Svet ovládli soulslike hry, je tomu skutočne tak a nie je sa čomu diviť. Séria Souls od spoločnosti From Software je jednoducho fenomén, ktorý vlastne vytvoril vlastný subžáner videohier a preto sa tohto subžánru chytá čoraz viac známych aj menej známych štúdií a snažia sa pôvodný koncept kopírovať, ale hlavne, obohatiť.
Výnimkou nie je ani mladé štúdio z Českej Republiky, ktoré som zámerne nenazval české, pretože na svojej novinke The Last Oricru pracovalo s viac ako 40 vývojármi pochádzajúcimi z rôznych kútov sveta. Asi ste už dávno pochopili, že ide o štúdio s názvom GoldKnights. Vývojári patriaco pod GoldKnights sa rozhodli, že vytvoria niečo, čo ďaleko presahuje žáner soulslike hier ako takých a ideálne skombinujú to najlepšie z notoricky známych RPG do jedného titulu s názvom The Last Oricru. Ako tento experiment dopadol? To si povieme si v nasledujúcich riadkoch.
Hneď po prvom zapnutí hry som si všimol pomerne podarenej grafiky prostredia a akéhosi zvláštneho mixu sci-fi a fantasy (žeby inšpirácia u Horizon?), čo pre mňa bolo trochu prekvapivé, nie však odpudzujúce - skôr naopak, mám rád tieto netypické mixy.
Taktiež som pochopil, že hra nebude ponúkať príbeh podobným spôsobom, na aký sme zvyknutý pri typických soulslike projektoch, ale naopak sa bude jednať o niečo omnoho komplexnejšie a prepracovanejšie. Dialógové okno totižto ponúkalo poriadnu dávku možností, takže inšpirácia, asi čerpaná z tretieho Zaklínača, alebo akejkoľvek inej značky, kde sa vedie dialóg touto formou. Postupným progresom v hre som pochopil, že príbeh bude jedným z hlavných dôvodov prečo si titul The Last Oricru zahrať a to aj napriek jeho nedokonalostiam. Skutočne sa jedná o niečo čo dosahuje vysokých produkčných hodnôt a keď k tomu pridáte fakt, že rozhodnutia, ktoré v hre učiníte majú pomerne zásadný dopad na celkový príbeh, tak je hneď o zábavu postarané. Trúfam si tvrdiť, že pre nadšených fanúšikov titulu je opakovaná znovuhrateľnosť titulu priam povinnosťou. Osobne som teda nemal možnosť hrať hru druhý krát, takže sa môžem len domnievať ako príliš by sa odlišoval, ale v niektorých jej častiach je voľba smeru, ktorým sa bude príbeh uberať, priam jasná. Nečakajte niečo podobné ako u Telltale Games, že si vyberiete možnosť, ktorá sa vám zdá lepšia a vo finále všetko dopadne katastrofou. Rozhodnutia v The Last Oricru sú oveľa priamočiarejšie a s jasnejším dopadom na príbeh, čo považujem za veľké pozitívum a tak nejak mi to dáva pocit, že mám hru skutočne pod kontrolou a ona robí to čo chcem a hlavne, to čo očakávam.
Keď si všetko toto dáme do hromady a porovnáme to s faktom, že sa jedná o prvý titul štúdia GoldKnights, na ktorom pracovalo v úvodzovkách len 40 ľudí, tak musím povedať - wow. Pravdupovediac, keď som o titule počul po prvý krát a prečítal som si práve o jeho ambíciách, tak som sa pousmial a hra mňa prestala ďalej nejako zaujímať. Prečo? Odpoveď je jednoduchá; pretože som si myslel, že takéto niečo nikdy nemôže vzniknúť. Ako vidíte, splietol som sa a dielo samotné skutočne dorazilo na náš trh s dátumom 13. októbra/října a to na platformy PlayStation 5, Xbox Series X a Series S a Microsoft Windows.
Bohužiaľ, teraz budem musieť zmeniť tón celkovej recenzie, pretože aj keby som veľmi chcel The Last Oricru len chváliť a dať jej to najlepšie hodnotenie (čo mi samozrejme nebráni jej dať to najlepšie možné hodnotenie) tak musím spomenúť negatíva, ktorých nie je málo.
Obecne by som asi začal s tvrdením "menej je niekedy viac" a správne vyhodnotenie svojich možností plus následná úprava hry v súlade s plánovaním, to všetko je jeden z mnohých receptov na úspech. Autori však pravdepodobne šli za svojimi predstavami a hnali sa za megalomanskou myšlienkou, ktorú si niesli v pôvodných predstavách. Za to si samozrejme zaslúžia môj a dúfam, že aj váš obdiv. Obývam sa ale, že toto si povieme len u nás v lokálnych končinách a inde vo svete tak GoldKnights štúdio zostane len ďalším štúdiom z mnohých, pri akom chuť odpúšťať v podstate neexistuje a každého zaujíma vždy len kvalita produktu samotného.
Prvá vec, ktorá mi udrela do tváre, bolo pomerne časté stretnutie s grafickými chybami, ktoré na dojme z produktu moc nepridávajú, toto je ale vec, ktorá sa dá opraviť a časom je možné hru optimalizovať do požadovanej podoby.
To čo mňa osobne ale mrzelo predovšetkým, bol bojový systém. Čítal som množstvo recenzí a komentárov a niektorí redaktori hovoria, že si na neho vo finále zvykli a ba dokonca, sa im nakoniec snáď aj zapáčil. Toto nie je rozhodne môj prípad. Som amatérskym milovníkom soulslike hier a musím povedať, že ak tu bol pokus o to napodobniť tento štýl súbojov, tak dozaista nevyšiel. Celé mi to pripomínalo jednu veľkú symfóniu kŕča a po krátkej dobe mňa súboje prestali baviť a to aj napriek tomu, že sa v hre občas dostanete do konfliktu s veľmi dobre navrhnutým bosom. Ani tento fakt však nie je schopný vykompenzovať nedokonalosť súbojovej mechaniky, ktorá pôsobí polovičate.
Ďalšia vec, ktorú som osobne nezvládal a chápem, že v minulosti to bola akási norma je prakticky neexistujúca navigácia. Mnohokrát som už len zúfalo blúdil a dúfal, že sa dostanem tam, kam príbeh pre ďalší postup požaduje a áno, netajím sa tým, že som hru zopár krát kvôli tomuto aj naštvane vypol so slovami; že v tom už nehodlám pokračovať. V dobe moderných hier je absencia akejkoľvek navigácie trochu nepochopiteľná a súčasne neuveriteľne frustrujúca.
Trochu tu zamrzeli aj rozhovory s postavami, ktoré sú v prípade konzol tak utlačené a malinké až sa po pár hodinách dostanete k tomu, že budete bezhlavo búchať do tlačidla len aby vás už konečne hra pustila ďalej. Túto časť som si obzvlášť neužíval. Som zástanca príbehov podávaných práve štýlom soulslike, viem, nie je to ideál pre každého, pretože sa vlastne nič moc z textu nedozviete a mnoho vecí si musíte domyslieť, prípadne si prečítať onen lore na internete, ale príde mi to celé pre tento formát hier oveľa vhodnejšie.
Poslednou čerešničkou pre mňa bola absencia motion capture, takže som mal pocit, že som sa vrátil do ďalekej minulosti, kde postavy pri hovorenom slove len bezducho otvárali pusu.
Obecne by som hru zaradil vedľa titulov, ako sú Gothic, Elex, Risen, proste k značkám od štúdia Piranha Bytes. Verím, že tieto projekty majú neuveriteľnú fanúšikovskú základňu a práve do nej teraz pribudol The Last Oricru, čo je určite dôvod k oslavám.
Takže už vieme, čo je a čo nie je The Last Oricru, teraz mám pre vás ale menšie prekvapenie, teda nie konkrétne ja, ale vývojári. Titul je hrateľný kompletne v kooperácií a tak nemusíte týmto zaujímavým dobrodružstvom prechádzať sami. Normálne by ste asi očakávali, že hra bude disponovať len online multiplayerom, ale to by ste sa veľmi mýlili. Je tu čistokrvná gaučovka! Čo je takmer neuveriteľný bonus práve pre tento druh hier. Celú hru je možné odohrať spoločne s vašou ratolesťou, súrodencom, manželkou, priateľkou alebo s kým len chcete. Osobne som tento mód vyskúšal a musím povedať, že vyššie zmieňované problémy a nedostatky síce nezmizli, ale tak nejak ma pohltila radosť zdieľania toho čiastočného utrpenia. Predstavte si napríklad Dark Souls v split-screen móde.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti GoldKnights
