Anglický Supermassive Games sa behom svojej štrnásťročnej existencie dokázal z nuly vypracovať na pomerne rešpektovanú vývojársku značku, a to so zameraním na interaktívne lomeno filmové horory. Iste, mnohým z vás by takéto, kvalitu navodzujúce prívlastky, mohli v súvislosti s autormi priemerných VR hororov zdvíhať tlak, každopádne diela danej firmy majú po celom svete milióny fanúšikov a to z nich právom robí relevantného solitéra v týchto nekonečných pretekoch za často neuchopiteľnou slávou. Supermassive Games v aktuálnom roku vydalo hneď dve videohry, a po akomsi duchovnom nástupcovi ich najslávnejšej hry Until Dawn, menom The Quarry, nás v úplnom závere kalendára obdarili ďalším zásekom do svojej temnej antológie.
Nebudem vám mať vôbec za zlé, ak sa na margo spomínanej antológie označovanej konkrétne The Dark Pictures Anthology, vyjadríte vetou v znení; veď ale to je stále to isté! Áno je a nemyslím si, že by o tom autori nevedeli, ba naopak. Ich snahou je podojiť záujem o tento formát interaktívnych hororov s minimálnym dosahom hrateľnosti tak ako ju definujú slovníky a dovtedy, dokedy sa podobne koncipovaná IP bude dostatočne predávať, je to pre autorov ten najchutnejší recept, aký vedia zrealizovať. Aktuálny diel s prívlastkom The Devil in Me je z pohľadu akejsi temnoty príbehu cez to všetko rozhodne zaujímavým počinom. Pracuje sa tu totižto s osobnosťou lekára menom Henry Howard Holmes, ktorého kriminálna história definuje ako prvého zdokumentovaného sériového vraha na území spojených štátov. A o čo ide konkrétne? Partiu dokumentaristov niekto pozve do repliky domu spomínaného doktora a ako už asi tušíte, nepozve ich tam s cieľom diskutovať o počasí a receptoch na čajové pečivo.
V roku 2019 to celé začalo projektom The Dark Pictures Anthology: Man of Medan, o rok neskôr pokračovalo podtitulom Little Hope a o ďalších dvanásť mesiacov dielom House of Ashes. Dnes tu máme na pretras aktuálny diel The Devil in Me, ktorý sa v zmysle originality a celkovej porcie nápadov dá jasne definovať ako doteraz najlepšia časť samotnej antológie. Neberte to však celé ako nejakú zásadnú poklonu, keďže v tomto prípade ide o jednookého medzi slepými. Angličanom sa cez to všetko konečne podarilo vybudovať a dlhodobo aj udržať poriadne mrazivú a znepokojivú atmosféru, ktorá The Devil in Me doslova charakterizuje. Opäť zásadný argument prečo si predmetnú hru zadovážiť? Áno aj nie, keďže sa tu rozprávame síce o intenzívnej a napínavej atmosfére, avšak atmosfére, ktorá trvá sotva 40 minút. Za túto dobu budete pomocou notoricky známeho a často frenetického stláčania tlačidiel pretláčať niekoľko hrdinov cez zdanlivo nepriechodné diery a skúšať ich doslova dokopať do jedného z tých pozitívnejších koncov. Na tejto ceste vás však potrápi stokrát videné interaktívne klišé, z ktorého sa mi už doslova dvíhal kufor.
Na predmetnom titule je krásne vidieť, že Supermassive už nevie ako s celou antológiou ďalej. To, čo v rámci tohto žánru dokázali nejako slušne uchopiť, už nedokážu kvalitatívne povýšiť a preto pridávajú omáčku tam kde nie je vôbec potrebná. Aj z tohto dôvodu sa The Devil in Me snaží hráčov nalákať na zbieranie predmetov a neustále kalkulovanie s potrebou plnenia inventáru, avšak ak sa na toto celé pozriete trocha bližšie a preveríte si dopady čiastkovej interakcie na vývoj scenára, razom zistíte, že je úplne jedno, čo ste kde zobrali a strčili si do vrecka, keďže na osudy postáv to má aj tak nulový efekt. A presne toto, aj po boku vyššie spomínaného klišé ohľadom postupu cez prekážky, vnímam ako najväčší problém celej hry. Osobne nemám nič proti vedeniu za ruku, zvlášť ak to vedenie, plné rozumne vybudovaných skriptov, dovedie hráča k nejakej emócii, avšak v tomto prípade je tých prekvapení skutočne málo. Oceňujem zopár dobre spracovaných hádaniek a rovnako tak tradičnú možnosť kooperačného hrania na jednom gauči a vo štvorici, avšak aj samotný multiplayer je vlastne len slabou náplasťou, keďže už vopred viete, kto je tu proklamovaný hrdina a kto naopak potrava pre vrahov - cez to všetko je opäť možné zachrániť každého, aj keď si to vyžaduje špecificky definované a vôbec nie jednoduché postupy.
Celá štvorica hrdinov je z môjho pohľadu sympatická a to aj vďaka profesionálnemu dabingu od hercov ako Jessie Buckley a Paul Kaye, každopádne ani vysoká kvalita audiovizuálnej stránky nedokáže vyhladiť vyššie opisované vrásky v rámci hrateľnosti. V prípade, že je pre vás samotná antológia neprebádanou pôdou a radi by ste do nej vkročili vďaka jej najlepšie spracovanej časti, odporúčam vám práve The Devil in Me. Kto si naopak doteraz nenechal ujsť žiadny z dielov The Dark Pictures Anthology, bude výraznejším nárastom kvality asi trocha šokovaní. Opakované hranie s cieľom zachrániť ústredné postavy aj po boku toľko spomínanej atmosféry, to všetko zvyšuje kredit diela samotného, čo však neznamená, že sa tu rozprávame o nejakom zásadnom hororovom počine.
Za poskytnutí hry děkujeme společnosti Cenega
