Písal sa rok 2006 a Filip si pod stromček nadelil Nintendo Revolution - kódové a podľa môjho názoru skutočne trefné pomenovanie akejkoľvek hernej hardvérovej evolúcie. Pre vás je samozrejme v tomto smere dnes oveľa trefnejší názov Wii, každopádne nech už túto v poradí piatu domácu konzolu od spomínanej firmy nazývate akokoľvek, stala sa ekvivalentom ozdravného procesu pre celý koncern Nintendo. Po dvoch komerčne nie práve úspešných mašinkách (Nintendo 64 a Nintendo GameCube) sme tu razom mali niečo jedinečné a v tom čase z pohľadu konkurencie aj nenapodobiteľné. Čas vianočný som preto ja osobne, ale vlastne so mnou aj moji najbližší, trávil poskakujúc pred televízorom a ten čas by bol len sotva tak unikátny, ak by som v krabici od Wii nenašiel zadarmo pribalený disk s hrou Wii Sports - mimochodom, vedeli ste, že v čase pred štartom predaju konzole Wii sa Shigeru Miyamoto snažil presadiť spoplatnenie Wii Sports a naopak Reggie Fils-Aimé bol zásadne proti? Tak či onak, táto kolekcia športových disciplín založená na strohej grafike by sotva zaujala, ak by sa všetko nerealizovalo cez pohybové ovládanie a ak by nebola pribalená zadarmo ku každému Wiičku. Celé to zafungovalo navyše ako vhodná prezentácia pohybovej technológie a Nintendo tu účelovo a trefne zacielilo na segment príležitostných hráčov, či priamo ľudí, čo nikdy hry reálne neskúsili, ale Wii jednoducho museli mať, aj keby na tom už nikdy nič iné než Sports nehrali. Dnes, takmer šestnásť rokov od vydania Wii Sports, nám na trh prišlo jeho pokračovanie určené pre Switch, ktoré sa úpenlivo snaží naviazať na svojho predchodcu, ale zlyháva hneď v niekoľkých aspektoch. Viac si povieme v nasledujúcej recenzii.
Ešte než vôbec začnem, musím vás, súčasných ale aj budúcich majiteľov tejto kolekcie, rázne varovať. Nepodceňujte používanie úchytov u Joy-Con ovládačov (Joy-Con strap), pretože ak sa rozhodnete túto časť odignorovať, môže sa vám, tak rovnako ako v roku 2006 iným, stať veľa nepríjemných vecí - rozbité tváre, rozbité televízory a rozbité rozkroky sú aj dnes krutým dôkazom. Dôvod, na základe ktorého sa Nintendo rozhodlo pokračovať v sérii takto koncipovaných arkád, je jasný. Ide im o prilákanie väčšej casual bubliny konzumentov k Switchu ako takému. Priame pokračovania Wii Sports, teda Wii Sports Resort a Wii Sports Club, boli viac či menej chabou záležitosťou a keďže Switch je už v predajoch jasne najlepším hardvérom, čo kedy Nintendo vytvorilo, marketingovo je úplne správne a logické skúsiť onen model preveriť aj v jeho portfóliu. Čo všetko teda daná kolekcia predávaná za sumu cca 40 Eur vlastne v súčasnosti ponúka? Máme tu tradičnú sortu športov, kde všetko začína mojím najobľúbenejším bowlingom, pokračuje rovnako atraktívnym tenisom a končí u zaujímavého nápadu bojovania s penovými mečmi. Všetko ostatné v ponuke, čiže futbal, bedminton a volejbal sú skôr bolestivým a neúspešným pokusom ako vás unudiť na smrť. Tak či onak, Nintendo plánuje na jeseň tohto roka dodať ešte bezplatne Golf, čo by mohlo onen deficit zábavnosti trocha vyrovnať.
Začnime už spomínaným bowlingom. Ide v princípe o zložitejšiu športovú arkádu určenú pre jedného až štyroch hráčov v rámci lokálneho multiplayeru, kde ona zložitosť tkvie v naučení sa správne kontrolovať rotovanie gule. Chce to jednoducho tréning a prax v tom, ako počas hodu držať Joy-Con a kedy presne dokončiť oblúk hodu. Akonáhle sa však účastník dostane do svojej pohody a začne mu to tam, ako sa povie, padať podľa jeho predstáv, je veľká šanca, že u tejto disciplíny vydrží dlhšie než si nazačiatku možno myslel. Čo sa týka nastavení, tak pri multiplayer schéme si môžete vybrať striedanie hodov alebo hrať naraz vo všetkých dráhach tak, aby čas plynul rýchlejšie.
Druhým a už menej atraktívnym športom je z môjho pohľadu volejbal. Ten je možné realizovať rovnako vo štvorici s rozdelením do dvoch tímov (2 vs 2 alebo 1 vs 1), kde pointa tkvie v poloautomatickom pohybe pri príjme lopty a plne automatickom pohybe vo všetkých ďalších ťahoch (prihrávka, smeč, podanie). Celá interakcia je zo všetkých arkád v tejto kolekcii vôbec najjednoduchšia a aj preto sa po čase hranie stáva nesmierne nudnou, nech už je okolo vás akékoľvek veselie a nech už sa vaši spoluhráči snažia akokoľvek predstierať, že vám práve idú virtuálnou loptou vybiť všetky predné zuby. Volejbal je preto v tomto podaní reálnou párty arkádou, s ktorou si z dlhodobého hľadiska veľa zábavy neužijete.
Rozhodol som sa, že jednotlivé opisovanie samotných disciplín budem striedať, a preto po nudnom vyskakovaní u vysokej siete prikladám oveľa zábavnejšie odpaľovanie žltej loptičky raketou. Tenis bol svojho času výstavnou minihrou pôvodného Wii Sports a inak tomu nie je ani v tomto pokračovaní pre Nintendo Switch. Ono v daných podmienkach, kde Joy-Con ovládače zvládajú všetko to, čo Wii Remote, a ešte o kus viac, sa nie je ani čomu čudovať. Tenis, či už pre dvoch alebo štyroch, je jednoducho stále zábavným zážitkom a aj keď je pohyb po kurte stále plne automatický a úlohou športovcov je odrážať loptičku do opačného smeru, než kam ide súper, vo finále to stále funguje viac ako dobre. Pri štvorhre navyše môže jeden hráč súčasne ovládať dvoch tenistov, čo je pekné spestrenie.
Je načase nazuť si virtuálne kopačky, pomocou pre digitálne verzie separátne predávaného Strapu pripojiť na nohu Joy-Con a s pivom v ruke vyraziť na zelený trávnik. Futbal v danej kolekcii športov figuruje ako šialená arkáda bez reálneho fyzikálneho modelu, kde sa pohyb po ihrisku realizuje prostredníctvom analógovej páčky (už toto celé popiera jednoduchosť, pre ktorú milióny casual hráčov milovalo prvý diel série) a kde sa pomocou kopania do vzduchu snažíte trafiť rozmerovo obrovskú loptu. Daná disciplína je určená len pre dvoch hráčov súčasne, pri hraní lokálne, a samozrejme to, čo ju ako tak drží nad vodou, je online multiplayer, pretože ovládať celý tím osamote je ako snažiť sa zapáliť si cigaretu pod vodopádom. Ak by ste nechceli investovať desať eur do spomínaného Strapu, môžete využiť identické príslušenstvo z Ring Fit Adventure.
Ďalšou, oveľa zábavnejšou, športovou disciplínou je Chambara, čiže súboj na penové meče. Daná arkáda využívajúca plne pohybové schopnosti Joy-Conov je plná adrenalínu a vzrušenia. Jednak je tu obrovská satisfakcia napojená na psychologický model katarzie, kde môžete virtuálne zmlátiť kohokoľvek, kto sa pridá, ale súčasne je dobre vidieť, že v tomto prípade vývojárov bavilo vymýšľať rôzne spôsoby útokov a bránenia sa. Po stránke stratégie je práve Chambara najkomplexnejším zážitkom z celej kolekcie Switch Sports a ponúka dokonca tri verzie mečov. Máme tu klasiku, dvojitý meč a dokonca špeciálny meč schopný vstrebať agresiu protivníka a vrátiť ju jeho smerom. U nastavení si účastník súboja definuje, okrem mečov, aj spôsob herného štýlu a sotva mňa teraz napadá niečo naviac, čo by autori v tejto koncepcii mohli do hry ešte pridať.
Poslednou disciplínou sa stáva bedminton. Jeho koncepcia ostáva rýdzo vo forme 1 vs 1 a akonáhle absolvujete nútený tutoriál, môžete sa pustiť do odpaľovania pozvoľna padajúceho košíčka. Pohyb po hracej ploche je pochopiteľne plne automatický a tak interakcia spočíva v udávaní smeru letu košíčka - na tempo si treba zvyknúť, avšak ak vás bedminton vždy nudil, či už ste ho priamo hrali alebo sledovali, táto hra na tom nič nezmení.
Každý jeden hráč si vytvorí svoj vlastný Mii charakter, kde výzor definuje skutočne chabá šablóna možností. Tak či onak, pridanou hodnotou je postupné odomykanie oblečenia a módnych doplnkov, čo stojí a padá na zbieraní EXP bodov za dobré výkony v jednotlivých disciplínach. Skúšať hrať proti umelej inteligencii vám však dlho nevydrží, a tak skôr či neskôr prejdete na online schému. Nintendo sa v tomto smere snaží jasne tlačiť na online, a preto všetky tie body za odmenu sú priamo naň aj naviazané. Toto je z môjho pohľadu ďalším problémom, keďže pôvodná myšlienka série Sports bola priamo postavená na lokálnej koncepcii multiplayeru, a preto ak milujete budovanie nejakej kariéry, ale súčasne nechcete hrať s reálnymi ľuďmi z celého sveta, táto hra pre vás nemá pochopenie. Na druhú stranu však musím Nintendo pochváliť, keďže online schéma funguje viac ako dobre a po technickej stránke (rýchlosť pripojenia, spoľahlivosť serverov) nemám čo vytknúť. Už menej atraktívna je samotná audiovizuálna stránka. Tá síce prekonáva víziu z čias Wii, avšak súčasne potenciál Switchu nevyužíva ani na päťdesiat percent - z hudby som mal po pár hodinách doslova chuť vraziť si do uší skrutkovač.
Ak by Nintendo Switch Sports bolo v čase launch okna Switchu ako takého pribalené bez akéhokoľvek poplatku, nemal by som problém všetky vymenované negatíva ignorovať, avšak v takejto forme nie som z kolekcie nijako extra nadšený. Cez to všetko však hru môžem odporúčať do rodiny, kde sa deti menej hýbu a viac vysedávajú, keďže ide o ideálny nástroj na spustenie potných žliaz, a to viac či menej zábavnou formou.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti ConQuest entertainment a.s.
