Pripraviť poriadny sequel k ikonickej hernej značke je vec často nadmieru obtiažna, zvlášť ak sa samotný projekt stal zároveň zlatým kľúčom k popularite jej autorov. Tento scenár nedávno absolvovala aj poľská spoločnosť Bloober Team, ktorej prvotina menom Layers of Fear vyšla ešte v úvode roku 2016. Vtedy ich nepoznal absolútne nikto a behom roka sa tento fakt zmenil na celosvetovú popularitu a hlad po akejkoľvek ďalšej značke, ideálne z konceptu hororu. Poliaci majú jednoducho cit pre detail a istú dramatičnosť (znalci ich divadelnej scény vedia svoje), čím sa samotná krajina stáva zárukou takmer istej kvality. Bloober preto nechcel nechať Layers of Fear ležať v stojatej vode portov na rôzne platformy a pristúpil na druhý diel strašidelnej prechádzky po čiare medzi imagináciou a realitou. Podarilo sa im však prekročiť svoj tieň?!
Viktoriánska doba mala isté čaro. Jej dekadenciu a zmysel pre stavbu domov sme neraz mohli oceniť v rôznych videoherných prostrediach, z čoho z časti plynula aj silná nadvláda pocitov počas môjho testovania prvej časti Layers of Fear. V tom období a pri pohľade na pár negatívnych recenzií som síce plne chápal istú antipatiu voči ďalšej z rady evolúcií žánru herného hororu, s ktorou spoločnosť Bloober prišla, avšak ja sám obdivujem už uvedené mixovanie reality a duševna, z čoho pochopiteľne vzišla aj moja vlastná láska k tejto poľskej produkcii. Akonáhle sa však kulisa prostredia tak razantne mení, teda šepkajúce priestory domu sú vymenené za výletnú loď duchov, nastávajú logické pochybnosti. Layers of Fear 2 však v tomto smere nakoniec netrpí a nestráca na atmosfére ako takej. Vývojári totižto do dvojky vložili prakticky takmer to isté know-how ako do jednotky a keďže fantázii sa medze nekladú, ich prístup ku kulisám neustále sa meniacim priamo pred vašimi zrakmi je tak zase len otázkou vkusu a osobných preferencií. Layers of Fear je teda aj v druhej časti zmesou prechádzania sa, riešenia hádaniek a úteku pred chladivou temnotou.
Hlavným hrdinom je tentokrát slávny hollywoodsky herec, ktorý svoju povesť utvrdil na doskách, čo znamenajú svet. Jeho precitnutie do zdanlivej reality sa udeje práve na výletnej lodi plnej vzduchoprázdna, čím začína aj vaše adrenalínom nabité dobrodružstvo. Hlavnou úlohou, opäť z pohľadu prvej osoby, je prejsť postupne cez jednotlivé paluby plavidla a začať zbierať črepiny od vlastnej minulosti tak, aby ste ju mohli spojiť do celistvej súčasnosti a vo výsledku tak zistiť, prečo ste vlastne na lodi plnej duchov a podivných udalostí. Autori si tu nanešťastie nechceli dať tú prácu s nejakým vrstvením odlišných puzzle momentov, a tak sa po pár hodinách riešenia, inak dosť banálnych hádaniek, nakoniec sami utvrdíte v tom, že vás do konca hry (mne to trvalo zhruba šesť hodín) už v zmysle prekážok nič nové a nepoznané nečaká. Ak si teda zakladáte na originalite logických prekážok, v tomto smere vás druhý Layers of Fear nijako nepoteší. To považujem zo všetkých negatív za asi ten najzásadnejší problém a dôvod konečnej percentuálnej zrážky. Poďme však skôr do vôd fungujúcich nápadov úzko spojených s kvalitnou atmosférou.
Bezcieľne sa plaviaci objekt ohromných rozmerov využili vývojári v zmysle vizuálnej stránky do poslednej kvapky. Prvé momentky, kedy prechádzate zo svetla do tmy za sprievodu čoraz viac vychýlenej osi vnútorného zraku, sú síce jednoduchým ale dostatočne fungujúcim prvkom atmosféry. Po vzore minulého dielu si Layers of Fear 2 opäť kladie za úlohu budovať temný mráz za vaším chrbátom pomocou roztrasenej kamery a až hystericky premenlivého zvuku v pozadí. Predstavte si situáciu, kedy si kráčate po voňavom červenom koberci niekde v podpalubí a máte pocit, že síce tam niekde môže na vás číhať nejaké zlo, avšak vás ochraňuje žiara petrolejových lámp a aké také svetlo vychádzajúce z hornej paluby. Z tejto idei vás však vytrhne stotina sekundy, kedy koberec podľahne hnilobe, lampy prasknú ako sny realitného makléra a z tých dovtedy bezchybných tapiet naokolo vystrelia nechutné ruky túžiace po vašej duši. Toto je len jedna z mnohých situácií, vďaka čomu musím pred značkou Bloober Team zložiť klobúk plný poklony. V interaktívnych hororoch sa totižto dá spoliehať na krásnu grafickú stránku a efekt prekvapenia, avšak Poliaci v tomto smere dokážu z minima vyťažiť maximum. Jednoducho to majú v krvi.
Rozbitie istej monotónnosti, teda chodenia po lodi a riešenia nezáživných hádaniek, sa tu snaží spestrovať reálna hrozba stretu s neznámou príšerou. Ak vás polapí, rovno si môžete sami zavrieť veko od rakvy a často tak urobíte s veľkou radosťou, keďže zvuky, ktoré tento tvor produkuje, sú v istom momente priam neznesiteľné. Práve neustále zomieranie je ďalším z menších problémov, ktoré svetová kritika hodila na margo akejsi nerozhodnosti tvorcov, ako keby v jeden moment presne nevedeli, či ich hra má byť kompletnou prechádzkou s hutnou atmosférou alebo akčným hororom. Orientácia v priestore a určenie miesta, kde sa práve príšera nachádza, podlieha efektu náhody a z toho pochopiteľne pramení ono zomieranie a nejaká frustrácia. Kto teda opäť nemá v láske hry, kde sa musí skrývať a utekať, Layers of Fear 2 nebude jeho šálka kávy. Cez to všetko, ak patríte k fanúšikom prvej časti, určite by ste mali dvojke dať minimálne šancu, keďže v istých bodoch ide zase o netradične spracovaný horor so zaujímavou príbehovou zápletkou a funkčným strojom na desivú atmosféru. Už teraz sa teším, ako si Bloober poradí s projektom Blair Witch.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Gun Media
