Pristupovať k tak citlivej téme, akou je aktuálne návrat kultovej videohry Mafia, by bolo jednoduché len v tom prípade, ak by som nepísal z pozície akéhosi československého novinára. Všade inde je totiž Mafia: The City of Lost Heaven braná v úvodzovkách len ako podarená akčná adventúrka s nezabudnuteľnou atmosférou a silným príklonom k navodeniu čohosi, čo sa blíži pocitu reality bytia v ére tridsiatych rokov minulého storočia. Za predpokladu, ak by som písal pre poľské alebo maďarské médium (iste teraz prídu na rad vtipy o tom, že v druhom prípade vlastne čiastočne píšem, takže hahaha), nebol by žiadny problém pôvodnú hru priamo konfrontovať a zároveň sa nebáť prehnane búrlivých reakcií zo strany čitateľov. Avšak toto je Mafia, legenda, či ako to raz istý nemenovaný lokálny producent nazval; precedens pre zlaté české ručičky vo svete interaktívnych diel. Preto si asi viete predstaviť, akou veľkou okľukou sa pri tvorení recenzie na jej prvý remake snažím prepracovať k podstate veci.
Musím si to takto pred vami načrtnúť aj pomocou písmeniek. Predstavujem si, ako sa pred niekoľkými rokmi rozrazili dvere na jednej zo štyroch pobočiek inak registráciou amerického štúdia Hangar 13 a do naškrobenej kravaty navlečený PR manažér koncernu 2K vkročil do miestnosti s jasnou víziou. Najprv mu idú z úst len nezrozumiteľné čísla o slabom predaji regulárnej tretej časti série Mafia, ktorá sa akoukoľvek kriminálnou vierohodnosťou dala prirovnať tak maximálne ku krátkej scénke o dvoch mafiánoch menom Hale & Pace, a následne letí na prvý stôl obálka s názvom Mafia: Definitive Edition. Českému vývojárskemu osadenstvu spomenutej firmy začnú oči svietiť ako diaľkové na kamióne a všetkým ostatným je jasné, že sa bude vykopávať jedna pekne stará mŕtvola. Jej torzo sa v našich končinách priamo spája s menom Daniel Vávra, avšak dobre vieme, že za lokálnym úspechom spomínanej hry stálo oveľa viac občianskych preukazov a raz toľko snahy priniesť na trh niečo jedinečné a originálne. Prečo to celé podávam ako poviedku od ruského novelistu s drevenou nohou? Nuž, dôvodom je jednak skutočnosť, že 2K si od svojho štúdia Hangar 13 objednalo skromný projekt s nie práve veľkým rozpočtom cielený na vyťaženie licencie, ktorú vlastnia tak alebo onak a potom hlavne z dôvodu, že celé to srdiečko sa tam nakoniec podarilo dostať hlavne vďaka zásluhám tej hŕstky odhodlaných pamätníkov vedených na ich výplatnej listine.
Definitívna verzia starej dobrej Mafie, ktorú nám v týchto dobrodružných časoch podsúvajú, si s tou pôvodnou snaží podať ruku hneď na niekoľkých frontoch. Najzásadnejším je dozaista návrat dabingových hercov formátu Marek Vašut a Petr Rychlý, bez ktorých by celé to lokálne previazanie sotva fungovalo. Tommy Angelo nám však nemilosrdne zostarol a sotva sa dá hranie za mladého taxikára s hlasom z reklamy na zdravú prostatu nazvať dobovým zážitkom. Cez to všetko som si ale ten dosť nečakaný český dabing užil a celé to tak podporilo onen Mafia folklór, ktorým sa tu takmer dve dekády kŕmime skoro vždy, keď niekto spomenie suverenitu západnej série Grand Theft Auto. Za predpokladu, že sa k mojej recenzii priplietol niekto, kto nikdy pôvodnú hru nemal možnosť vyskúšať a chcel by to celé napraviť pomocou teraz vydanej edície od 2K, určite mu to odporúčam už len z niekoľkých prvoplánových dôvodov. Ten prvý stojí na ramenách silnej dejovej linky (ó, áno, ďakujeme ti mocný Dane), ktorá sa v novom spracovaní dočkala aj rozšírenia, či respektíve jemného obohatenia (ó, prepáč, mocný Dane). Druhým atribútom je dozaista špecifická atmosféra doby, v akej sa vlastne tento nie vždy akčný a nie vždy mestský zážitok odohráva. Od prvej minúty, zatiaľ čo si robíte okružnú jazdu s dobovým taxíkom a zoznámite sa tak s typickou vzorkou ľudskej povahy, vám pod kožu začne liezť autentická hudba doby a garantujem vám, že sa začnete cítiť ako človek, čo práve vstúpil do tridsiatych rokov minulého storočia.
Prohibícia je vec, akú by sme v roku 2020 sotva dokázali pochopiť a rovnako tak aj dodržiavať. Každopádne, v ére gangsterov v Chicagu, respektíve v Lost Heaven, je to čas a príležitosť pre obohatenie sa na úkor pracujúceho plebsu. Inak skromný hlavný hrdina s hlasom dôchodcu (pokojne si to prepnite na anglický dabing a zapnite české titulky) nemá chuť zaradiť sa navždy medzi stádo poctivo pracujúcich a pomocou ojedinelej náhody a kontaktov na jednu z vplyvných rodín v meste začne postupne šplhať na hodnotovom rebríčku. To už po jeho boku kráčate práve vy ako imaginárna osobnosť vedúca jeho ruky a nohy tým správnym smerom. Okrem tvrdých pästí mu často radíte hádzať zápalné koktaily, tasiť ikonické samopaly a nezabúdať odbočiť do zákazov vjazdu, to všetko za asistencie realistickej náročnosti. Apropo, ďakujem touto cestou autorom hry za možnosť aktivovať pekne agresívnu políciu, ktorá je schopná vás takpovediac zakľaknúť v momente, keď pri odbočovaní na parkovisko zabudnete vyhodiť smerovku. Voľba poctivého stupňa náročnosti je ďalšou jamkou v lícach toľko opakovaného folklóru okolo tejto značky a v spojení s krásnou technickou stránkou hry to navyše prináša jedinečné zážitky. Ako to už tak ale býva, nič nie je dokonalé a keďže vývoj Mafia: Definitive Edition podliehal istým časovým a finančným rámcom, výsledné dielo sa nevyvarovalo zmesi väčších a menších chybičiek. Najviac si ich začnete všímať počas prestreliek a naháňačiek v autách (krytie za predmety je kapitolou samou o sebe). Toto všetko sa ale časom dozaista podarí opraviť a raz sa tak z môjho fňukania stanú len prázdne údery do dávno zrecyklovanej klávesnice.
Hangar 13 dokázal zobrať retro hru a transformovať ju do moderného, buďme k sebe úprimní, nie tak úplného sandboxu. Eliminovali presne tie nudné pasáže okolo cestovania a pridali súdržný tmel napojený na nezabudnuteľnú dejovú linku a scenár ako taký. Je potom úplne jedno, že náplň misií je zase len šlabikárom od modelového adepta na nového mafiánskeho bossa, podstatou ostáva, či vás ten proces prerodu bude baviť a nútiť u hry zostať po celú dobu hučiaceho chladenia vášho PC/Konzole. Našťastie tu hrateľnosť ide cestou priamočiarosti a nikto vás nebombarduje tisíckami ikoniek na mape (môžeme to volať rakovina značky Ubisoft), ktoré by len trieštili podstatu atmosféry a chuti sa jej oddať. Pretože, čo by bola Mafia bez toho pocitu, že sa skutočne podieľate na niečom veľkom a nesmierne zábavnom? Aby som ale ostal vecný aj pri opise možností, onen voľný režim pohybu po meste, ktorý odbúra tú priamočiarosť spojenú s plnením konkrétnej misie, vám spríjemní hneď niekoľko sekundárnych javov. Máme tu odkazy na sci-fi, máme tu zberateľské predmety, chuť sadnúť do všetkých tých nádherných dobových a reálne sa správajúcich vozidiel a na rovnako vzácne motorky, a v neposlednom rade dokonca prihrievanie starej dobrej domácej polievočky - schválne, či prídete na to, čo tým myslím.
Tak ako som sa vo finále toho celého, tej folklórom podporenej zubatej príšery menom Mafia, obával, nakoniec sa testovanie stalo pre mňa zábavou a vychutnával som si kvality produktu samotného. Bolo úplne jedno či poznám predlohu alebo nie, oveľa dôležitejším sa stala tá hrubá deka jedinečnej a hlavne autentickej atmosféry, ktorú vám hra dokáže ponúknuť.
Za poskytnutí hry děkujeme společnosti Cenega
