Pred pár mesiacmi sa začínajúca spoločnosť so zaujímavým názvom Orbit Studio rozhodla vrátiť do minulosti. Nie snáď, že by pomocou tajnej technológie jašterov z vesmíru, ktorí sú zhodou okolností oblečení ako radoví americkí politici v šedinách, dokázali zostrojiť mašinu schopnú otvárať bránu do iných časových okien. To nie. Oni jednoducho vydali projekt, s akým by ste sa nestratili ani v deväťdesiatych rokoch počas éry klasických 2D arkád. Týmto tvrdením pochopiteľne nechcem zhadzovať dielo samotné, avšak ešte než sa prípadne rozhodnete do hry Retro Machina investovať svoj čas a peniaze, mali by ste vedieť, ako sa veci majú.
Konceptuálne tu mám izometrickú top-down adventúru založenú na riešení hádaniek priamo spojených s arkádovou hrateľnosťou. Kto by v tomto hľadal nejaké tie RPG prvky, asi bude sklamaný, každopádne pointa zábavy prameniaca z diela s týmto dosť sugestívnym názvom tkvie predsa len v niečom úplne inom. Po krátkom úvode, kde ste svedkami menšej robotickej rebélie, vás hra doslova vystrelí do postapokalyptickej krajiny plnej bujnej prírody lemujúcej ruiny ľudskej civilizácie. Skutočnosť, že niekde tam kedysi žili ľudia, je jasne deklarovaná možno až nápadne rozhodenými dokumentmi a sem tam nejakým tým obrázkom na stene. Tak či onak, jediný pohyb, ktorý sa po planéte vytvára, má na svedomí už len inteligentná, v niektorých prípadoch skôr polointeligentá, mechanizácia.
Hlavný hrdina, ktorého kódové označenie je bezpredmetné, je vrhnutý do spletitého bludiska plného zastaranej technológie. Všade, kam sa s ním pohnete, chýba energia a aby ste sa mohli prepracovať cez tento trocha predvídateľný labyrint, je nutné neustále pátrať po energetických článkoch a riešiť menej náročné hádanky - získavanie kľúčov a špeciálnych kariet spočíva v prenikaní do zdanlivo nedostupných objektov. Akonáhle sa vám podarí prepracovať na koniec jednej z mnohých úrovní, nasleduje predvídateľný súboj s bossom. Ten má v sebe trochu paradoxne energie viac než dosť, a tak sa jeho porážka stane súčasne vaším ziskom. Nadobudnutý blok energie presuniete na otvorenie nového vchodu do ďalšej opustenej časti krajiny a takto to pokračuje nasledujúcich päť až šesť hodín čistého času. Ak by som chcel byť trochu netaktný, tak poviem; že ide o dosť nudný nápad, avšak to by som zabudol, ako sa táto hra vlastne volá.
Čo sa týka boja, slovíčko "retro" dostáva o to väčší význam. Samotná akcia je totižto jednoduchá ako facka na dvojplatničku, keďže náš robot si vystačí s dvoma pohybmi vrátane úskoku. Dôležitým prvkom sa tak stáva možnosť nabúrať cudzí operačný systém a na istý čas ovládať ktoréhokoľvek z menších protivníkov. Táto výhoda má priamu súvislosť s prekonávaním vzdialených prekážok a súčasne ide o jednu z najzábavnejších častí hry samotnej. Autori v tomto prípade siahli po rozumnej voľbe kontrolovania pohybu dvoch postáv súčasne, kde ľavá analógová páčka slúži na ovládanie hlavného robota a druhá naopak na kontrolu sekundárneho a cudzieho robota. Kontakt sa môže prerušiť len pri strate signálu, čo znamená, ak sa jedna z postáv dostane mimo zorného uhla statickej kamery. Jednoduché, ale hlavne funkčné riešenie, za čo dávam autorom oplechovaný palec smerom hore.
Je veľká škoda, že to málo dobrých nápadov, ktoré sa zjavne neskúseným vývojárom podarilo u hry Retro Machina vytvoriť, nedokázali doviesť do oveľa komplexnejšej podoby. Postupom času totižto zistíte, že všetko podstatné, čo sa v hre dá robiť, ste sa naučili už behom úvodného partu a až do konca hry to tak musíte recyklovať, až vám z toho bude smutno. Pritom by stačilo toľko proklamované prenikanie do softvéru iných pojať ako príležitosť pre výhodu v boji (masívnejšiu deštrukciu, viac efektov a tak ďalej a tak podobne), ale nič také sa nedeje. Najväčším sklamaním sa pre mňa stal postup vylepšovania robota, kde je síce možné nájsť navyšovanie energie a odolnosti, ale zbytok je už evidentne bez výrazného efektu a plní funkciu nezábavnej vaty - niečo, čo by malo v prvom rade motivovať, tak skôr nudí a nenúti vás konať nad rámec hlavného postupu vpred.
Nemusíme sa tu nejako pretvarovať. Projekt Retro Machina bol vytvorený z fragmentov automatových a konzolových arkád spred tridsiatich rokov a aby si dokázal zachovať aspoň nejakú osobitnú tvár, potreboval by toho priniesť viac než len parazitovanie na overených ideách. Toto hra samotná nezvláda takmer vôbec, čo jej vo finále nesmierne škodí. Chcelo by to viac tlaku na vracanie sa do už prejdených oblastí, kde by ste pomocou novej schopnosti mohli preniknúť do ďalších častí mapy, avšak takéto niečo sa počas kampane objaví len jeden jediný raz, a to je žalostne málo. Ak dáme preto bokom tretinu hrateľnosti stojacej na ovládaní protivníkov (môžete si takto k sebe priradiť robota, čo vám bude aktívne dopĺňať energiu), ostane nám v sekcii pozitív už len dozaista krásny výtvarný art. V tomto smere nemám dielu čo vytknúť, keďže všetko sa vezie na vlne klasických sci-fi z prelomu minulého storočia a to je niečo, čo ja osobne zbožňujem a verím, že ste na tom podobne.
Odporúčať vám nákup projektu Retro Machina môžem len v tom prípade, ak spadáte do sorty výhradných milovníkov retro značiek z deväťdesiatych rokov, a to aj za predpokladu, že zvládnete prekonať hromadu nudných fáz spojených so stereotypnou hrateľnosťou.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Orbit Studio
