Keď dnes éterom zaznie názov "The Last Of Us", štatisticky je isté, že drvivá väčšina ľudí, čo ho zachytí, bude okamžite vedieť, o čom je reč. Nech už o tejto populárnej akčnej adventúre počuli v súvislosti so značkou PlayStation a jej dvoma regulárnymi časťami, alebo radi sledujú pripravované seriály z produkcie stanice HBO a vedia, že sa na nás valí prvá a plne hraná adaptácia. Tak či onak, The Last Of Us je pojem a pre spoločnosť Naughty Dog predstavuje táto IP akýsi bianko šek, ktorý sa im v budúcnosti bude ešte neraz preplácať. Zatiaľ čo momentálne čakáme na údajne prelomový multiplayer do The Last of Us Part II, súčasne sa na nás valí vydanie v poradí už tretej verzie prvého dielu. Ten pôvodne vyšiel ešte v roku 2013, a to exkluzívne na PlayStation 3, aby sa o rok neskôr dočkal HD remaster verzie na toho času novučičkú PS4. Jeden by si povedal, že to asi bude aj stačiť, avšak onen "jeden" nie je spoločnosť SONY, ktorá v diele od mena Neil Druckmann pochopiteľne vidí šancu na opakovaný zisk. Aj preto vás dnes môžem privítať pri našej recenzii na remake The Last Of Us s veľavravným podtitulom Part I, ktorý si budete môcť už o pár dní zaobstarať pre systém PlayStation 5.
Projekt The Last of Us si za dlhú dobu svojej existencie dokázal k sebe naviazať obrovské masy skalných fanúšikov a z toho dôvodu je aj SONY presvedčené o tom, že nech už ste pôvodnú hru hrali raz alebo pokojne aj dvakrát v dvoch odlišných verziách, nebude vám to brániť k tomu, aby ste dokázali odolať tej technicky najmodernejšej. Aby som bol fér, tak The Last Of Us Part I je zo všetkých troch spracovaní jasne tou najlepšou verziou, čo je však pochopiteľné, keďže ide o remake (pozor, nepliesť s pojmom remaster) vydaný na najmodernejšej hernej platforme súčasnosti. Výkon konzole PlayStation 5 umožnil vývojárom nadviazať na vizuálnu kvalitu rovnako ospevovaného pokračovania, čím by daná séria aj po boku prequelovej kapitoly Left Behind (tá je samozrejme súčasťou tretej verzie hry) mala dostať akúsi jednotnú celistvosť. V skratke: teraz si budete môcť obe hry prejsť po sebe bez toho, aby ste pociťovali nejaký zásadný generačný skok. Ešte než vám začnem tlačiť do hlavy svoj názor na kvalitu testovanej vzorky, z pohľadu časti odbornej, ale aj laickej, verejnosti nie práve vítaného návratu (tŕňom v oku odporcov hry je predovšetkým plná cenovka predstavujúca AAA novinku), neodpustím si menšiu rekapituláciu známych skutočností. Stále tu totižto existuje šanca, že remake si zakúpia aj hráči, čo nikdy ani jednu z už vydaných verzií nehrali, a preto musím byť v zmysle obsahu tohto článku trocha schizofrenický.
Živo si vybavujem svoje "poprvé" v rámci príbehu The Last of Us. Dnes už si preto sotva dokážem užiť tú túžbu hnania sa za vyvrcholením príbehovej linky začínajúcej tradičnou zombie formulou a končiacej plnohodnotným a surovým námetom, vhodným nielen do seriálu, ale aj do filmu. Motiváciou na opakované hranie TLoU preto nie je scenár ako taký, ale už len ona rovnako nezabudnuteľná atmosféra a logicky s ňou úzko spojená hrateľnosť. Všetko sa začína nezastaviteľným šírením neznámeho ochorenia, ktoré mení ľudské bytosti na krvilačné a postupom času aj vyložene odporné bytosti túžiace len po cucaní mozgovej kôry a pojedaní ľudského mäsa. Z otravného suseda sa tak razom stáva ešte horší problém a o tom by vedel kvetnato rozprávať aj Joel, hlavný hrdina tohto zhruba pätnásťhodinového dobrodružstva (nerátam do toho samozrejme už spomínané rozšírenie Left Behind). V prípade ak dáte The Last of Us po prvýkrát šancu, čaká vás nezabudnuteľný výlet naprieč spustošenou civilizáciou, ktorá je zdecimovaná nielen neznámym ochorením, ale ktorá trpí rovnako tak aj vďaka postupne klesajúcej hladine s empatickým cítením a chuťou ľudí pomáhať každému naokolo. Nech už sú motivácie Joela v hre akokoľvek diskutabilné, jeho chuť pomôcť istej cudzej štrnásťročnej slečne a súčasne tým zachrániť zvyšky ľudstva, to všetko má z pohľadu príbehu výrazný ťah na bránu - chcete jednoducho byť toho súčasťou, a preto idete po boku sympatickej ústrednej dvojice vpred a nezastaví vás nikto a nič.
Začnime rozšírením možností v rámci nastavenia. Vývojári sa aj vďaka použitiu nového enginu upraveného pre piatu generáciu konzole PlayStation mohli pustiť do regulácie kvalít umelej inteligencie a musím povedať, že voči prvej verzii sa teraz akčné momenty v The Last of Us dajú označiť za ešte o kus adrenalínovejšie a oveľa zábavnejšie. V menu si užívateľ môže zadefinovať šesť stupňov náročnosti pre šesť kategórií interných prvkov - máte možnosť si tak prispôsobiť proces výziev presne svojím potrebám a postupom času si ich kedykoľvek meniť. Počas testovania som sa práve s tou širokou škálou možností v rámci náročnosti skutočne hral a zisťoval, ako nepriatelia menia taktiku podľa mnou definovaných nastavení. Musím povedať, že v tomto smere všetko korešponduje s popismi v menu a aj preto je remake The Last of Us vhodným nielen pre ostrieľaných veteránov, ale aj pre úplných nováčikov, čo sa k tomuto druhu interakcie nikdy nemali šancu dostať. Ďalšia novinka je naviazaná na prednosti DualSense gamepadu, kde si môžete rovnako zadefinovať úroveň haptickej odozvy pre jednotlivé situácie. Zaujímavým prvkom sa pre mňa stala možnosť nechať ovládač jemne vibrovať aj počas konverzácií, čím sa pocit z hovoreného slova oveľa viac prehĺbil - možno to znie trocha banálne, avšak priamo v praxi vám to bude celé dávať oveľa väčší zmysel. Okrem vibrácií nezabudli vývojári využiť ani adaptívne spúšťače, čím zintenzívnili pocity počas strieľania zo zbraní, a to vrátane lukostreľby - zbrane majú spätný ráz a oveľa viac vás tak vtiahnu do prebiehajúcej akcie.
Pôvodne som sa nejako zásadne nechcel vyjadrovať na margo grafiky ako takej, avšak keďže na internete stále koluje tá nezmyselná diskusia okolo nepochopenia pojmov ako remaster a remake, venujem tomu aspoň pár viet. The Last Of Us Part I je rozhodne správne označovaný za remake, a preto keby ste si počas jeho hrania súbežne vedľa pustili prvú verziu alebo onen následný HD remaster, videli by ste ten ohromný generačný skok. Autori dostali možnosť kompletne zveľadiť exteriér, ako aj interiér u v tejto post-apokalyptickej kulise západu, čo nepredstavuje len nejaké šablónovité zakrytie starej grafiky pomocou indiánskej deky. Stačí sa len zadívať na to enormné množstvo detailov a pridaných objektov tam, kde pôvodne bola len hmla a zubaté 2D placky (inak ako to tak píšem, dostal som chuť na zemiakové placky). To špecificky pomalé tempo celej hry odkazujúce na putovanie po štátoch so zničenou infraštruktúrou napomáha túžbe priam vychutnávať všetku tú škálu upravených detailov. V budovách je teraz doslova bordel a nie len holé parkety. Bujná príroda oveľa viac prerastá cez hlavu zanikajúcej civilizácie a v momente, keď sa vám na krk povesí nejaký neprajník s cieľom vám ublížiť, jeho mesiace nečistený chrup budete doslova cítiť, ako keď sa bezdomovec vymočí na roh ulice. Ďalej je už zbytočné, aby som opisoval veci, ktoré si dokážete overiť aj na základe pustenia obyčajného gameplay videa.
Dokáže tento technicky dobre zvládnutý generačný skok vylepšiť zážitok z hrania niečoho, čo sa vám páčilo už v roku 2013? Áno, dokáže. Je daný progres schopný vás donútiť hru milovať aj cez to všetko, že pôvodné verzie vo vás žiadne vášne nevyvolávali a skôr vás nudili? Absolútne nie. Treba si uvedomiť, že nech už je finálna cenovka The Last Of Us Part I akokoľvek prehnaná (sám mám ten pocit), tak relevantnosť existencie hry ako takej je nepopierateľná. Každý, kto miluje originál a chce si ho užiť v technicky najlepšom spracovaní, dostáva aktuálne šancu tak učiniť. Pre nováčikov je predmetný remake rovnako zásadným a dôležitým dielom, keďže vlastníctvo PlayStation 5 sa im razom ešte viac vyplatí. A ten zvyšok? Ten predsa nie je nikým nútený do toho, aby vyťahoval peňaženku. S ohľadom na vyššie vymenované skutočnosti som sa rozhodol hre udeliť takmer dokonalé percentá.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Sony Czech.
