Na začiatok roka pýšiaceho sa číslovkou 4, nie je nič lepšie, než si dať repete s jednou z najlepších videohier éry konzole PlayStation 4. Druhý part celosvetového fenoménu The Last of Us, ktorý už stihol úspešne infikovať aj televíznu tvorbu, skúsi tentokrát v modernejšom technickom kabáte uspieť aj v prostredí systému PlayStation 5 a naša redakcia dostala od spoločnosti SONY opäť s veľkým predstihom možnosť otestovať The Last of Us Part II Remastered, aby sme vám mohli priniesť relevantný pohľad na technické spracovanie, ale rovnako tak opísať aj tých zopár noviniek. Pýtate sa, akých noviniek? O nich bude ešte v nasledujúcom texte samozrejme reč, poďme však na vec pekne postupne a metodicky.
Od našej recenzie pôvodnej verzie už ubehli viac ako tri roky a tak je úplne logické, že s nástupom novej generácie PlayStation konzol sa nejaký ten remaster musel skôr nič neskôr objaviť, ostatne, výkon PS5 a jeho hardvérové možnosti si to jasne pýtajú. V nasledujúcom texte preto nechcem osobne rozoberať veci dávno známe už od roku 2020 a budem sa skôr sústrediť na už spomínané novinky, medzi ktoré logicky spadá aj technický atribút hry ako takej. The Last of Us Part II Remastered, čoby výhradná a aktuálne, než sa nám orloj času posunie o ďalšie roky a príde na rad rovnako nevyhnutný remake, najnovšia verzia vychádza z dokonalého základu dramaticky spracovanej akčnej adventúry. Interaktívna cesta pomsty zasadená v post-apokalyptickom svete, kde dobro a zlo nenosí ani náhodou jasne identifikovateľné znaky, prináša tentokrát možno až nečakaný počet noviniek. Celkovo ich je päť a niektoré sa dajú automaticky vydedukovať (plná podpora bezdrôtového ovládača DualSense) a iné sa pre vás môžu stať nečakaným spestrením (stratené úrovne doplnené o hodiny doteraz nepočutých komentárov priamo od vývojárov).
Bolo pre mňa dôležité si ešte pred testom remaster verzie The Last of Us Part II aspoň skokovito zahrať rôzne kapitoly pôvodnej hry na PlayStation 4, aby som následne mohol naživo vstrebať ten technologický skok, ktorý nám, novinárom, SONY tak vehementne pripomínala prostredníctvom tlačových správ. Grafické úpravy v rámci remasteru zahŕňajú natívny 4K výkon v moduse s názvom Fidelity, avšak mimo 4K mňa osobne skôr zaujímala podpora VRR (variabilnej obnovovacej frekvencie), vypilovanie textúr s dôrazom na vyššie rozlíšenie, vylepšené tiene, vzorkovaciu frekvenciu, dohľadnosť a v tomto duchu ešte hromadu ďalších kozmetických barličiek. Musím povedať, že aj cez moju čiastočnú skepsu, ktorú som ešte pred recenzovaním hry pociťoval, sa v praxi ukázalo, že vývojári si skutočne dali záležať a v priamom porovnaní výrazne preskočili staršiu PS4 verziu - dielo sa hýbe oveľa plynulejšie a za celú dobu jeho testovania som nenarazil na, čo i len jeden technický lapsus.
Poďme si teraz stručne rozobrať obsahové novinky ako také. V prvom rade a mimo už spomínaných nikdy nezverejnených úrovní aj s patričným komentárom, tu máme modus s názvom No Return. Podstatou je koláž náhodných akčných stretnutí v prostredí známych lokácií videných už v kampani, v ktorých si hráči vyberú jedného z dostupných hrdinov (premiéru v rámci interakcie tak zažije Lev, Jesse, Dina, Tommy a každá postava sa môže pochváliť svojským prístupom k riešeniu krízových situácií). Cieľom je prežiť, pretože akonáhle v rámci započatého behu cez No Return zomriete, automaticky stratíte všetky ukoristené predmety vrátane zbraní a dosiahnutých vylepšení. Ide o náhodné scenáre, ktorých pointou je udržať vás v permanentnom strese bez toho aby ste po čase dokázali predvídať správanie kódu a teda sa pripraviť napríklad na nástup konkrétneho bossa - v istej časti valiacich sa súperov totižto príde rad aj na nich. Akonáhle sa vám podarí zvládnuť konkrétnu vlnu No Return, presúvate sa do svojho save úkrytu v ktorom už vás čaká nejaká tá odmena, ale hlavne dilema ohľadom ďalšej destinácie kam sa vybrať a do čoho investovať pri vylepšovaní zbraní a hrdinov.
Na jednu stranu som tieto stresom podporené momenty v základnej kampani vždy mal rád, pretože budovali špecifické pnutie a rovnako jedinečnú atmosféru, avšak musím povedať, že práve režim No Return počas recenzovania The Last of Us Part II Remastered rozhodne nepatril, z môjho pohľadu, k tomu, prečo by som si konkrétne ja hru mal kúpiť. Nemám rád až takto vyhrotený survival koncept, čo však neznamená, že pre vás to nemôže znamenať úplný opak. K dispozícii sú navyše až štyri rôznorodé cesty vývoja samotného modusu. Máme tu klasické odrážanie narastajúcich vĺn nepriateľov, nasledované nutnosťou lokalizovať istú oblasť na mape a ukradnúť z nej korisť alebo je možné zobrať si do boja proti vlnám jedného spoločníka ovládaného umelou inteligenciou, či sa udržať na žive počas vopred stanoveného časovaču. Je jasne poznať, že vývojári chceli práve tento modus čo najviac vykúpať v dramatickom akcente, ale ja osobne mám na základnej hre oveľa viac radšej istú opatrnosť a taktizovanie, s čím sa daný modus vyložene nezhoduje. Musím však jedným dychom oceniť celú komplexnosť náhodného spúšťania akcií, vrátane nečakaných situácií pri zabití nepriateľov. Toto sa extra podarilo a výhodou je, že No Return si viete spustiť ešte pred dokončením hlavnej kampane.
Záverom už len pár vyložených odrobiniek. Ako som v texte vyššie viackrát spomínal, tak obsahom remaster verzie TLoU2 je trojica nikdy nenavštívených úrovní, ktoré si môžete v rámci nastavenia okoreniť aj komplexným komentárom samotných autorov - ide o príjemné spestrenie základnej hry, avšak vopred upozorňujem, aby ste si zase od toho nesľubovali žiadne rapídne zásahy do tempa a vývoju hry samotnej. Identicky by sa dala zhodnotiť aj možnosť voľného hrania na gitare, čo je pre mňa, ako totálneho hudobného antitalenta a človeka, čo nevie dostať akýkoľvek tón ani z hrebeňa, pochopiteľne ešte o kus mimo. Tak či onak, SONY sa The Last of Us Part II Remastered cielene snažila o navýšenie obsahu tak, aby skalná časť fanúšikov dostala nadštandardne vylepšený zážitok a v tomto smere sa im to dozaista podarilo. Bonusov je tu ešte o kus viac, ktoré však vlastne zámerne ani nechcem prezrádzať, pretože ich čaro spočíva v tom, keď si ich odhalíte nečakane a bez pomoci iných. Keďže predmetná hra bola už v čase vydania svojej prvej verzie pre mňa udalosťou roku, dnes, v technicky voči súčasnému štandardu dokonalej podobe a s vyššie vymenovaným obsahom, nemôžem ísť so známkou nižšie než je maximum. To čo mňa však mrzí, je skôr zarezanie samostatného multiplayer modusu, ktorý stroskotal paradoxne na snahe Naughty Dog byť za každú cenu liahňou neopakovateľných interaktívnych zážitkov.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Sony Czech.
