Rozporuplnejšia hra než nový Thief sa hľadá ťažko. Minimálne čo sa nových herných titulov týka. Názor komunity sa veľmi odlišuje. Na jednej strane sú takí, ktorí považujú za hriech vôbec rozmýšľať nad hraním tejto hry, nakoľko stará dobrá dvojka je stále neprekonaná. Na druhej strane sú tiež takí, ktorým titul smrdí novými prvkami a chybami, ale aj tak si ho zahrajú a na záver sú tí, ktorým sa tá hra s malými výhradami páči.
Pritom dôvodov na obavy veľa nie je. Autori nového Thiefa pracovali aj na najnovšom Deux Ex a to, ako vieme, dopadlo viac než dobre. Takže u mňa išli obavy stranou a na hru som sa tešil. Z preview článkov, videí, prípadne z obrázkov som vedel, že sa titul priveľmi inšpiroval hrou Dishonored, ktorý ma mimochodom nesmierne bavil. A keďže som nehral žiaden predošlý diel zo série Thief a stealh akcie sú mi blízke, tak som dával do najnovšieho zlodeja veľké nádeje.
Thief je komplexným titulom, kde všetko má svoj dôvod a svoje miesto. Všetko bez problémov do seba zapadá a zároveň tvorí zábavu so širokým spektrom. Najmä ak ide o samotnú hrateľnosť, tak výskam blahom. Pretože tá je nesmierne vydarená, aj keď príliš podobná Dishonored. Ale to je prirodzený vývoj hier ako takých, a to nesmieme mať hre za zlé. Práve naopak. Čo je dobré a funguje, prečo to nepoužiť?
Nesmierne zaujímavá mi prišla celá príbehová kampaň. Predovšetkým piata kapitola v ústave pre duševne chorých. Atmosférou skôr pripomínala hororovú hru matne podobnú k Amnesii, než samotnú hru na zlodejov. Až na pár okamihov ste sa vôbec nemuseli pomaly zakrádať a byť nenápadní. Skôr ste išli pomaly kvôli tomu, že ste sa báli vlastných ilúzií. Alebo to neboli ilúzie?
Za zmienku by stáli aj ostatné kapitoly. Pretože každá z ôsmich kapitol sa nesmierne odlišuje. To z hry robí titul, ktorý sa len tak neohrá. Niekedy a to pomerne často je nutnosť využívať aj mozog na rôzne ľahšie logické hádanky, alebo na hľadanie skrytých kódov od trezorov. Neujdete ani minihrám ako je otváranie zámkov, hľadanie tlačidla v obraze, alebo v knižnici. Čo je však trošku otravné a po čase nezábavné, tak je otváranie šuplíkov, skríň a kadečoho, či sa tam neskrývajú predmety, ktoré viete speňažiť. To možno ani nie je chyba hry, len ma nebaví stereotypne otvárať šuplík za šuplíkom.
Už som hral rôzne hry, kde som musel kráčať opatrne a dávať pozor, aby ma nikto neobjavil. V žiadnej sa mi snáď nestalo to čo tu. Boj s NPC- čkami je veľmi nudný, nezáživný a jednoducho o ničom. Nemyslím súboj ako taký, ten je celkom lákavý. Ale ten boj, ktorý je vlastný pre zlodeja. Každý dobrý zlodej sa vie skrývať poza nepriateľa a kradnúť tak, aby si ho nik nevšimol. Avšak v tomto Thiefovi môžete byť hoci aj zlodej zo Sám doma a máte vyhraté. Tupé stráže o vás majú záujem až vtedy, keď vás uvidia. A to zas tak často nie je. A keď už sa tak stane, stačí pred nimi utiecť do najbližšej uličky a už o vás neprejavujú záujem. Takže ak sa pýtate, či je ľahké prejsť hru tak, že nikoho neomráčite, či nezabijete, odpoveď je jednoduchá. Nie je to ťažké. Tým pádom výzva chýba.
Ale koho baví aj pozadie tajomného a šedivého mesta, toho hra ani takto neomrzí a prejde každé jedno zákutie. A taký som aj ja. Mňa jednoducho Thief napriek chybám nesklamal.
Môže za to predovšetkým vysoko nadpriemerná príbehová kampaň, s dôrazom na variabilitu a hrateľnosť a až v druhom rade na príbeh, ktorý je síce zaujímavý, no stále tuctový. Titul ma bavil, jednoducho preto, že funguje správne a má tú správnu atmosféru, ktorá mi veľmi vyhovuje. Podobné pocity ako pri hraní Thiefa 2014, som mal aj u hry Vampire The Masquarade: Bloodlines, čo je síce trochu odlišný druh hry, ale atmosféru má azda podobnú. Jasné, sú tu chyby, ktoré sa nedajú odpustiť, ale sami by ste sa pripravili o približne 12 až 15 hodinový kvalitný herný zážitok, keby ste hru len tak nechali ležať prachom.
Aj keď pri niektorých hrách je nedôležité spomínať zvuky, či hudobný sprievod, tu si to hra viac než zaslúži a jej tvorcovia o to viac. Už len samotné zvuky, či dabing samotného Garreta znejú úžasne, ale aj dabing ostatných postáv. Zvukovú hru v piatej strašidelnej kapitole spomínam ešte takto, pretože nesmierne pomáhala budovať atmosféru. Nuž a na záver parádna hudba, ktorá ku hre nesmierne sadla. Som človek, ktorý vníma azda zvuky a hudbu viac než grafické pozlátko.
A ku grafickému pozlátku mám svoje negatívne výhrady. Ako majiteľ karty od firmy NVIDIA som nespokojný s tým, čo konkurenčné AMD spravilo. Hra mne a ani mnohým ostatným na vyšších detailoch nešla plynule. Síce som dosiahol 60 snímkov za sekundu, ale každých pár sekúnd skokovo padali na nedostačujúcich 10. Na rovnako výkonnej karte od AMD sa tento jav nedial. Riešenie som nakoniec našiel v tom, že som si detaily textúr znížil na nízke, pričom ostatné parametre ostali na vyššej priečke.
