Mohli by sme sa teraz dohadovať, v čom je samotné univerzum Silent Hill natoľko unikátne a prečo ho dodnes mnohí, vrátane mňa, považujú za vrchol žánru survival hororu. Tak či onak, z môjho pohľadu sa táto séria a zvlášť jej druhý diel, stala reprezentantom dokonalo namiešaného pomeru medzi znepokojujúcim tichom a explicitným revom kde na konci celého toho pomyselného vláčiku sedí hráč s otvorenou pusou a tápe v hmle. Ak ste si to ešte nestihli uvedomiť, tak dlhé roky čakania na zázrak sa práve skončili a po viac ako dvoch dekádach sa na scénu vracia James Sunderland a jeho bizarne mrazivá expedícia za mŕtvou manželkou. Áno, Silent Hill 2 dostal regulárny remake a to vďaka poľskej spoločnosti Bloober Team, ktorá sa k jeho realizácii pozvoľna prepracovávala od roku 2016.
Nemôžem si odpustiť jeden rýchly medailónik, ktorý s kvalitou celého tohto návratu úzko súvisí. V tom spomínanom roku 2016, kedy poliaci ohúrili vody indie hororu projektom Layers of Fear sme čoby odborná verejnosť velebili ich talent pre výpravu, skrátene povedané; talent na to upliesť aj z exkrementu bič. Vedenie spoločnosti sa už v tom čase nechalo počuť, že ich láska voči hernému hororu je silno zakorenená v legendárnych sériách ako Silent Hill a kariérnou métou Blooberu je túžba jedného dňa vytvoriť kvalitatívne zrovnateľné interaktívne zážitky. Takýchto vyhlásení samozrejme história už zaznamenala veľa, ale čo hovorí v prospech Poliakov, je konzistentná práca smerujúca k realizácii splneného sna. Po Layers of Fear totižto dodali nemenej unikátny Observer nasledovaný rovnako jedinečnou adaptáciou filmu Blar Witch a celé to zakončili poctou značke Silent Hill, projektom The Medium. Práve The Medium, na ktorom spolupracovali s japonským skladateľom menom Akira Yamaoka, ich definitívne dostal do hľadáčika Konami, ktoré v tom čase pripravovalo slávnostné otvorenie trezoru so svojimi dlhé roky nevyužívanými IP licenciami. V momente čo Japonci začali ponúkať možnosť nového spracovania kultového SH 2, Bloober team chytil príležitosť za pačesy a pustil sa do práce. Dnes, zatiaľ čo vo mne pomaly bublú pocity z práve dohraného výsledku ich najnovšej práce som nesmierne rád, že ten sen neskončil len u planých rečí.
Silent Hill 2, hra pôvodne vydaná ešte v roku 2001, si tento návrat vyložene žiadala. Niekomu sa síce môže zdať jemne mätúce, vynechať postupnosť série a skočiť rovno na dvojku, avšak treba si uvedomiť jednu zásadnú pointu. Séria z prostredia temnotou prekliateho banského mestečka si v každej svojej časti zakladala na samostatnosti dejovej línie a cez to všetko, že môžeme nájsť jasné prepojenie medzi prvý a tretím dielom, tak práve dvojka v tomto smere suverénne obstojí ako ten osamotený kôl v plote. Vývojárom sa tak naskytla možnosť zobrať všetko to čo s úspechom fungovalo v ére druhej generácie konzole PlayStation a pomocou moderných postupov to prepracovať do súčasných štruktúr. Po technickej stránke sa tak môžete tešiť na absolútne verne vymodelované kulisy mestečka, ktoré pod taktovkou Unreal Engine 5 dokážu konkurovať rovnako kultovej filmovej adaptácii z roku 2006. Príbeh Jamesa Sunderlanda, prichádzajúceho pátrať po svojej tri roky mŕtvej manželke tam, kde svojho času spoločne prežívali romantické chvíľky, som už čiastočne spomínal v úvode. Scenáristická štruktúra sa v celom tomto návrate našťastie nijako nemení, aj keď treba jedným dychom dodať, že sú v hre niektoré situácie, z ktorých jasne vypláva, že sa Poliaci snažili isté príbehové vetvičky natiahnuť do strán - pridaných bolo viacero cut-scén, ktoré pomáhajú celkovo ešte intenzívnejšiemu budovaniu atmosféry. Nemôžeme im to mať za zlé, keďže vďaka už od pohľadu uhrančivej grafickej stránke, chceli jednoducho vytvoriť viac priestoru pre prehľadávanie hmlou zahalených ulíc. Mohol by som tu teraz básniť o tom ako krásne vlastne celý remake vyzerá v praxi, či už v rámci exteriérov alebo interiérov, ale za všetko uvediem jednu skutočnosť. Málokedy sa počas hrania len tak zastavujem uprostred ničoho, len aby som sa rozhliadal okolo seba, ale pri novom spracovaní Silent Hill 2 som to robil opakovane a neprestal som s tým ani po úvodných hodinách.
Silent Hill ako mesto nikdy nepôsobil strašidelnejšie a súčasne fascinujúcejšie než tomu je v tejto hororovej chuťovke. Vývojári nezjednodušili nič voči originálu ba naopak vďaka širokým možnostiam v zmysle nastavenia náročnosti, dávajú aj znalcom predlohy možnosť prežiť pôvodnú ideu úplne novým spôsobom - vypnutie všetkých HUD ikoniek, pridať na komplikovanosti puzzle hádaniek, odobrať väčšinu pomocných predmetov a tak ďalej a tak podobne. Naopak, keď sa pozrieme na to čo reálne trápilo pôvodnú verziu (nedokonalý bojový systém, statická kamera), to všetko bolo v remake prevedení pozmenené. Po novom už máte kameru usadenú za plynulo sa pohybujúcim hlavným hrdinom a sečné zbrane nepodliehajú prehnanému stupni opotrebovanosti. Samotný boj v interiéroch môže byť v istom smere stále trocha chaotickejší, avšak veľkou výhodou ostáva prítomnosť neustále zapnutého rádia, ktoré vám pri určitom druhu monštier napovedá, čo sa skrýva vo vašej blízkosti. Samozrejmosťou sú strelné zbrane a postupné zbieranie munície, ktorá je v istom smere odmenou za každé jedny dvere navyše, ktoré sa vám podarí otvoriť. Nedokážem vám dostatočne opísať ako blažene som sa cítil počas hrania tohto skvostu, avšak dôvodov celého môjho nadšenia môže byť viacero. Predovšetkým, Silent Hill 2 je pre mňa suverénne jednou z top desať najlepších videohier všetkých čias a práve tá enormná kvalita, ktorú do jeho návratu vložili poľský vývojári, sa v kombinácii s pôvodnou ideou postarala o celý ten gejzír pozitívnych vibrácií - celých dvadsať hodín skúmania obrovskej mapy daného survival hororu plného zmysluplných výziev a častého hnedého poplachu v trenírkach, som si jednoducho vychutnával ako tú najsladšiu interaktívnu bomboniéru na svete.
Na samotný záver som si nechal tú chutnú čerešničku na torte. Tá v tomto prípade vibruje v tónoch geniality skladateľa menom Akira Yamaoka, ktorého hudobný vklad tomuto svetu vykazuje rovnako nespochybniteľný kredit. Dnes už viac ako päťdesiat ročný rodák z japonského mesta Niigata je totižto podpísaný pod drvivú väčšinu produkcie celej série SH a jeho schopnosť ohnúť svoju elektrickú gitaru do priam diabolských tónov, prevyšuje už len cit na výber dokonalých ženských vokálov. Za všetko si treba pozrieť už spomínané prvé filmové spracovanie tohto univerza, do ktorého Akira, aj so svojou kapelou, pripravil kompletný a nezabudnuteľný soundtrack. Tam kde sa prechádzky baníckym mestečkom na tichom vršku dajú prirovnať k snu, z ktorého by ste sa chceli čo najrýchlejšie zobudiť, sa práve použitá hudba stáva rovnako pádnym argumentom prečo si toto celé dnes spoločne pripomíname - ak nechcete investovať peniaze do remake spracovania, pokojne si kvôli hudbe zapnite aspoň originál a verím tomu, že aj po rokoch zabudnutia ostanete tými tónmi vyložene fascinovaný. Stále platí, že zo všetkých dielov série Silent Hill sa najviac k celej vízii druhej časti dokázala priblížiť snáď len česká a dnes už neexistujúca spoločnosť Vatra Games, ktorej Silent Hill: Downpour pracoval s rovnakými ingredienciami, ako dvojka. Hre však chýbala lepšia technická stránka a celková vyzretosť, začo však mohlo samotné Konami a nie spomínané autorské zoskupenie z Brna.
Keby som mal na hlave nejaký klobúk, tak ho teraz verejne dávam dole na znak úcty smerom k spoločnosti Bloober Team. Ich lásku voči predlohe sa síce nemalá časť verejnosti snažila spochybniť ostentatívnym prorokovaním neúspechu, avšak poliaci im doslova vytreli zrak keď dokázali nie len zachovať vernosť originálu, ale súčasne ho patrične vylepšiť. Silent Hill 2 je primárne vymodelovaný tak aby vás už od prvej minúty hrania vťahoval do vnútra temnotou podfarbených čriev a na konci vyvrhol ako emočne vyčerpanú trosku. Bude vám to celé síce nepríjemné a v istom smere mrazivo odporné, ale nedokážete v tom hlavného hrdinu nechať samotného a či už budete tušiť ako to vlastne celé skončí alebo nie, na výslednom efekte pohltenia to aj tak nič nezmení. Bravo, bravo a ešte raz bravo.
Za poskytnutí hry děkujeme společnosti Cenega
