Poľské štúdio Flying Wild Hog sa pred rokom a pol dokázalo votrieť do srdiečka vydavateľstva Devolver, čo už samo o sebe znamenalo, že ich toho času oznámený projekt Trek to Yomi musel byť v niečom automaticky originálny a prevyšovať drvivú väčšinu aktuálnej indie scény. Ak ste sledovali PR kampaň roztočenú okolo tejto akčnej záležitosti od prvého oznámenia až po súčasné vydanie, tak vám je dobre známa skutočnosť, že autori sa snažili cieliť na milovníkov starej japonskej kinematografie z tridsiatych rokov minulého storočia a špeciálne na tvorbu kultového režiséra menom Akira Kurosawa. Takýto základ bol už sám o sebe dostatočne atraktívnym ťahákom a o to viac, ak ste si k nemu pripli vždy precízne nastrihané gameplay videá prezentované v éteri. Aj z tohto dôvodu som sa sám nemohol dočkať momentu, až padne prvá klapka v mojej vlastnej čiernobielej réžii a spustí sa dobrodružstvo, aké sme tu mali naposledy v ére nemých filmov opečiatkovaných vlajkou krajiny vychádzajúceho slnka.

Ak niečo Trek to Yomi skutočne zvláda už od prvej sekundy, tak je to vizuálny part a celková štylizácia. Dejová linka nás zavedie do prostredia feudálneho Japonska, a to konkrétne do éry Edo. Sledujeme osud potomka hrdinného samuraja, ktorého jeho pohnuté detstvo dokáže natoľko zoceliť, že sa neskôr sám stáva ochrancom vlastného ľudu. Hirokiho na mňa po celý čas hrania pôsobil sympaticky, a to aj cez skutočnosť, že všetko to, čo zažil, a všetky rozhodnutia, aké musel učiniť, sme tu už mali v mnohých filmových či seriálových scenároch - nejde teda o hru, pri ktorej by ste mali híkať od prekvapenia ako osol. Autorom sa aj na základe 2,5D konceptu podarilo jeho cestu za spravodlivosťou zmapovať presne takým štýlom, akým nakrúcal svoje snímky už vyššie spomínaný Akira Kurosawa. Drvivá väčšina záberov, kedy sa Hirokiho presúva z jednej strany do druhej, nech už je kulisa okolo neho akákoľvek, je ako vystrihnutá z nemých samurajských filmov minulého storočia a v spojení s čiernobielym filtrom okoreneným špecifickým zrnitým obrazom nám to celá dáva chuť položiť gamepad na stôl a na moment sa len tak pokochať. Príroda žije, vtáčiky spievajú, drevo praská v ohni, vlajky vlajú a zvuk sekajúceho meča predznamenáva krutý osud ďalšieho banditu.

Z grafického artu Trek to Yomi som bol doslova unesený a autorom v tomto smere chcem zložiť obrovskú poklonu, keďže tu je jasne badať, že tie sľuby okolo priblíženia sa k prvotnej inšpirácii (japonská kinematografia tridsiatych rokov) boli maximálne naplnené. Čo už však menej brnkalo na moju struhu, bola samotná hrateľnosť. Pri 2D koncepte máte samozrejme obrovské limity v rámci interakcie, a preto musí byť akékoľvek uchopenie takejto témy spracované s obrovským citom. Nanešťastie, mimo vizualizácie a krásnych obrazov, nám táto akčná hra vo finále neponúka vlastne nič ďalšie. Ide o formálnu akciu bez invencie, ktorej bojový koncept nezvláda doplniť to prázdno naokolo. Hirokiho seká katanou na obe strany s cieľom pokosiť čo najviac nepriateľských banditov a iných agresorov a k ruke mu je niekoľko predvídateľných trikov. Okrem použitia známeho meča vám dáva šancu siahnuť aj po vystreľovaní šípov z luku či vrhaní ostrých bodcov. Úspech v boji sa podriaďuje dostatočnej úrovni výdrže dychu, ak chcete, ktorá susedí s energiou samotného hrdinu. Oba statusy je možné priebežne obnovovať a samozrejme záleží od stupňa náročnosti, aký si vyberiete hneď v úvode. Blokovanie je základom a rovnako tak načasovanie protiútoku, či už do vrchnej alebo spodnej časti nepriateľov. Akonáhle ste teda v boji úspešní, ich smrteľný rev sprevádzaný dobovou hudbou je signálom na presun do ďalšieho obrazu.

Aj na strednom stupni náročnosti som nemal problém presekať sa tou neschopnou skupinkou banditov s jedným prstom v noste a v jednom momente mňa už prestalo baviť meniť jednotlivé ťahy a uspokojil som sa s obyčajným napichovaním. To však neznamená, že boj ako taký je tu až prehnane jednoduchý. Akonáhle totižto posekáte tých menej podstatných, príde vám do cesty niekto dôležitý a niekto, kto si dal tú námahu, zašiel do obchodu a zakúpil si poriadne brnenie. Trek to Yomi je plný menších či väčších bossov, ktorých eliminácia však nie je nijako zábavná, ale skôr si od vás vyžaduje opakovanie tých istých postupov a niekedy priam otravného čistenia okolia od menej dôležitých protivníkov. Neexistuje tu žiadny stupeň uspokojenia z dobre vykonaného ťahu v boji, celkové dávkovanie tempa medzi súbojmi je zle navrhnuté a vôbec nepasuje k tomu, čo sledujete na pozadí. Tradičné japonské filmy o samurajoch, kde explicitné násilie demonštrovalo tenkú hranicu medzi umom a šialenstvom, boli plné dusnej atmosféry a vyostrených situácií. V hre Trek to Yomi ovládate postavičku bežiacu vpred bez toho, aby si zo samotných súbojov robila hlavu - miestami je to ako podivná arkáda bez pointy, čo kazí inak jedinečnú atmosféru vytváranú vizuálnou stránkou. Čím dlhšie strávite hraním tohto projektu, o to menej vás bude boj ako taký zabávať a ku koncu vám garantujem, že vás bude už doslova nudiť.

Tak, ako som sa na tento špecifický projekt tešil, som nakoniec po záverečných titulkách ostal vyložene sklamaný. Päť hodín sekania do ľudských tiel s nudným bojovým konceptom bez akéhokoľvek reálneho pocitu hlbšej spoluúčasti na interakcii ubehlo síce pomerne rýchlo, avšak ak dám bokom audiovizuálnu jedinečnosť, všetko to ostatné výsledný dojem jednoducho nezachráni. Ani zbieranie postranných predmetov odkazujúcich na dobový folklór a ani jednoduché prekonávanie len na oko tajných lokácií. V tomto podaní je jednoducho jasne poznať, že idea prevalcovala konečný produkt a prvotná myšlienka, nech už bola akokoľvek originálna, sa dostatočne nespojila s hrateľnosťou.

Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Devolver Digital