niečo v tom zmysle; že nikdy nehovor nikdy, nateraz je tento predpoklad asi tak istý ako ďalšia mutácia Covid19. A prečo takto jemne emotívny úvod? Značka Xbox nedávno oslávila dve dekády svojej existencie a ak patríte medzi to malé percento tunajších pamätníkov prvej konzole nesúcej insígnie domáceho herného systému od Microsoftu, určite si danú konzolu nedokážete dnes predstaviť bez akčnej série Halo. Halo: Combat Evolved pomáhal rozbiehať predaje prvej z dnes už štyroch generácií Xboxov a stal sa zároveň komerčne nesmierne úspešným projektom, na ktorý sa neskôr nabalili ďalšie a ďalšie časti. Dnes už stojí séria Halo dávno bez invencie štúdia Bungie, avšak ani prechod pod 343 Industries mu za ten dlhý čas vývoja neubral na kráse. S podtitulom Infinite a po ročnom odklade sa tak celosvetovo populárne univerzum vracia aj k nám, aby opäť potlačilo tie desatinné percentná tunajšieho záujmu o Xbox stroje smerom hore. Na to, či sa mu to podarí, vám ja v tomto článku odpoveď nedám, avšak pokúsim sa vám odovzdať zmes pocitov ohľadom kvalít diela samotného.
Americká spoločnosť 343 Industries strávila posledný rok snahou o technické vylepšenie tejto akčnej hry z vesmíru, ktorá mala pôvodne stáť ešte na štarte predaja aktuálnej generácie Xbox Series X/S. Hlas ľudu a negatívne reakcie na grafický aspekt Halo Infinite nám však vydanie posunul na aktuálny mesiac, a to s malým predstihom v podobe darčeka od MS. Microsoft sa totižto pri príležitosti vyššie spomínaných narodenín značky Xbox rozhodol svetu venovať free-to-play model multiplayeru Halo Infinite, a tak ho trochu násilne odtrhol od kampane a hodil nielen na Xbox stroje, ale samozrejme aj na PC. Zatiaľ čo si hráči po svete začínali opäť užívať jeden z najlepších FPS multiplayerov vôbec, nám novinárom bola potajomky servírovaná príbehová časť s veľkým návratom k hrdinovi menom Master Chief. Infinite je regulárny šiesty diel, aj keď sa autori rozhodli do názvu nezačleniť číslo ako také. Už od prvého momentu spustenia singl režimu sa tak môžete tešiť na opätovné stretnutie s číslom 117, ktorého v bezvedomí nachádza istý pilot utekajúci od trosiek zničeného Halo prstenca Zeta. Konflikt medzi jednotkami UNSC a mimozemskou frakciou Banished (spomínate na opičiaka Bruta?) nedopadol pre UNSC zrovna hviezdne a aj preto sa Master Chief povaľuje ako kus fekálie medzi vesmírnym bordelom, než ho vtiahne na palubu svojho plavidla spomínaný dezertér. Keďže John-117 je však stále ekvivalentom Davida „Cinzano Bianco“ Listera po tom, ako mu emocuc odstránil strach, rozhodne sa si svoje zadymené brnenie otrieť mokrou handrou a vyraziť späť do akcie.
Scenár sa minimálne v úvode Infinite silne opiera o udalosti v Halo 5: Guardians a do istej miery aj o veci z ešte starších častí celej série. Ide však všeobecne len o okrajové náznaky a celý nosný pilier prvých hodín sa tak krúti okolo Cortany (tá ostatne v celej IP Halo figuruje už od druhej časti a sama sa stala po ústrednom hrdinovi v zelenom skafandri druhou najvýraznejšou osobnosťou sveta Halo). Aby som vám však neprezradil viac, než by bolo vhodné, ostatne striktné embargo zo strany MS mi v tomto ohľade zväzuje ruky, radšej sa posuniem ďalej. Po boku hlavného hrdinu sa vraciame späť na čiastočne zničený prstenec Zeta, z ktorého nás doslova vykopli ako opilca, čo nevie, kedy prehral boj s alkoholom. Tentoraz však Master Chief nemá za sebou okrem seba nikoho ďalšieho, len jemne vystrašeného pilota (jeho záchrancu) a umelú inteligenciu zvanú The Weapon, ktorej pôvodným cieľom bolo vymazať a zničiť práve vyššie spomínanú Cortanu. Ešte než začnem hádzať negatívnymi emóciami, rád by som povedal, že všetko to, čo úvod nového dielu Halo naznačuje, má v sebe neskrývaný potenciál na epickú jazdu, avšak čím viac sa hráč začne ponárať do scenára ako takého a posúvať v deji dopredu, o to skôr mu tento potenciál dá poriadne po hube a on ostane v nemom úžase stáť a nezmôže sa ani na jedno jediné slovo - možno tak to slovo, aké z talóna často ťahá istý Geralt z Rivie. Chémia medzi hlavnou trojkou a vodcom frakcie Banished tu totižto zlyháva, a to na celej čiare. Master si ide dookola ten svoj čiernobiely naratív o záchrane svojej rasy, jeho úhlavný nepriateľ Escharum mimo úvodného CGI videa pripomína skôr reklamu na ženské hygienické potreby a pilot sa správa až prehnane predvídateľne.
Jednotlivé dialógy sú jednoducho slabé a nenútia hráčov k ničomu inému než len znudenému zívaniu. Akonáhle si Master Chief utrie kvapky rosy zo svojej prilby a ocitne sa v otvorenom priestore, atmosféra open-world vám dá ďalšiu facku. Vývojári pri tvorbe tejto dozaista špecifickej časti série Halo evidentne prežívali onen dnes už zaužívaný výraz "vývojové peklo", čoho výsledkom je obsahovo nevyvážený produkt bez jasne definovaného cieľa. Prstenec Zeta je síce obrovskou plochou tvorenou rôzne členitým terénom, avšak ide o plochu potvrdzujúcu už vyššie spomínané nenaplnenie potenciálu. Neviem, ako to máte u vás doma, avšak podľa môjho názoru je Halo plnohodnotnou AAA značkou a každý nový diel by mal v tomto ohľade napĺňať tie najnáročnejšie očakávania v zmysle zábavy a interakcie. V prípade Infinte sa však jedná skôr o akési nedokončené dielo plné prázdnych kusov skalnatého a trávnatého povrchu, kde sa sem tam zjaví okupovaná základňa, ktorá potrebuje vyčistiť od otravných Brutov. Všetok postranný obsah v novom Halo je neskutočne primitívny a nevedie ani náhodou k fáze objavovania a chuti pátrať po niečom väčšom, než je zase len opakujúce sa strieľanie do všetkého, čo vám chce natrhnúť zadok. Akonáhle sa vám podarí získať pod kontrolu tie najdôležitejšie základne, z ktorých sa môžete presúvať naprieč planétou, ostane vám fakticky len motivácia v zmysle získavania nových vylepšení v rámci brnenia, oslobodzovanie zajatých kolegov alebo o niečo náročnejšie súboje s menšími bossmi. A teraz by som bol rád, aby ste si vybavili iné AAA akčné hry v otvorenom svete, pokojne aj také Far Cry, a spýtali sa samých seba, či vám vyššie vymenované postranné úlohy prídu dostatočné?! Za mňa; rozhodne nie!
Kampaň zlyháva na všetkých frontoch. Hlavná časť sa vás nesnaží donútiť ku kreativite a vodí vás z bodu A do bodu B, len aby ste tam takpovediac spláchli záchod a išli zase ďalej. Iste, po technickej stránke a kvalite grafiky nemám tejto hre čo vytknúť, avšak nuda je tu priam presiaknutá celým dizajnom opakujúcich sa objektov, nehovoriac o prvoplánovom komplikovaní v zmysle zamknutých dverí alebo chýbajúcich prístupov do počítačového rozhrania. Zabudnite na epickú jazdu, toto je jeden veľký a fádny tréning na tisíckrát zaujímavejší multiplayer. Práve režim pre viacerých hráčov, oddelený od šesť hodín trvajúcej kampane za šialenú sumu plnej AAA hry, je záchrannou brzdou v zmysle môjho finálneho hodnotenia. Ak by som sa rozhodol udeliť známku vyložene len kampani ako takej, asi by nám tu zakvičalo prasiatko. S ohľadom na moje vlastné sympatie voči starším dielom série Halo a súčasne aj snahe nebyť kategoricky negatívny, som sa však rozhodol siahnuť po kombinovanom hodnotení. Aj preto je finálne percento tam, kde je. A teraz poďme na to príjemnejšie, čo sa logicky spája aj s celým obsahom Halo Infinite - čiastočne kampaň + multiplayer. Pocit zo streľby, ako aj umelá inteligencia, je tu na vysokej úrovni a každá jedna zbraň, či už ide o ikonický arzenál alebo novinku v podobe špeciálneho háku na priťahovanie, vám dáva priestor na sebarealizáciu. Okrem vyskúšania desiatok zbraní máte súčasne možnosť sa posadiť do rôznych dopravných prostriedkov, či už tých plaziacich sa po zemi alebo vznášajúcich sa vo vzduchu. Ovládanie týchto strojov nie je práve jednoduché, avšak akonáhle získate istú prax a súčasne vás z oblohy neskopne cudzí projektil, budete mať chuť využívať techniku vždy, keď to bude možné. Cez to všetko ale musím podotknúť, že nevidím rozdiel medzi fyzikou použitou v Infinite a v Guardians.
Projekt som testoval na konzole Xbox Series X. Hráč má v jej prípade možnosť voľby režimu s 4K pri stabilnom snímkovaní 60 FPS alebo nižšieho rozlíšenia pri 120 FPS. Ak by ste siahli po verzii na Xbox Series S, máte možnosť 1080p pri 30 FPS alebo ešte slabšieho rozlíšenia za cenu 60 FPS.
Každý jeden nepriateľ, opisujem teraz frakciu Banished, disponuje špecifickým prístupom k boju a keďže vám počas hrania skočí do cesty hneď niekoľko druhov, taktický aspekt ich likvidácie si z vašej strany bude vyžadovať neustále prepínanie zbraní a zmenu pohybu. Súboje s bossmi vás môžu na vyššom stupni náročnosti potrápiť, avšak vo finále je to len o tom, ako rýchlo sa viete skryť za prekážku a koľko munície do nich napumpujete - opäť žiadna výrazná kreativita a snaha o interakciu mimo streľby. Páčil sa mi však systém vývoja schopností Master Chiefa, ktorý zahŕňa nielen už spomínanú novinku v podobe háku na priťahovanie, ale samozrejme aj silu obranného štítu a pomocných systémov HUD. Akonáhle som ale toľko preklínanú kampaň odložil bokom a naplno sa ponoril výhradne len do online režimu (toľko sľubovaná kooperácia príde až neskôr formou update balíčku), všetky negatívne myšlienky sa rozplynuli. Multiplayer v Infinite je poctou predchádzajúcim dielom série a ponúka úžasnú jazdu zo samotného dna až na vrchol v závislosti na vašej chuti vydržať a nepoľaviť. Koncept zlepšovania nie je opäť závislý od dodatočného nakupovania vylepšení, ale viaže sa len na skúsenosti ako také. Je úplne jedno, aký režim si zvolíte, ako aj aký arzenál vám skončí v rukách, dostatočné skúsenosti sú schopné vám pomôcť dominovať v jednotlivých štatistikách a vytvárať tak ten unikátny pocit zadosťučinenia a progresu. V tejto hre neexistuje slabá zbraň, ale len slabý hráč a čím viac som sa opájal hraním v režime pre viacerých, o to viac som spomínal staré zlaté časti klasických multiplayer diel ako Perfekt Dark 64 a podobne. Aktuálne máte možnosť siahnuť po Bootcamp, Quick Play, Ranked Arena a Big Team Battle. Táto ponuka je schopná uspokojiť úplných a neskúsených začiatočníkov, ako aj ostrieľaných veteránov.
Hráč nemá tradičnú možnosť voľby pri režimoch ako takých, keďže sa všetko spustí automaticky pri definovaní jednej z vyššie uvedených sekcií - osobne si ale myslím, že toto bude neskôr upravené a užívateľ si výber bude môcť konkretizovať. Aj keď počet máp v súhrne ešte nedosahuje optimálnu rovinu, sme v prvej testovacej sezóne, všetky sú po stránke dizajnu príjemné a umožňujú dostatok variácie a taktizovania. Nech už sa rozprávame o tých menších alebo otvorených, kde je k dispozícii aj technika (takým hákom sa môžete napríklad pritiahnuť k súperovmu vozidlu a pekne ho prekvapiť a mečom mu prebodnúť krk). Keďže celý multiplayer je dostupný vo free-to-play podobe, Microsoft samozrejme chce zarábať na kozmetických balíčkoch a Battle Pass koncepcii, čo však nechcem bližšie hodnotiť, keďže v tomto smere sme rovnako len na úplnom začiatku a ten obsah bude pochopiteľne ešte pribúdať, a to výrazne. Nateraz som však hraním online schémy viac ako potešený a už sa nemôžem dočkať, až to celé večer zase spustím. Čo dodať na samotný záver recenzie? Akokoľvek som z dejovej linky nového dielu Halo vyložene skormútený a vidím v tom jednak neskúsenosť vývojárov ohľadom otvorenej mapy a celkovo premárnený potenciál, samotný multiplayer všetko zachraňuje a čo je zaujímavé, zachraňuje to vo svojej obsahovo ešte holej podobe. Uvidíme, kam sa Infinity posunie po integrácii kooperácie v rámci kampane a rovnako tak postupne prikladanom online obsahu, avšak nateraz je to ako celok jemne nadpriemerné dielo.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Microsoft s.r.o.
