Od vydania prvej časti série Hellblade už uplynulo takmer sedem rokov, avšak cez to všetko, každý kto si túto akčnú adventúru mal za ten čas možnosť zahrať, prejsť a vo finále ju aj pochopiť, na ňu musí mať silný vyhradený názor. Tá sila nemusí a ani automaticky nespočíva v pozitívnom náhľade na tému. Naopak si myslím, že mnohí z tých, čo prvý príbeh hrdinky menom Senua prešli až do konca, boli v istom smere z celej tej látky konsternovaní a zhnusení. Nie hrou samotnou, ale témami ktoré tak explicitne otvára a súčasne obratom zabodáva do nepripraveného diváka. Asi ste zaznamenali, že prvé Senua's Sacrifice vyvolalo pozitívny ohlas na základe umeleckého pojatia a to hlavne s edukačným aspektom ohľadom prístupu k psychóze. Vývojári z Ninja Theory toho času dokázali okolo duševných porúch vybudovať viac ako zaujímavý príbeh a práve onen umelecký akcent, okorenený kvalitnou audiovizuálnou prezentáciou, dokázal vo finále na seba strhnúť istú časť kritickej verejnosti. Zámerne píšem istú časť, keďže tak ako nebol prvý diel nikdy komerčne masovou záležitosťou tak rovnako sa nič, a o tom som presvedčený, nezmení ani pri aktuálne uvedenej dvojke. Cez to všetko sa jedná o zásadné interaktívne dielo, ktoré opäť a zase potvrdzuje dôležitosť videohier ako takých, špeciálne v súvislosti s nejakým vyšším poslaním.

Prvý diel, skratkovito, rozprával o snahe hlavnej hrdinky vymaniť sa z pazúrov vnútorných hlasov a extrémne toxického vzťahu s jej otcom. Akokoľvek si za zvuku bubnovania severských paličiek o vysušenú kožu býka Senua myslela, že záverečné titulky jej prvého dobrodružstva ju definitívne oslobodia, opak je pravdou. Druhý Hellblade totižto k celej téme psychických porúch pristupuje s ešte oveľa viac brutálnejších spôsobom a na báze prostého príbehu o oslobodení nevinných stíha prerozprávať tie, pre nás, vo vatičke žijúcich konzumných jedincov, nikdy nepočuté príbehy o strachu. Nemám teraz na mysli strach, že dostanete výpoveď v práci, alebo že vám v kaviarni nepríjemná obsluha napľuje do tekvicového latte, nie, tu sa rozprávame o existenciálnom strachu v jeho najbrutálnejšej podobe. Senua je neustále prenasledovaná tieňom svojho otca a rovnako tak jej v hlave dookola šramotia hlasy otravných ježibáb. Ak ste nehrali jednotku a skočíte rovno do tohto pokračovania, pripravte sa na úvodnú zmes rozčarovania a možno aj nechuti pokračovať a hnať Senuu vpred. Odporúčam vám však vydržať, pretože máte čo dočinenia s umeleckým a premyslene vyskladaným dielom, ktoré nie je možné orámcovať jedným a tým istým pocitom. Aby som však ostal faktický, ostatne má to spojitosť aj s fenomenálne spracovanou vizuálnou stránkou o ktorej ešte bude neskôr reč, tak dej ako taký sa odohráva v desiatom storočí na Islande. Senua sa vracia zo samotného pekla aby sa pomstila vikingským tyranom za zotročenie jej vlastného ľudu a zničenie domoviny. Jej ústrednou motiváciou je však deštrukcia okovou strachu, ktoré tak umne Vikingovia zavesili na krk zotročeným národom.

Skutočnosť, tú akú ju poznáte, vám hranie za Senuu rozbije na malé kryštáliky. Nehostinné prostredie Islandu v desiatom storočí je jednak prehliadkou šialeného a neustále sa meniaceho počasia, kde lad strieda kúdoľ dymu z vybuchujúceho lávového kráteru a ako bonus prichádza ostrý dážď, ale do toho sa ešte musíte vysporiadať s duševnými pochodmi odohrávajúcimi sa v hlave samotnej hrdinky. Ak poviem, že Senua’s Saga: Hellblade II je všetko možné len nie nejakým relaxačným interaktívnym zážitkom, tak sa vo vyjadrení samotnom budem držať ešte pri zemi. Cez to všetko sa vývojárom podarilo celú túto cestu utrpenia vystavať na zábavnom systéme nenáročných puzzle, stretávaní NPC postáv s často podmanivými príbehmi, ale hlavne na neustále pulzujúcich emóciách rôzneho druhu. Je úžasné sledovať, ako všetka tá interakcia, ktorú Senua prežíva, či už s objektami alebo inými postavami, má hlboký zmysel a ako sa oba tieto brehy medzi sebou navzájom ovplyvňujú. Odporúčam vám si počas hrania neklásť otázky ohľadom toho, čo je reálne a čo je len halucinácia, pretože o tom toto celé vôbec nie je a len by ste s tým strácali čas. Ten pravý zážitok tkvie v ponorení sa do témy a užívaní si, nie len mnou toľko prízvukovaného, utrpenia, ale aj tých sotva viditeľných zábleskov nádeje - áno, cez to všetko čo som napísal, aj tu je dostatok hnacieho palica menom "nádej". Budete ju pozvoľna prežívať na ploche šiestich kapitol, z ktorých každá vás zavedie do inej časti Islandu tak, aby ste si užili čo najpestrejšiu zmes počasia a hlavne, citovej horskej dráhy.

Je mi úplne jedno, že hra na konzolách beží na tridsať fps, keď výsledkom je uchopiteľný pocit z toho, že konečne niekto vizuálne spravil skutočnú next-gen grafiku. To akým spôsobom Senua’s Saga: Hellblade II pracuje so svetlom a detailnosťou mimiky postáv, som ešte v žiadnej videohre nikdy nevidel a všetky tie krásne scenérie Islandu, doplnené HDR efektom, sú už len sekundárnym darčekom zo strany autorov. K dokonalosti tu chýba možnosť vypnutia čiernych filmových pásov, ktorým Ninja Theory účelovo akcentuje umelecký zámer - nemám nič proti tomu, ale určite by bolo lepšie, ak by hráčom dali možnosť ich vypnutia. Aj keď by som o grafike mohol ďalej písať litánie a velebiť ju ešte viacej, ona samotná to vlastne ani nepotrebuje. Stačí ak si pustíte akýkoľvek gameplay trailer a uvidíte to všetko aj bez môjho prízvukovania. Popri vizuálnom spektre hrá v budovaní jedinečnej atmosféry rovnakú úlohu aj audio stránka. Dabing dosahuje filmových kvalít a rovnakú poklonu si zaslúži aj témou chirurgicky presný soundtrack. Keďže sa tu celý čas rozprávame o psychologickom horore (atmosférou a tempom), autori hudby si vystačili s pár dookola recyklovanými skladbami a cez to všetko im to nebudete mať za zlé. Dizajn dávkovania zvuku je tak geniálny, že koncom roka, počas tradičných rozdávaní pompéznych ocenení, neočakávam nič iné, než výherné sošky za grafiku a zvuk. Kto chce tento part precítiť až do morku kostí, mal by si počas hrania zvoliť kvalitný headset, pretože len tak pochopíte aké to je, aspoň z časti, keď vám v hlave neustále niekto niečo rozpráva a vi to nedokážete zastaviť.

K vizuálnej čistote silne prispieva aj absencia akéhokoľvek HUD zobrazovania. Nečakajte ikonky a šípky kadiaľ sa Senua má vybrať ďalej. Akčné súboje sú aj preto odosobnené od akéhokoľvek vodenia za ručičku a jedinou obranou voči výpadom vašich protivníkov, či už ide o prízrak alebo reálnu hrozbu, ostáva pozorovanie a predvídanie. Nemôžem testovanú hru nazvať nejakou sekačkou z pohľadu tretej osoby, keďže v nej je boj nedôležitý a pôsobí skôr ako metafora vyvrcholenia určitého cieľu, ktorý v rámci danej kapitoly dosiahnete. Senua má jeden jediný meč, ktorý získa ešte v úvodnej časti a s ním zvláda striedať silný so slabým útokom. Súčasne je schopná uhýbania či prípadne blokovania a jedinou zásadnou výhodou, počas dramatických stretov s protivníkmi, je špeciálne zrkadlo naviazané na jej minulosť. Áno, môžete zomrieť a ak si zvolíte režim permanentnej smrti, môžete zomrieť definitívne a začať zase odznova, avšak, súboje nepredstavujú žiadnu zásadnú prekážku v tom, prejsť celou hrou a sú len jej vizuálne očarujúcim doplnkom. Skutočný pocit interakcie zažijete počas riešenia hádaniek a pretvárania okolitého sveta. Písal som o tom už vyššie a teraz to len zopakujem; náročnosť hádaniek nie je veľká, ale cez to všetko si tie prekážky budete užívať a skúmať okolie s cieľom, nevynechať nič a vstrebať všetko to, čo tam autori skryli. A, že je toho viac ako dosť.

Pri akejkoľvek snahe preliezť ostrov skrz na skrz, nevytlačíte z gameplay formy nič viac než osem hodín a nejaké drobné. Výhodou môže byť opätovné hranie s dodatočným komentárom a rovnako tak krátky dokument o psychických poruchách v súvise s hrou samotnou. Cez to všetko som sa po absolvovaní všetkého uvedeného cítil, že chcem viac a potrebujem to pre svoje upokojenie. Čo nasledovalo? Aktuálne vediem Sesuu jej útrpnou cestou tretí raz po sebe a pristupujem k tomu ako ku vnímaniu tradičnej formy umenia. Posadíte sa do galérie, ak je kam samozrejme, priamo pred obraz čo vás silne citovo oslovil, ale neviete úplne presne vydedukovať to, čo vidíte a začnete ho skúmať. A takto treba hrať novinku od Ninja Theory, keďže ide o ojedinelé interaktívne dielo s tak výrazným presahom a tak rozporuplnou schémou pocitov, že nie je možné vyniesť ortieľ na základe krátkej skúsenosti. Všetky tie nízke čísla v iných recenziách vznikli práve na základe nepochopenia a neochoty pochopiť.

Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Microsoft s.r.o.