Aká je sila reklamy? Nekonečná! Aj takto by sa dala začať naša ďalšia recenzia na navonok zaujímavú spoločenskú hru, tentokrát so silným podpisom spoločnosti Netflix. Sú to už pomaly ale isto dva roky, čo sa na tejto streamovacej televízii z ničoho nič objavil juhokórejský seriál Squid Game a behom krátkej chvíle o ňom vedeli všetci, nezávisle na tom, či si vôbec Netflix platia, alebo o ňom vlastne ani netušia. Takto silná môže byť reklama a ako už v tomto prostredí býva bežnou praxou, tak po vygradovanom úspechu čohokoľvek prichádza automaticky prerod do ďalších konzumných sfér. Hra na kalamáre, hra na oliheň alebo pre naše uši skôr lepšie znejúci názov Squid game, dostal už krátko po tom všeobecnom boome svoju vlastnú stolovú verziu a tú nám v lokálnom zastúpení poskytol na test Blackfire, aby sme zhodnotili jej kvality. Čo myslíte, sú aspoň tak dobré ako kvality samotnej predlohy?
Na rozdiel od konceptu moderných seriálov, ja osobne nemám problém vám, našim čitateľom, streliť takzvaný spojler už v úvode článku, veď načo čakať až do finále, nie?! Tak či onak, Squid game – Nechť hry započnou, spoločenská hra pre troch až šiestich jedincov s vekovou hranicou vyžadujúcou občiansky preukaz, z môjho pohľadu ani náhodou nedokáže naplniť tú pomyselnú čašu plnú kvality tak, ako to zvládala samotná predloha. Poďme však na celú vec pekne postupne. Predmetná stolová hra sa aktuálne predáva za sumu balansujúcu na hranici tridsať euro a ponúka necelú hodinku "zábavy" plnej boja o život. Apropo, seriál Squid game dominoval stream scéne aj vďaka svojej násilnej povahe, keďže účastníci samotnej hry doslova bojujú o život a aj keď je v danej stolovej verzii smrť skôr formalitou (rieši sa to konkrétne pojmom o vyradovaní), každý kto pozná predlohu tak dobre chápe o čom to celé je a preto aj ona veková hranica. Ak by to nemalo tento jasný kontext, náročnosť pravidiel by sme voči odporúčanému veku mohli pokojne zosekať aj o celú dekádu, avšak to už je na inú debatu.
Poďme teraz k tým formálnejším veciam a teda k opisu obsahu samotného balenia. Ide o spleť rôznych podôb papieru čoby materiálu, ktorý autori testovanej hry graficky spodobnili s predlohou. Hracie dosky striedajú farebne rozdelené karty a celé to uzatvára hromada žetónov s rôznymi hodnotami. Víťazom sa môže na konci partie stať vždy len jeden z danej trojice až šestice s tým, že ich úlohou je dominovať v jednotlivých minihrách (znalcom predlohy budú tieto minihry samozrejme známe, avšak nestratia sa ani úplný nováčikovia, keďže v princípe ide o úplné banality). Systém hrania ráta aj s efektom neúspechu a vkladanie žetónov, čoby akýchsi vstupeniek do danej minihry, je neustále obnovovaným prvkom - zahrá si tak aj ten, komu sa v predchádzajúcich kolách vôbec nedarilo. Pointou je čiastočné škodenie spoluhráčom, ale predovšetkým spoliehanie sa na efekt náhody, čiže šťastia. Autori si v zmysle samotného obsahu vybrali známu bábiku s otočnou hlavou, vyrezávanie tvarov, preťahovanú, sklenený most a podobne. Poviete si; presne toto by som v danej hre chcel mať, avšak realita je taká, že jednotlivé minihry sú v rámci zábavnosti extrémne nevyrovnané a prevažuje skôr efekt instantnej nudy - hádanie čísiel osobne nepovažujem za niečo vyložene ohromujúce a zvlášť ak sa to často opakuje.
Ak dám teraz bokom vyššie spomínanú nevyrovnanosť, čo do kvalít jednotlivých minihier, tak "Squid game – Nechť hry započnou" trpí niečím ešte niečím oveľa horším. Jeho koncept sa totižto zubami nechtami snaží brániť pred statusom totálnej povrchnosti. Áno, partie majú pomerne rýchly spád a hráči sa nemusia na kolegoch/kolegyniach dožadovať ukončenie zdržovania a často majú pocit, že svojimi rozhodnutiami menia vývoj, avšak drvivá väčšina týchto rozhodnutí za sebou nenesie žiadny výsledok a ide tak vo finále len o súhru náhod. Ak vám v spoločenských stolových hrách práve toto vyhovuje a neprikladáme tomu dôležitosť, odporúčam vám tých tridsať eur investovať, zvlášť ak ste boli zamilovaný do celej tej Squid game mánie. Komu ale u stolových hier ide predovšetkým o taktický prínos a dopad vlastných rozhodnutí na vývoj partie, nech od celého tohto nápadu dá okamžite ruky preč. Stačí si len zobrať bokom jednotlivé súťažné minihry a zhodnotiť si ich separátne - garantujem vám, že si budete ťukať na čelo začo ste to práve vyhodili svoje peniaze. A ja vám na túto, čiastočne metaforickú otázku, dám aj okamžite patričnú odpoveď; za nekonečnú silu reklamy ako takej. Squid game – Nechť hry započnou by sa mal premenovať na Squid game – Nenáročná zbierka arkád s nedomyslenou pointou.
Počas niekoľkých mesiacov, čo sa u mňa testovaná vzorka povaľovala, som sa ju naučil vyťahovať vždy len počas špecifických momentov. Jej ideálny čas nastal vždy niekedy okolo pól noci, kedy návštevám, značne podporeným rôznymi kvasenými nápojmi, zachcelo hrať nejakú tú stolovú zábavu - ich podmienkou však bola nulová nutnosť učenia sa náročných procesov pravidiel a hlavne; dôvod na rozkrikovanie sa na všetky svetové strany. Presne do tohto špecifického scenáru pasuje aj koncept Squid game – Nechť hry započnou, ktorý pri plnom obsadení dokáže zabaviť aj cez spomínané negatíva a ako bonus vie vyvolať spomienky na populárny seriál.
Za poskytnutí hry k recenzi děkujeme Blackfire
