Je to už pomaly ale isto sedem rokov, čo som vám ja osobne referoval o kvalitách prvej virtuálnej helmy od spoločnosti SONY, toho času s priamym pripojením ku PlayStation 4. V tej dobe som sám mal len sotva bohaté skúsenosti s akýmkoľvek iným VR headsetom, čo sa postupom nasledujúcich rokov zásadne zmenilo a dnes už môžem hrdo prehlásiť, že v tomto ohľade viem viac než by bolo asi zdravé, minimálne zdravé pre moju psychickú pohodu. Pod spotenými rukami a rovnako oroseným čelom mi prešlo obrovské množstvo rôznych testovacích heliem od rozdielnych firiem a preto som nesmierne rád, že tá najnovšia je opatrená práve logom PlayStation. V nasledujúcom texte vám totižto budem schopný vytvoriť potrebné porovnanie generačného skoku helmy ako takej a samozrejme sa povenujem kvalite celkovej VR prezentácie v zmysle poznatkov od konkurencie, ako aj, pre mňa, asi najzásadnejšej zmene a to pohybovým ovládačom.
Keby ste si teraz prebehli tie desiatky mojich vlastných recenzií na videohry určené pre prvú PlayStation VR helmu, súhrnným negatívom by bolo jednoznačne nadávanie na pohybové periférie Move. Táto archaická technológia bola totižto sotva pokroková už v roku 2016 a nieto ešte počas nasledujúcich kalendárov, kedy sme pomocou nej museli ovládať väčšinu interaktívneho softvéru určeného pre PS VR. S príchodom druhej generácie virtuálnej reality od SONY sa preto hodí spodobnenie s akýmsi návratom do budúcnosti, keďže už pred tými necelými siedmimi rokmi SONY pokojne mohla prísť s kvalitnou hardvérovou schémou ovládania. Neurobila tak jednak zo strachu o prípadný neúspech daného debutu, ale aj preto, že z čias ich nezmyselnej snahy poraziť Nintendo Wii a jeho unikátny koncept ovládania, im na sklade ostalo obrovské množstvo tých svietiacich kornútov na zmrzlinu a v spojení s PS VR sa ich tak mohli efektne zbaviť. Nechajme však minulosť minulosťou. PlaySation VR2 je totižto po všetkých stránkach skutočným a relevantným VR hráčom na trhu a to nie len kvalitou samotných zobrazovacích panelov, ale aj vďaka pohybovým ovládačom Sense - tie v zmysle funkčnosti pochopiteľne čiastočne odkazujú na Dualsense z PlayStation 5. Rozbaľovať PS VR2 a spomínať pri tom na PS VR1, to bolo ako po hodine krutej sauny skočiť do krásne ľadovo vychladenej vody. Jednak som sa neobesil na nezmyselne komplikovanej kabeláži (po novom je už len jeden USB-C kábel čo vládne všetkým), ale hlavne nebolo nutné kalibrovať ďalší nezmysel v spojení s VR a to PS4 kameru. Tentokrát si majiteľ virtuálnej reality od SONY môže vydýchnuť. Stačí len aby onen jediný kábel zastrčil do predného panelu PlayStation 5, pohodlne sa usadil pred TV a spustil prvotnú kalibráciu.
Na dvojici obrázkov vyššie máte možnosť vidieť ako dopadla vnútorná penová výplň po takmer siedmych rokoch aktívneho používania PlayStation VR. Povrchový obal sa doslova rozsypal ako anglický čaj, čo by sa však už druhej generácii stať nemalo. Konštruktéri totižto tentokrát zvolili iný druh gumy ako aj hustoty jej výplne, čo by malo z dlhodobého hľadiska predísť práve vyššie znázornenej degradácii materiálu. Nasadzovanie helmy je totožné ako pri prvej generácii a zmenilo sa len pár technických detailov ohľadom uťahovania a následného uvoľňovania čelenky. Potenie, respektíve nutnosť po dlhšom čase dať helmu dole a poriadne si ju vyutierať suchou servítkou, to ostalo nezmenené - v tomto ohľade ide o všeobecný problém virtuálnej reality, ktorý by sa dal vyriešiť maximálne nejakým vnútorným ventilátorom. Akonáhle máte helmu pevne na mieste, stlačením jedného fyzického spínaču si viete jej frontálnu časť zasunúť až tesne pred oči. Čo nasleduje ďalej? Kalibrácia ostrosti, respektíve nastavenie vzdialenosti jednej OLED obrazovky od druhej (každá musí byť presne pred vaším okom). Akonáhle sa vám obraz v helme pekne zaostrí a zjednotí, práve zjednotenie je dôležité, môžete sa pustiť do kalibrovania PS VR2. Prvou zásadnou zmenou je štvorica kamier snímajúca obraz pred helmou, vďaka ktorej sa viete bez problémov pohybovať v priestore aj s nasadenou helmou - vnímate okolie v čiernobielych farbách a skenujete si hraciu izbu s cieľom zadefinovať presné mantinely. Niečo ako má napríklad aj Oculus Quest od Meta, avšak v podaní SONY je celý proces skenovania okolia jednak krajšie spracovaný, ale hlavne o kus presnejší. Opäť platí, že v tme si túto virtuálnu realitu neužijete, minimálne do prvotného momentu naskenovania miestnosti, ktorý je ale nutný pre následné spustenie akejkoľvek hry/programu.
Súčasťou balenia sú aj malé štuplové slúchadlá do uší, ktoré sa k headsetu jednoducho pripínajú pomocou audio vstupu a akonáhle dohráte, môžete ich zasunúť do predpripravených gumových svoriek na boku helmy - konečne si nemusíte pri hraní nasadzovať obrovský headset, aj keď samozrejme, aj táto prípadná možnosť tu stále je, na rozdiel od vstaveného reproduktora (to bola zo strany SONY maximálna hlúposť). Poďme však späť ku vyššie načatej úrovni pohodlia. Opäť, a to by ste prežívali s každým iným VR hardvérom, mi trvalo nejaký čas, než som si našiel pre mňa ideálnu pozíciu helmy na svojej hlavne a rovnako tak než som si zadefinoval presnú vzdialenosť medzi očami. Silne tu pomáha aj funkcia sledovania očí, ktorú je nutné si separátne nakalibrovať. Akonáhle však nadobudnete tú správnu úroveň istoty, môžete sa definitívne pustiť do prvého dobrodružstva. Ponuka hier, akokoľvek je pestrá, pre mňa osobne ponúka až prehnane veľké množstvo portov z PC scény, čo ale neberte ako chybu. Ono stále platí, že tie najzábavnejšie VR klenoty budú fungovať vždy, aj dlhé roky od svojho vydania, a je dobré ich mať v talóne. Na PlayStation VR2 momentálne nie je stále dostupný Beat Saber a preto som siahol po nemenej kvalitnej hudobnej arkáde pracujúcej na podobnom princípe a to hre Synth Riders. Práve pri nej som mohol naplno zabudnúť na archaické sledovanie pohybov z čias prvého PS VR, keďže ovládače ako aj helma samotná, už nezažívali žiadne skoky v priestore a mohol som sa pokojne krútiť okolo vlastnej osy a nebáť sa nejakého nepríjemného lagovania. Apropo hranie v posteli. Za predpokladu, že vás choroba alebo iné okolnosti uviažu na lôžko, aj v tejto pozícii je možné si PlayStation VR2 patrične užívať, aj keď si musíte zadefinovať snímanie ako sediaci hráč a súčasne si manuálne nastaviť vami preferovanú výšku podlahy.
Spodná hrana helmy obsahuje spínač určený pre zapnutie/vypnutie, ale predovšetkým rovnako dôležité tlačidlo pre aktiváciu vonkajších kamier. Pomocou neho sa môžete kedykoľvek pozrieť čo je okolo vás nové bez toho, aby ste si museli headset dávať dole z hlavy. Celkový efekt zatemnenia je tu oveľa kvalitnejší než v minulej generácii a rovnako tak zrovnateľný s oveľa drahšou konkurenciou. Helma je ľahká a zvládol som ju mať na hlavne dlhé hodiny. Samostatnou kapitolou sú už aj mnou toľko glorifikované Sense ovládače. Och, aké krásne bolo definitívne zabudnúť na tie nepodarené Move kornúty! PlayStation VR2 Sense pad je stelesnením očakávaného základu, avšak základu, aký viac než len dostačuje. Ovládače majú šesťosový spôsob snímania pohybu, ktorý je výsledkom gyroskopu a akcelerometra s tým, že úroveň citlivosti vnímania pohybu je dokonalá. Rozloženie spínačov je identické ako u normálneho PS5 gamepadu, avšak len keby ste daný ovládač v polovici rozsekli katanou. Každá strana má totižto dve tlačidlá na vrchnej strane a dve na spodnej, nehovoriac o analógových páčkach - tie sú výrazne menšie. Absentuje tu klasický smerový kríž a osobne by som zvýšil pozičnú úroveň PlayStation loga, ktorým sa dostávate do menu konzoly a ktoré som neraz omylom spustil pri snahe stlačiť úplne iný spínač. Cez to všetko hodnotím Sense ovládače ako ideálnu predĺženú ruku, s ktorou budete vedieť manipulovať hodiny v kuse bez toho aby vás čokoľvek bolelo. Sú ľahké, majú bezpečnostné pútko, prepracované vibrácie, adaptívne spúšťate a dokonalú citlivosť pri snímaní pohybov. Vstavaná batéria im umožňuje fungovať dostatočne dlhý čas, aj keď tu hrá dôležitú premennú intenzita vibrácií (môžete si ju nastaviť) ako aj adaptívne spínače - pri nastavení na strednú úroveň som musel Sende nabíjať po šiestich hodinách hrania.
Prvá generácia virtuálnej reality značky PlayStation síce tiež využívala OLED panely, avšak tie ponúkali jednak rozlíšenie len 960 × 1080 na oko, a hlavne, pracovali so zorným polom 100 stupňov a bez HDR. PlayStation VR2 v tomto smere prichádza s OLED obrazovkou a rozlíšením 2 000 x 2 040 na jedno oko pri zornom poly 110 stupňov a to všetko s HDR. Výsledkom je nádherný a ostrý obraz v celej jeho podobe, vďaka ktorému sa o niečo zmenší aj dobre známy sickness VR effect - ten je pochopiteľne spojený s pohybom vo virtuálnej realite zatiaľ čo vaše telo v skutočnosti stojí alebo sedí na mieste, avšak aj vyššia ostrosť grafickej stránky pomáha potlačiť onen nepríjemný pocit závratu. Pochopiteľne, kvalita interaktívneho softvéru je silno individuálna, ak však spustíte vizuálne príťažlivejší projekt, predmetný headset vám ponúkne jeho audiovizuálne dokonalú prezentáciu. Aj keď by som vám ešte o tejto novinke mohol referovať oveľa viacej, v tomto bode by sme to mohli celé pomaly preklopiť k záveru. SONY prináša na trh druhú generáciu svojho komerčne úspešného VR zariadenia a jeho relevancia je jasne daná. Mohli by sme sa teraz rozprávať o možno prehnanej cenovej relácii (cca 600 Euro), avšak podobne kvalitné zariadenia v PC vodách nemajú o nič menšiu cenovku a výrobca má sotva chuť dotovať niečo, čo nemusí reálne uspieť - aj keď tu sa ten úspech samozrejme očakáva. Pokiaľ ste si prvú PS VR helmu užívali a dodnes ju sem tam zapnete, rozhodne by ste mali pomýšľať na kúpu nasledovníka, keďže ide o obrovský skok smerom do budúcnosti a to v každom ohľade. Ak už však vlastníte jeden zo súčasných VR headsetov a myslíte si, že práve ten od SONY vám poskytne nejaký enormný počet exkluzivít, nateraz na niečo také zabudnite - ponuka hier sa totižto silne opiera o tú čo už sme tu dávno mali. Výnimkou je len jedna hra a pár modusov.
Za poskytnutí produktu na recenzi děkujeme společnosti Sony Czech.
