Keď minulý rok vychádzal nový, naleštený diel Assassin's Creed s podtitulom Unity, svet bol v obrovskom očakávaní. Prvý next-genový diel, nový engine, návrat ku koreňom no a samozrejme obdobie, do ktorého sme sa už dávno túžili pozrieť. Nehovoriac o nádhernej Paríži.
Hra vypadala náramne a osobne som prežíval orgazmus s každým novým trailerom. Výsledok? Pre mňa takmer nehrateľný titul, ktorý v prvých týždňoch po launchi pôsobil, ako ukážka rannej alfa verzie. Pomiňme ale technické nedokonalosti a vráťme sa k tomu dôležitému - hrateľnosti. Tá bola pre mňa od samotného začiatku frustrujúca a mnohokrát ma privádzala do stavov, ktoré mi čas od času spôsobí séria Dark Souls.
Vývojári napriek tomu stále trvajú na tom, že diel Unity bol pre nich revolučný a položil základy novej ére série Assassin's Creed. Ja sčasti súhlasím, spomeňme si predsa na prvý diel série. Naše očakávania sa preto uberajú smerom k Syndicate, ktorý aktuálne recenzujeme a už čoskoro dilemu, či značka ešte za niečo stojí definitívne rozsekneme. Titul rozhodne šetriť nehodláme a podrobíme ho náležitému záťažovému testu!
