recenze
Ghostwire: Tokyo

Ghostwire: Tokyo - recenze
Ghostwire: Tokyo - recenze
14:00, 21.03.2022

Už dlho sa mi nestalo, že by som počas písania preview článku na pomerne očakávanú hru, a to píšem aj v zmysle našich končín, videl tak razantný rozdiel medzi dojmami nazbieranými pri písaní preview textu a finálnou recenziou. Ghostwire: Tokyo som po dvoch odohraných kapitolách považoval totižto za úplne niečo iné, než sa z neho v neskoršej podobe nakoniec vyliahlo. Nechcem teraz priamo použiť analógiu so známou rozprávkou o škaredom káčatku, ono by to nebolo vlastne vôbec trefné, ale akési mimikry vybudované sčasti mojou vlastnou mysľou a sčasti PR kampaňou zo strany Tango Gameworks jednoducho spomenúť musím. Predmetná akčná adventúra odohrávajúca sa v známej metropole Japonska si totižto vo svojej prvej tretine buduje úplne iný systém výpravy než v ďalších častiach. Čiastočný tunel sa mení na rozsiahlu mapu inklinujúcu k plnohodnotnému sandboxu a aj keď vo finále nikdy nedosiahne na onen pocit nekonečnej voľnosti, ponúka cez to všetko kvantum obsahu mimo hlavnej dejovej linky, s akým si vás môže k sebe pripútať pomocou neviditeľného, ale stále citeľného, lana.

Je to aspoň trocha strašidelné?

Klik pro zvětšení (Ghostwire: Tokyo - recenze)

Klik pro zvětšení (Ghostwire: Tokyo - recenze)

Musím sa vám už takto na štarte priznať, že nie. Ghostwire: Tokyo síce dokáže umne servírovať hromadu temnej atmosféry plnej duchov a ázijským folklórom živenej zmesi príbehov, avšak žiadny hnedý poplach a šokovú terapiu nečakajte. Kúzlom vyľudneného Tokia je vaša chuť, a to teraz píšem z pozície európskeho konzumenta, zoznámiť sa s tradíciami krajiny vychádzajúceho slnka, o ktorých sa tamojšie deti učia už od mala. Vývojári pomocou obrovského zástupu rôznych entít poletujúcich a prechádzajúcich sa po chladných uliciach mesta dokázali vybudovať isté mrazivé podhubie, avšak hráč ako taký sa vlastne nemá čas báť, aj keby chcel, keďže musí v drvivej väčšine bojovať. Naokolo Akita, ústredného hrdinu čiastočne ovládaného dušou bývalého detektíva, čo si nechá hovoriť KK, je to samá neónová tabuľa. Vysvietené predajne jedla, sexuálnych pomôcok, oblečenia, hier a automobilov budujú v spojitosti s chodníkmi plnými rozhádzaného oblečenia po zmiznutých obyvateľoch zaujímavú scénu. Akito však nie je úplne sám a v momente, kedy mu prestanú freneticky lietať ruky na všetky svetové strany (systém interakcie v boji je založený na Kuji-kiri, o čom si ešte v tomto texte čo to povieme), sa môže prihovoriť k jediným priateľským tvorom, čo v Tokiu zostali.

Hav a mňau

Klik pro zvětšení (Ghostwire: Tokyo - recenze)

Klik pro zvětšení (Ghostwire: Tokyo - recenze)

Akonáhle zmizli všetci ľudia, šum ich sociálnej komunikácie utíchol, tak vzduchom sa razom začali niesť iné zvuky. Od toho momentu ulice a uličky v Ghostwire patria už aj psom a mačkám. Mačky prebrali úlohu predajcov v klasických potravinách a rovnako tak by ste ich našli za pultami pouličných obchodníkov so smaženými jedlami. Naopak psíčky prebrali pozíciu večných dobrodruhov brázdiacich špinavé kúty mesta, čím sa povýšili na dôležité oči sledujúce dianie naokolo. Čo toto všetko znamená pre vás ako posledného ako tak príčetného človeka v Tokiu? Od predajcov si máte možnosť nakupovať plne licencované produkty a ich konzumáciou zlepšovať úroveň zdravia či iných atribútov, to všetko v rámci akejsi jemnej survival vložky. Naopak, akonáhle nakŕmite psov a poškrabkáte ich za uchom, poskytnú vám na oplátku cenné informácie alebo doslova vyhrabú peniaze zo zeme. Interná mena je v Ghostwire rovnako nesmierne dôležitá, keďže okrem nakupovania kalorických pochutín si prostredníctvom nej môžete nakupovať nové oblečenie, skladby do pozadia, ale napríklad aj špeciálne papieriky pre zber duší. Po celom meste sa nachádzajú duše vašich spoluobčanov a ich prechod na druhú stranu je doslova vo vašich rukách. Sú jednoducho všade. Na strechách, v garážach, v podzemí, priamo na uliciach. Akonáhle nejakú zbadáte, stačí spustiť interakciu a preniesť dušu mŕtveho na papierik. A čo ďalej s ním? No predsa do telefónnej búdky.

Trocha stereotypu nezaškodí

Klik pro zvětšení (Ghostwire: Tokyo - recenze)

Klik pro zvětšení (Ghostwire: Tokyo - recenze)

Zber EXP bodov má v tomto spracovaní dvojakú rovinu. Istý prídel dostávate v súbojoch a rovnako tak po splnení hlavnej alebo vedľajšej misie. Akonáhle však chcete, aby vám level rástol čo najrýchlejšie a aby ste boli schopní vyplniť väčšinu vývojového stromu vašich schopností, je nutný grind so spomínanými papierikmi. Ideálne je nakúpiť ich maximálny počet a následne zbierať duše, až kým nemáte úplne plno - prenos na druhý breh prebieha v telefónnej búdke a výsledkom je raketový rast skúsenostných bodov. Celý proces časom skĺzne do stereotypnej roviny a sám som sa neubránil chuti viac zbierať než plniť misie. Či je to dobre, alebo zle, to už nechám na vás. Každopádne, na základe skutočnosti, že hlavný hrdina už nie je rýdzim človekom, nemusíte sa obávať skočiť z mrakodrapu na zem, keďže sa vám nestane vôbec nič. Akito tak pomocou mágie môže využívať duchov na presun do obrovských výšok a na pár sekúnd doslova lietať vzduchom. Dôvodom sú nielen spomínané duše, ale rovnako tak prístup k špeciálnym bránam zmenšujúcim dosah smrteľne temnej hmly. Práve tá v úvode potiera akékoľvek sandbox ambície, keďže vás núti chodiť len vopred stanoveným koridorom. Postupom času sa však naučíte tieto úseky eliminovať, s čím si mapu zväčšujete a otvárate si tak nové územia plné interakcie. Celý proces je dávkovaný postupne a nijak zásadne vás vlastne neobmedzuje, ba naopak vám dáva dostatok času plniť aj bohatú paletu vedľajších misií.

Dying Light s duchmi?

Klik pro zvětšení (Ghostwire: Tokyo - recenze)

Klik pro zvětšení (Ghostwire: Tokyo - recenze)

Ústredná dejová linka, v ktorej Akito uzavrie dohodu so svojím nezvaným hosťom (KK), aby spoločne našli jeho príbuznú a súčasne zastavili ústredného strojcu vyhladenia obyvateľov Tokia, vám zaberie necelých 15 hodín. Avšak kvalita postranných misií je natoľko vysoká, že sú často zaujímavejšie a aj keď možno v zmysle času trocha skratkovité, jasne čerpajú z príbehov a povestí Japonska. Vráťme sa teraz k súbojom. Symboly a gestá v Kuji-kiri vykonávajúce pomocou rúk vám počas konfrontácie s démonmi a duchmi dávajú priestor na využívanie niekoľkostupňovej mágie. Máme tu klasické odkazy na elementy (voda, vzduch, oheň...) a súčasne aj nekonečné množstvo akýchsi zaklínadiel prenesených do papierikov. Spočiatku som sa súboje snažil riešiť skôr potichu a ak sa dalo, zakrádal som sa za chrbty nepriateľov alebo som využíval špeciálny luk na ostreľovanie z diaľky. Akonáhle som však silu a dosah svojich gest navýšil, bolo priam logické pustiť sa do presily bez bázne a hany, ako sa povie. Ničivosť svojich trikov môžete navyše znásobiť aj rôznymi pomocnými predmetmi na svojom tele a v istej situácii, akonáhle sa vám naplní jeden konkrétny ukazovateľ, spustiť doslova vyhladzovací proces. Dosť ťažko sa opisuje pocit, aký z tejto špecifickej bojovej koncepcie doslova tečie, avšak môžem vás ubezpečiť, že nič podobné v hrách doteraz spracované nebolo a minimálne v akčnej rovine je Ghostwire: Tokyo unikátom.

Yakuza plná skákania a čarov

Klik pro zvětšení (Ghostwire: Tokyo - recenze)

Klik pro zvětšení (Ghostwire: Tokyo - recenze)

Už v spomínanom preview som novinku odobrenú menom Shinji Mikami prirovnal k sérii Yakuza. Dôvodom je však predovšetkým vizuálna štylizácia čerpajúca z reálneho Tokia v jeho nočnej podobe. Po stránke hrateľnosti by som sa však nebál ísť v tomto smere ešte ďalej a hru ako takú označiť za akýsi Dying Light, kde namiesto zombie poletujú duchovia. Jednotlivé formy spirituálnych bytostí, či už ide o tie priateľské alebo nebezpečné, sú verné ázijskému folklóru a počas boja s nimi budete často prežívať adrenalínom hnané situácie. Duchovia reagujú na vašu snahu ich zlikvidovať rôznym spôsobom a často sa snažia brániť - uhýbajú, využívajú priestor atď. Pri stretoch s bossmi je vec ešte o kus zaujímavejšia, keďže nie vždy vám vaša znalosť Kuji-kiri pomôže a často je nutné byť úskočným a uvažovať o taktike. Audiovizuálny part je kapitolou samou o sebe. Hru som testoval vo verzii pre PlayStation 5, ktorá ponúkala rekordný počet vizuálnych modusov. Ide o 6 položiek, z ktorých ale nateraz u PS5 využijete len tie mimo podpory VRR (stále sa čaká na update, ten zámok na framerate vypne a zlepší vám vo vybraných hrách snímkovanie). Osobne som celú hru prešiel v moduse Performance, kde som mal pomerne stabilných 60 FPS na úkor vypnutého ray tracingu. Iste, keďže v tomto hernom Tokiu takmer neustále prší, sú odlesky všeobecne cenenou vizuálnou výhodou (nezabúdajme na tie neóny), avšak v záujme plynulosti je lepšie uprednostniť Performance pred Quality modusom.

  • Quality – 30FPS, lepšie detaily, ray tracing
  • Performance – 60FPS
  • High Framerate Quality – Bez zámku na snímkovanie oscilujúci medzi 50 až 60FPS
  • High Framerate Performance mód – Bez zámku na snímkovanie s presahom cez 60FPS
  • High Framerate Quality (VSync) – Využívanie VSync v záujme potlačenia tearingu
  • High Framerate Performance (VSync) – detto
  • Okrem PS5 verzie vychádza aj PC

    Klik pro zvětšení (Ghostwire: Tokyo - recenze)

    Klik pro zvětšení (Ghostwire: Tokyo - recenze)

    Záverom mám ešte pár poznámok na margo ovládania. Ghostwire: Tokyo hrané cez DualSense gamepad pomerne slušne využíva tlak v adaptívnych spínačoch a umne to celé prepája aj s komplexnými vibráciami (doslova cítite každú dažďovú kvapku okolo vás). Interakcia pri vykonávaní mágie preto dostáva oveľa živší ráz a musím povedať, že hlas KK vychádzajúci striktne z reproduktoru v ovládači to celé umocňuje (máte pocit, že ten hlas je viac vo vašej hlave). Niektoré duše sú zakliesnené a je nutné ich oslobodiť predvádzaním istých ťahov prstom. Autorom prišlo zaujímavé tento aspekt prepojiť s dotykovou plochou na ovládači a prinášajú tak sotva zábavnú minihru - našťastie toto čarovanie môžete nechať na svojom kolegovi a ten ho vykoná za vás. Celkovo som sa nakoniec zabával, aj keď boli situácie, kedy som hru jednoducho musel vypnúť a dať si dlhšiu pauzu - ten grind nesadne každému. Rovnako mi na oči vyskočilo niekoľko momentov, kedy sa nepriatelia nesprávali práve prirodzene a zasekávali sa o predmety, či dokonca zmizli (stávalo sa to predovšetkým na hrane spomínanej temnej hmloviny). Cez to všetko som vo finále spokojný a ak milujete originálne FPS projekcie plné špecifickej atmosféry a obrovskej palety možností ako sa realizovať, Ghostwire si zamilujete. Nič takéto sme tu totižto ešte nemali a to je v dnešnej dobe ešte o to viac cennejšie.



    Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Sony Czech.

    Klik pro zvětšení (Ghostwire: Tokyo - recenze)

    Recenzovaná verze: PlayStation 5

    SUPER
    90%
    CZECHGAMER
    Netradičné FPS dobrodružstvo, akému by síce nezaškodilo viac hororovej atmosféry, ale aké cez to všetko dokáže výrazne pohltiť a len tak vás nepustiť
    
    CGwillWin