Anglická spoločnosť Acid Verve ma doslova dostala. Posledných sedem dní som sa pomocou ich diela Death's Door vracal do krásnych čias čírej hrateľnosti bez pátosu a jednou nohou ostával v modernom výtvarnom umení, aké môže a dozaista aj funguje v interaktívnom svete hier. Toto len dvojčlenné štúdio (menovite Mark Foster a David Fenn) dokázalo pred pár rokmi presvedčiť populárne vydavateľstvo Devolver Digital, aby im dali možnosť ukázať svoj talent a ja som zase raz spomínanej liahni originalít z Texasu nesmierne vďačný a priam u toho kľačím na kolenách so slzami v očiach. Ešte než vás však pošlem takpovediac "do obchodu", poďme sa spoločne porozprávať o tom, kam vlastne vedú tieto žánrovo pestré dvere plné humoru a lásky k podstate videohier.
Nebudeme sa tu teraz hrať na konkrétne pohlavia, ostatne v súčasnosti je gender pestrosť v móde, a tak vás dúfam neurazím, ak si do citácií medzi textom prepožičiam kultové dielo od mena Edgar Allan Poe. Hlavným hrdinom tejto akčnej adventúry so zmysluplnými RPG prvkami a správne zvolenou izometrickou kamerou je totižto vrana. Nie je to však len tak obyčajný operený vták, ale priamo samotná smrť, respektíve akýsi pobočník zubatej. Jej povolanie môže niekoho zastrašovať, avšak pre ňu je to len bežná rutina, pri akej seká duše ako Baťa cvičky, ostatne aj ona je len zamestnancom v obrovskej korporačnej mašinérii pôsobiacej v zemi nikoho. Jedného dňa sa však hlavná hrdinka stretne so svojím kolegom a ten jej prednesie svoj problém. Stalo sa, že drahocenná dušička sa nášmu spolupracovníkovi prešmykla medzi krídlami a on nás teraz žiada o pomoc. Aby si naša hlavná hrdinka zachovala svoju dozaista dobrú povesť v kolektíve, pri prechode z normálneho života do toho posmrtného vyráža na dobrodružstvo plné cvakajúcich spínačov od tlačidiel na vašom gamepade.
Pointa hrateľnosti Death's Door je prostá, až je to krásne. Máme tu dva svety, svet živých a svet mŕtvych, ktoré sú medzi sebou poprepájané honosnými dvermi. Vašou úlohou je postupne preskúmať štyri obrovské oblasti v normálnom svete a rozšíriť si tak svoj arzenál o štvoricu unikátnych schopností spojených s akčnými prvkami (magické vystreľovanie ohňa, hádzanie bômb či priťahovanie hákom). Okrem toho je hlavná hrdinka schopná používať klasické, ale aj výstredné sečné zbrane, čím sa oháňa pri boji s rôznymi sortami nepriateľov. Každá jedna skolená duša jej navyšuje konto a to následne môže využiť na vylepšovanie RPG stromu - sila, rýchlosť alebo reflexy. Tento jednoduchý recept by sám o sebe sotva mohol fungovať, ak by svet hry Death's Door nebol tak pôsobivo vyskladaný a prešpikovaný jednoduchšími, ale cez to všetko atraktívnymi, hádankami. Level dizajn je ako droga, s ktorou neviete prestať a čím hlbšie sa do jeho schémy ponoríte, o to skôr sa vám na obrazovke zjavia záverečné titulky.
Na vašej ceste postupne stretávate hromadu priateľských NPC postáv, ktorých spracovanie sa nedá označiť inak než vetou; ukrutne originálna a vtipná koláž z osobností. Každý jeden charakter tu má svoje dôležité miestečko a s každou textovou bublinou sa na pozadí vynára nový dielik krásneho puzzle. Vyššie spomínané duo vývojárov sa snažilo pokloniť sérii The Legend of Zelda s tak úprimnou dávkou vlastných nápadov, až sa im podarilo akokoľvek odfiltrovať prípadné komentáre o nejakom parazitovaní na iných značkách. Nie, Death's Door je schopný vstrebať Zeldu a jej čarovnú zmes overených postupov obratom pretaviť do svojho know-how a to je vec, s akou sa dnes môže pýšiť len horných desať percent nezávislej scény. Žiarivým príkladom je celé tempo hry samotnej. Ako si tak postupujete terénom, čoraz viac začnete narážať na zdanlivo neprístupné miesta, ktorých preskúmanie si vyžaduje určitú zbraň/schopnosť. Už vopred si tak v hlave plánujete ďalšiu výpravu a návrat tam, kde vám pred hodinou zatvorili pred nosom a čas plynie vpred ako piesok v presýpacích hodinách.
Prostredie sveta živých sa delí na akési svojské ročné obdobia, kde naopak za dverami ostáva čiernobiela rutina vytvorená z posmrtnej kulisy spoločnosti pracujúcej pre samotnú smrť. Orientáciu v priestore si síce nemôžete zjednodušiť nejakou konkrétnou mapou, ale vďaka niekoľkým kľúčovým prechodom z jedného brehu na druhý máte neustále prehľad, kde sa zhruba nachádza daný úsek mapy, kam by ste sa chceli pozrieť - geniálne a nenásilné riešenie. A ako je na tom boj samotný? Vrana má možnosť útočiť z diaľky alebo z blízka, kde munícia pre ďalekonosné strely stojí a padá na postupnom dopĺňaní slotov pomocou klasického sekania do predmetov. Boj je tak súhrou taktizovania, kedy si hráč musí najprv zmapovať súperov (hlavne tých veľkých a silných) a následne nájsť ideálny recept na ich likvidáciu. Málokedy tu stojíte v nejakom férovom boji a drvivú väčšinu času musíte čeliť veľkej presile. Akonáhle sa vám ale rytmus boja dostane pod kožu, budete sa cítiť fakticky vo výhode a akúkoľvek výzvu prijmete s úsmevom na perách. Alfou a omegou je dobré časovanie a správna voľba zbrane/schopnosti.
Frustrácia sa do boja dostáva v minimálnom množstve, ale aj mne niekoľko ťažších protivníkov dalo vyložene zabrať. Po smrti nasleduje prechod do čiernobieleho sveta, a tak je nutné sa pomocou dverí zase prepracovať naspäť s tým, že všetci vami zabití radoví protivníci opäť ožijú. Čo však musím trocha skritizovať, je nateraz niekoľko technických chybičiek, vďaka ktorým som aj ja sám skonal bez toho, aby som za to mohol. Toto všetko ale autori budú môcť postupne vyladiť a ak by ste z poslednej vety nabrali dojmu, že je snáď Death's Door plný nepríjemných chýb, tak tomu rozhodne nie je. Čerešničkou na torte je úžasný, miestami melancholický, soundtrack, aký si dozaista zamilujete tak ako zvyšok hry samotnej. Ďalej už nemám čo dodať, snáď len celkový čas hrania, ktorý sa pri snahe o stopercentné prejdenie zastavil v mojom prípade na hranici dvanástich hodín. Death's Door sa s prehľadom stal klenotom indie ponuky súčasnosti a každý, kto obdivuje hravé a v základe jednoduché princípy hrateľnosti, by ho nemal vynechať.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Devolver Digital
