Za poľskou spoločnosťou 11 bit studios, v rámci ich vlastnej tvorby, stojí predovšetkým stále cenený Frostpunk alebo prípadne staršie dielo This War of Mine. Poliaci sa však okrajovo starajú aj o vydavateľskú činnosť a ich aktuálnym prírastkom je v tomto ohľade temná izometrická RPG The Thaumaturge od Fool's Theory. S jej obsahom som strávil viac než dvadsať hodín a aj keď to tak z počiatku vôbec nevyzeralo, nakoniec som si k bizarnému osudu detektíva Wiktora Szulského dokázal vybudovať aspoň čiastočne kladný vzťah.
V poslednej dobe vyšlo po sebe hneď niekoľko videohier operujúcich v rámci príbehu a interakcie s témou duchov a démonov. Ostatne, ak ste ešte nenarazili na prekvapivo kvalitný Banishers: Ghosts of New Eden, rozhodne to okamžite napravte a nebudete ľutovať. Scenár The Thaumaturge cielene, tak ako spomínaná novinka od Dontnod Entertainment, čerpá atmosféru z mystickej temnoty geograficky dobre uchytených reálií a tentokrát nám miesto ostrova vývojári servírujú rovno pod lačný nos Varšavu roku 1905. Jej rodák, Wiktor Szulski, povolaním detektív, sa do hlavného mesta Poľska vracia z dôvodu záhadného úmrtia svojho vlastného otca a popri jasne definovanej motivácii, čiže pátraniu po pôvodu smrti, si so sebou prináša aj istú traumu z čias dospievania. Wiktor sa totižto narodil ako médium a z tohto titulu dokáže nie len komunikovať s démonmi a zatratencami, ale súčasne ich zapriahnuť aj do vlastných ťahových súbojov. A prečo som na hlavného hrdinu z počiatku nazeral s istým dešpektom? Wiktor je totižto tak trocha namyslený kretén a keďže dokáže to čo dokáže, štýl jeho komunikovania s kýmkoľvek nemusí sadnúť tak úplne každému.
Okrem komunikácie a využívania démonov, je hlavný hrdina schopný rozlúštiť hmatové stopy na predmetoch a tým si dať do kontextu konanie podozrivých osôb. Z detektíva ktorý je schopný behom krátkej doby vyriešiť akýkoľvek komplikovaný prípad, koho nám to len v rámci svetovej literatúry pripomína?, je razom samozrejme automaticky namyslená osobnosť. Pointa interakcie v izometrickou kamerou poháňanej Varšave a jej priľahlého okolia tak v prípade hry The Thaumaturge tkvie hlavne v pátraní po predmetoch a následnej dedukcie osôb, ktoré tie predmety vlastnili. Aj preto už krátko v úvode vlastne zisťujeme, že smrť onoho otca nebola len tak nejako náhodou. Osobne by som testovanú hru rozdelil na dve polovičky. Na jednej strane máme už spomínanú detektívnu prácu, ktorá je ale skôr povrchným skúmaním mapy a nie vždy sociálne dobre napísanými rozhovormi. Naopak druhá strana stojí a padá na ťahových súbojoch - spojnicou týchto dvoch pilierov sú RPG možnosti vývoja schopností Wiktora a jeho temnej partie. Vývojárom sa v prvom prípade podarilo, aj vďaka pochmúrnej kulise spomínaného mesta, vytvoriť dostatočne tajomnú atmosféru a preto aj to nejaké pyšné machrovanie Wiktora časom začnete ignorovať.
Ťahové súboje sú pod taktovkou dlhodobo pripravovanej stratégie. Pri náročných súperoch, prídu zhruba v polovici príbehu, je nutné oveľa viacej kalkulovať s poradím ťahov. Páčila sa mi rôznorodosť protivníkov, ktorá vás núti neustále predvídať a sotva sa preto dá povedať; že by súboje po čase mohli byť vyložene nudné. Okrem používania základných démonov (Salutorov), môžete v určitých situáciách porazených Salutorov naverbovať priamo do vašich radov - taký Pokémon štýl zbierania príšeriek. Démoni, tak ako aj Wiktor, majú svoj vlastný a poriadne košatý strom schopností, ktorý nie je možné na jedno prejdenie celý odomknúť - logicky tam nespadajú len súboje, ale aj interakcia používaná počas detektívnej práce. Strom je rozdelený do štyroch sekcií a to menovite na Srdce, Skutok, Myseľ a Slovo. Vylepšuje sa skutočne absolútne všetko, od sekundárnych schopností jednotlivých útokov, cez výšku energie až po verbálnu zdatnosť. Keď sa dnes začne v hrách hovoriť o ťahovom koncepte, nemalá časť konzumentov sa začne okamžite chytať za hlavu a mrmlať niečo o archaickosti. V prípade The Thaumaturge je však súbojový systém vybudovaný tak, aby čo najviac eliminoval stereotyp a nudu s ním spojenú, za čo si poliaci zaslúžia za lyžičku pozitívnych bodov.
Grafický aspekt The Thaumaturge je tak trocha nevyvážený. Už proklamovaná kvalita atmosféry temnej Varšavy na prelome dvadsiateho storočia je jasne daná a rovnako tak kladne hodnotím spojenie reality s fantasy prvkami, avšak, z čoho som nebol už úplne nadšený boli modely postáv - tu si to mohli vývojári postrážiť oveľa viacej a priblížiť sa tak pokojne aj AAA brehom. K čomu nemám absolútne žiadnu negatívnu poznámku? Dabing hlavnej, ale aj niekoľkých vedľajších postáv, je odvedený s maximálnou profesionalitou a aj vďaka nemu sú rozhovory oveľa znesiteľnejšie, nech už v nich padajú akékoľvek konceptuálne nesympatické vety. Čo dodať záverom? The Thaumaturge je nie len svojou atmosférou zaujímavo uchytenou ťahovou stratégiou, v ktorej hrá prím výborne zvládnutý boj (či už v zmysle spolupracovania s démonmi, lovením démonov alebo rozdeľovaním bodov v strome vývoja) a rovnako tak dokonalá audio kulisa. Už menej spokojnosti vás čaká pri bližšom skúmaní vizuálu, aj keď oveľa viac vám po nose asi bude brnkať valná časť scenáru a výpravy ako takej. Projekt je aktuálne dostupný len v PC vodách, avšak plánuje sa aj port pre konzoly.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti 11 bit studios
