O Dragon Age: Inquisition sa už toho popísalo veľa. Našli sa ľudia, ktorí Bioware chválili, ale aj takí, čo ich aj po treťom dieli obľúbenej série ďalej zatracovali. Nebolo by však úplne spravodlivé im upierať snahu, pretože po nie úplne nadšene prijatom Dragon Age II a kritizovanom závere trilógie Mass Effect sa pokúsili napraviť si reputáciu. Aj preto si tentokrát s vydaním dali načas a podľa viacerých sa výsledok dostavil. Ocenenia RPG hra roku na seba nenechali dlho čakať. Ale až koncom minulého roku sa osud Inkvizítora naozaj uzavrel a to sťahovateľným rozšírením Trespasser. Preto by som sa chcel v nasledujúcich riadkoch zamerať na hru ako celok.

Dragon Age II sa vlastne svojho času snažil o niečo podobné ako Mass Effect 2. Tentokrát však mnohí fanúšikovia zjednodušenie RPG prvov a ešte väčšiu lineárnosť neprijali. Je pravdou, že Bioware malo na vývoj menej času ako obvykle a niektoré prvky boli zjednodušené až príliš, ale kritika bola podľa mňa trochu prehnaná. Príbehovo išlo o silný Bioware štandard so silným a zaujímavým hlavným hrdinom, zmien sa dočkal aj súbojový systém, ktorý sa stal o poznanie rýchlejším, dynamickejším a pritom ponúkal dostatok taktizovania. Aj hráčskych volieb bolo dostatok, ale otvorenejší svet naozaj trochu chýbal. Preto padlo rozhodnutie, že tretí prírastok do série sa pokúsi o štýl open world hier. A to tvorcom v podstate vyšlo.

Inquisition sa odohráva bezprostredne po udalostiach druhého dielu. V zemi zavládol chaos, pretože medzi mágmi a templármi prebiehajú zúrivé súboje. Jednou z nádejí na ukončenie sporu je mierová konferencia na neutrálnom mieste, lenže tá je len začiatkom ďaleko horšej hrozby. Po výbuchu zahynie aj samotná Božská Justinia a na svete sa začnú objavovať trhliny úniku a armády démonov začnú ešte viac ohrozovať samotné kraje. Nečakanou záchranou je práve hráčsky charakter. Ten disponuje mocou tieto trhliny uzatvárať, hoci nik netuší, ako sa k tejto schopnosti dostal. Nádej okamžite ožíva a s ňou ožíva aj novozaložená inkvizícia. Stávate sa jej lídrom a osud sveta leží na vašich bedrách.

Spočiatku sa naozaj môže javiť, že dej zásadne neprekvapí ničím a ide len o Oblivionskú variáciu uzatvárania brán. Našťastie tomu tak nie je a hlavná dejová línia toho ponúka viac. Šikovným ťahom bolo z môjho pohľadu prepojenie zápletky s druhým dielom a to vrátane jeho DLC obsahu. Nie každý na to môže nazerať pozitívne, ale jeho znalosť pritom nie je vôbec nutná. Je len čerešničkou na torte pre fanúšikov hltajúcich každý detail sveta. Asi ako je to v prípade písaných kníh. Ich znalosť je príjemným bonusom, keďže jeden z hráčskych spoločníkov pochádza z románu Asunder a Orlais a vybrané charaktery zase približuje román The Masked Empire.

Spoločníci sa aj tentokrát vydarili, aj keď nie všetci vám zrejme prirastú k srdcu. Každý z nich sleduje svoje ciele a všetkým sa zďaleka nezavďačíte. Dáte mágom slobodu, alebo nie? Omilostíte šedých strážcov? O vašich voľbách vedia všetci a nie vždy s vami musia súhlasiť. To môže viesť až k ich odchodu z inkvizície. Známe postavy z predošlého dielu zastupuje len Cassandra Pentaghast a Varric Tehras. Ale aj taký Solas, Dorian, Iron Bull či Sera majú čo povedať a je zaujímavé sledovať cez rozhovory s nimi ich pohľad na okolité dianie. Každý z nich má aj vlastné úlohy, tie sa však môžu sprístupniť až potom, čo si s nimi vybudujete nejaký vzťah. A to sa vám vôbec nemusí podariť. Tento ukazovateľ totiž nikde nevidíte a ich názor na vás sa dá odvodiť aj z tónu, akým sa s vami bavia. To je pomerne osviežujúce. Novinkou sú aj takzvaní radcovia. Tí vás nebudú sprevádzať na cestách, ale pomáhajú vám zase plniť úlohy priamo na mape sveta. Lelianu vás asi netreba predstavovať, zrejme ani bývalého templára Cullena, nováčikom je ambasádorka Josephine Montilyet z Antivy. S väčšinou z nich si naviac už pomerne klasicky môžete začať romancu.

V predošlom dieli ste nemali na výber žiadnu rasu. Hawke bol človek a ak ste si chceli zahrať za trpaslíka, či elfa, jednoducho ste mali smolu. Tentokrát je tomu inak a k trom rasám pribudla aj štvrtá. Tou sú majestátni rohatí Qunari (aj keď by sa dalo argumentovať, že Qun je náboženstvo a pôvodná rasa nesie pomenovanie Kossith). Voliť si samozrejme môžete mužský, či ženský charakter a na výber máte aj z dvojice hlasov pre každé pohlavie. Pri povolaniach ostalo všetko po starom, takže je len na vás, či budete útočiť mečom a štítom, strieľať z luku, alebo metať kúzla pomocou svojej palice. Škoda len, že import savu nahradil systém Dragon Age Keep. Nielenže si v ňom musíte ručne naklikať vaše predošlé voľby v sérii a dúfať, že mnohé z nich budú zúžitkované, ale minimálne návrat jednej známej postavy sa nezaobíde bez vytvárania jej podoby priamo v hre. Nemusím dodávať, že ide o nevydarené rozhodnutie.

Súbojový strom sa dočkal istých zmien a snaží sa kombinovať to najlepšie z oboch dielov. Ale práve tu by som sa pristavil a neoznačil to za úplne šťastné riešenie. Je dobré, že pri náročnejších súbojoch môžete využiť taktický režim a útočiť na konkrétne miesto, ale celkovo ho považujem za horší ako v predošlej časti. Úplne mi nie je jasné ani obmedzenie talentov, ktoré môžete využívať priamo z lišty, na 8. Môžete argumentovať, že vám bude trvať dlhšie, kým ich vôbec toľko nazbierate, ale to je ďalší problém. Ku koncu ich bude použiteľných aj ďaleko viac, ale bohužiaľ. Odhliadnuc od toho však bojový systém nemôžem označiť za vyložene zlý a má aj svoje pozitíva. Niekto môže brať pozitívne aj fakt, že padlých spoločníkov je možné oživovať aj počas akcie. Tú si však môžete uľahčiť viacerými spôsobmi – vhodne zvolenou kombináciou povolaní, novou výbavou, alebo runami. Tie sú ale pomerne vzácne a nie je jednoduché ich nájsť, dokonca ani craftovať.

Open world je zvládnutý viac než dobre. Aj keď nejde o open world v klasickom slova zmysle. Priamo zo svojho hlavného sídla, ktoré si neskôr môžete aj upravovať podľa vlastných požiadaviek, sa totiž presúvate na mapu. Tá sa rozprestiera na celom území Fereldenu a Orlais a v rámci nej si vyberáte lokácie. Tie sa veľkosťou líšia. Kým Crestwood sa dá označiť za relatívne malé, Hissing Wastes vás svojou rozlohou môže ohromiť. Každá z nich je pritom dostatočne odlišná a disponuje jedinečnou atmosférou. Výslednému dojmu pomáha aj vydarená grafická stránka a hudba ostrieľaného Trevora Morrisa. Zamrzí len fakt, že mnohé z nich na svojej ceste príbehom vôbec nemusíte navštíviť. Slúžia len na rozširovanie inkvizície, získanie bodov sily a v neposlednom rade aj na klasické levelovanie. Sila inkvizície je ale veľmi dôležitá a hlavný príbeh vyžaduje, aby bola na istej úrovni, inak sa ďalej nepohnete. Sami si však volíte, čomu sa budete venovať a aké vedľajšie questy budete plniť.

Tie mohli byť isteže zvládnuté aj lepšie, ale open world. Inkvizície ponúka dostatok obsahu. Je len na vás, či k tomuto štýlu inklinujete alebo nie. Vyložene zbytočné mi prišli snáď len kolekcie ako z hier od Ubisoftu. Ale tie vás ani nikto nenúti plniť. Ako som spomínal skôr, istá časť obsahu je spojená s vašim hlavným sídlom. V rámci neho plníte pomocou svojich radcov úlohy na takzvanej war table a cez ne získavate financie, zdroje, predmety, či iné výhody. Ich plnenie prebieha automaticky, ale niekedy trvá pomerne dlho. Od istého príbehového momentu je so sídlom priamo spojené aj jeho vylepšovanie, či customizácia, dokonca v rámci neho môžete aj súdiť vojnových väzňov.

Prijemným doplnkom je aj textová hra Dragon Age: Last Court. V nej sa vžívate do roly šľachtica zo Serraultu, čo je jedno z území v Orlais. Pokiaľ máte radi tento štýl, Last Court, ktorý sa následne premieta aj do war table, nie je zlou voľbou, ako sa dozvedieť niečo viac o fungovaní sveta. Negatívom je, že ide o free to play záležitosť a ste tak obmedzení počtom vykonaných ukonov. Na obnovenie jedného pritom musíte čakať až 20 minút. Pokiaľ vám to nevadí, pokojne si to vyskúšajte. Možno sa zjaví aj pár známych postáv...

Príbehový obsah postupne obohatili tri sťahovateľné rozšírenia. Prvé z nich s názvom Jaws of Hakkon vás zavedie do novej oblasti Frostback Basin. Bez zbytočného zavádzania - ide v zásade naozaj len o novú oblasť a v rámci nej sa môžete vyriadiť a nabrať ďalšie skúsenosti. Z tohto hľadiska nejde o zásadné rozšírenie, ale ak sa naň pozriem z druhej strany, pochváliť môžem nielen jej spracovanie. Frostback Basin sa podľa mňa radí k tým najkrajším miestam vôbec a nechýba jej ani rôznorodosť. Či už sú to lesy plné obrovských stromov, staré ruiny, bažiny, každá z nich dýcha neopakovateľnou atmosférou. Aj questy oblasti patria k tomu lepšiemu v rámci nepovinných činností. Skúsiť, alebo neskúsiť? To je len na vás.

The Descent na to ide trochu inak. Ide o návrat do obľúbených Deep Roads, pričom v rámci pôvodnej hry ste sa do nich mohli pozrieť len nakrátko v rámci úvodnej lokácie Hinterlands. V tomto prípade si ich užijete viac než dosť a hlavný quest vás nimi prevedie pekne odhora nadol. Nechýba ani viacero vedľajších odbočiek, ktoré si môžete odomykať na špeciálnej Expedition table cez nahromadené body sily. Vedľajší obsah je redukovaný prevažne na otváranie zapečatených dverí a to je trochu sklamaním. Tým je aj úplný záver. Finálový boss nie je najlepšie vybalansovaný a boj s ním chvíľami prestáva byť zábavou, nehovoriac o tom, že sa miesto odpovedí na nastolené otázky sa dočkáte hlavne ďalších otázok. Síce sa dozviete, kto stojí za záhadnými zemetraseniami, ale príliš uspokojivé to nie je. Zamrzí to, pretože prostredie Deep Roads stále funguje, len sa malo zaplniť lepším obsahom.

Posledným a v tomto prípade naozaj zásadným rozšírením je Trespasser plniaci úlohu epilógu. Hneď na úvod si ale neodpustím menšiu kritiku. Trespasser mal byť jednoznačne plnohodnotnou súčasťou hry. Ten je do istej miery slabinou inak konštantne zábavného zážitku – prichádza narýchlo a potom už len parafrázuje koniec Origins. Scéna po titulkoch ale čo-to naznačila a je veľmi potešiteľné, že v rámci epilógu sa to podarilo zúžitkovať naplno. Dej sa posúva o 2 roky dopredu a veľa vecí sa zmenilo. Inkvizícia sa stáva nepotrebnou a objavujú sa názory, že by sa mala rozpustiť. Táto voľba je samozrejme na vás, ale to nie je zďaleka všetko. Objavuje sa aj iná hrozba a bývalý spoločník Inkvizítora, ktorý v tom všetkom zohráva ďaleko väčšiu rolu, ako by sa čakalo. Trespasser je vlastne niečo ako Mass Effect 3: Citadel. Ide o lúčenie sa s Inkvizíciou, jej členmi a užijete si tu aj prekvapivo dosť humoru. Vedľajších úloh je minimum, mnohé ani nie sú zaznamenané v denníku, ale o tie tu vôbec nejde. Posledné rozšírenie naozaj kvalitne reflektuje všetky vaše voľby a svojim vývojom vás dokáže pohltiť. Úvod v Zimnom Paláci to ešte možno nenaznačuje, ale hlavne v druhej polovici naberie dej nečakaný spád a vygraduje momentom stretnutia dvoch starých známych. Konečne prichádzajú relevantné odpovede a napriek uzavretiu sa šikovne otvárajú dvierka pre ďalší diel. Koniec Trespasser je jednoznačne lepší ako koniec pôvodnej hry. Aj titulky sa oplatí nechať bežať až do konca.