Do srdca mnohých hráčov sa zakliesnila séria Unreal Tournament veľmi hlboko. Už teraz očakávam oznámenie nového dielu, ktorý ma opäť posadí ku počítaču aby som opäť počul to staré dobré “RAMPAGE”, len v novej grafike alebo v nových kulisách.
Lenže keď nový diel, nie a nie prísť, čo iné mi zostáva než nainštalovať predchádzajúce časti a spomenúť si, čo ma vlastne na nich zaujalo a prečo som sa nevedel od hry odtrhnúť. V článku sa pokúsim rozumne zhrnúť všetky diely série, ktoré formovali dôležité aspekty hry, takmer do dokonalosti.
Ešte pred čistokrvným Unreal Tournamentom, teda hrou zameranou výhradne na multiplayer sme mali možnosť okúsiť najmä príbehovú hru s krátkym názvom Unreal. Išlo o veľmi dobre poskladaný jednoduchý sci-fi príbeh s rozumne poskladanými všetkými aspektami titulu. Akčné pasáže sa rozumne striedali s rekreačnými, resp. poznávacími. Tie poznávacie aspekty boli dopĺňané o faktor strachu. Scéna, kde zrazu zhasli svetlá na temnej chodbe, keď som to vôbec nečakal bola ohromná. Ohromné boli ale aj nádherné exteriéry, čo hru rozlišovalo oproti konkurencie v podobe Quake 2, či trošku neskôr Half-life. Hlavnou časťou pre formovanie budúcnosti série bola však hra pre viacerých hráčov. V tej sa objavila legendárna mapa menom Deck, ktorá sa s menšími obmenami a malými úpravami objavila v každom následujúcom diely.
Úspešný Unreal mal ešte jedno príbehové pokračovanie z názvom Unreal 2: The Awakening, ktoré úzrelo svetlo sveta v roku 2003 a teda až päť rokov po prvom diely. Ten svojou kvalitou nadobro určil smerovanie série a teda, že hlavnou náplňou rozhodne nebude príbeh, ale hra pre viacerých hráčov. Avšak nie som sám, kto by ocenil aj kvalitné príbehové pokračovanie, či nápaditý reštart série.
Rok 1999 je prelomový. Nielenže nikto nečakal, že na hernom trhu dokáže uspieť jedna čistokrvná multiplayerová hra, ale hlavne to, že uspeli rovno dve. Jednou je Quake 3: Arena a ďalšou pochopiteľne Unreal Tournament. Vyhnem sa porovnávaniu hier, alebo nadržiavaniu jednej z nich. Ešte dnes sa s kamarátmi občas doberáme ohladne toho, ktorá hra bola lepšia a zábavnejšia. Jeden je totiž srdcom zástanca svätého Carmacka, ktorý stál aj za tretím Quakeom, nuž a druhý je na druhej strane barikády.
Prvý Unreal Tournament vedel tak chytiť hráča a nepustiť ako snáď žiadna iná hra predtým. Pretože ponúkala viacero styčných dôležitých bodov. Napríklad široké spektrum herných módov. Nebol tu jeden jediný, nebol tu len deathmatch. Bol tu napríklad aj mód Domination, kde ste museli obsadiť a udržať body čo najdlhšie aby sa vášmu týmu zvýšilo skóre. Takisto sa tu objavilo moje obľúbené Last Man Standing, kde išlo pochopiteľne o to vydržať čo najdlhšie nažive. A verte mi, v Unreale je to obtiažne ako nikde inde, aj preto také zábavné. Módom, ktorý reprezentuje Unreal Tournament je ten s názvom Assault. V ňom ide buď o chránenie nejakého územia, alebo o dobývanie. Dobývanie má viacero častí, kde musíte stlačiť nejaké tlačidlo a podobne. Toto veľmi vyžaduje spoluprácu týmu a tým dáva jasne najavo, že je dôležité starostlivo vyberať server na, ktorom zakotvíte aby ste mali kvalitný herný zážitok. Assault totiž stojí a padá hlavne na samotných hráčoch, tak ako žiadny iný mód predtým. Nuž a posledným módom je Capture The Flag, kde išlo o to zobrať nepriateľovi flajku na svoje územie. Mapy boli spravené zrkadlovo, aby žiadna strana nebola v nevýhode. Asi najobľúbenejšou bola mapa Face to Face na nejakom lietajúcom kúsku asteroidu. Dobre rozvrhnuté stanoviská zbraní, životov, alebo brnenia boli veľmi dôležité pre voľbu stratégie akou sa vrhnete do boja. Takisto aj rozvrhnutie členov týmu, kto čo bude robiť. Asi všetci chceli byť jednoducho odstreľovači a loviť z pohodlia vysokej veže svojich nepriateľov a často počuť hrubý hlas “komentátora”: Double Kill, Rampage, Monster Kill…”
Úspech tejto hry však závisí aj na počte, či dobre navrhnutých mapách, ktoré sú predovšetkým zapamätateľné, aj keď určite nie všetky. Predovšetkým sú pestré a tým pádom ani hranie jednej a tej istej mapy dookola nevznikne tak skoro stereotyp. V tej dobe, čo je rok 1999 bola dosť dôležitá aj umelá inteligencia botov. Čiže počítačovo ovládaných hráčov. V tomto bode hra excelovala neuveriteľne, čo ešte znásobil Unreal Tournament 2004.
Unreal Tournament 2003 nastúpil na trh s cieľom spraviť zo série niečo na spôsob športových hier od EA Sports.Čiže každý rok s menšími, alebo väčšími obmenami vydávať nový a nový ročník. Už vtedy sa to javilo ako blbý nápad. Dôvodov je viacero. Dokým napr. FIFA motivuje skalných fanúšikov kupovať hru už len preto, lebo rok čo rok sa menia športové tými, hráči, dresy a ja neviem čo ešte všetko, tak v sci-fi vymyslenej hre sa môže tak meniť počet máp, nové módy, alebo grafická stránka. A predstava, že by mali iba rok na vyrobenie jednej hry je šialená. Takéto niečo dokážu iba veľké vydavateľské domy. Activition Blizzar dokáže rok čo rok vychrliť Call of Duty, pretože má viacero týmov, ktoré majú na výrobu hry pochopiteľne viac času.
Tak či tak, bol Unreal Tournament 2003 zaujímavý. Jednak pre svoju prenádhernú grafickú stránku, ktorá dominovala svojou pestrosťou a skoro až rozprávkovou atmosférou. Jednotlivé herné charaktery ste aj z diaľky vedeli ľahko rozoznať a tým pádom mali hráči už dopredu vybraných svojich favoritov. V tomto titule zmizli módy Assault a Domination, avšak nahradil ich Bombing Run, čo je FPS varianta amerického futbalu. Málo obľúbenými boli ešte nové herné módy Invasion a Mutant. V jednom ste sa spoločne bránili proti vlnám mimozemšťanov a v tom druhom ste bojovali proti mutantovi, ktorý mal väčší život, viac nábojov. Ním sa mohol stať každý hráč.
Potvrdenie, že to myslia s každoročným vydávaním hry vážne je titul Unreal Tournament 2004. Ten mal ešte plynulejší chod, o niečo lepšiu grafiku a hlavne hlavný ťahák celej hry a to mód Onslaught, v ktorom sa konečne do série dostali vozidlá a obrovské mapy. V tomto móde bola cítiť vtedy veľmi obľúbená jedna realistická hra. Tou bol Battlefield: 1942, ktorý taktiež definoval multiplayerové hranie na veľmi dlhé obdobie, ktoré trvá dodnes.
Posledným kúskom v sérií je zatiaľ Unreal Tournament 3, ktorý pôvodne niesol číslovku 2007, čo bol aj rok kedy hra aj keď s oneskorením stihla výjsť. Titul reprezentoval vtedy novú generáciu Unreal. Čiže tretiu generáciu. Názov Unreal Tournament 3, aj keď to bol už štvrtý diel série bol veľmi výstižný. Na Unreal 3 engine ešte teraz vznikajú nové tituly, aj keď už je poznať jeho zastaranosť.
Unreal Tournament 3 bol plný zmien, pričom základná forma zostala bez zmien. Do hry sa zamotal akýsi príbeh, kde bolo potrebné zvrátiť útok mimozemšťanov. V hre pre viacerých hráčov ste sa napriek tomu mohli vžiť aj do role emzákov. Naplno sa to dalo využiť v móde Warfare, kde bola možnosť si nasadnúť do vozidiel obidvoch strán konfliktu. Tie emzácke boli veľmi zaujímavé a graficky prívetivo spracované. Mimochodom mód Warfare vylepšil predošlí Onslaught o prvky módu Assault z prvého Unreal Tournamentu. Zatiaľ najnovší diel bol graficky bližší prvému dielu. Jednalo sa teda o pochmúrnejšiu a temnejšiu hru. Preto napríklad teraz veľa hráčov zostalo pri Unreal Tournament 2004 a hrajú ho stále, ostatní si nevedia vynachváliť poslený počin. Nuž a niektorí sa stále vracú k prvému dielu, ktorý jednak definoval hru pre viacerých hráčov, ale je aj teraz plnohodnotne hrateľná bez obmedzení. Grafická stránka je stále celkom pekná a nemusí sa krčiť niekde v kúte.
